Konferencia biskupov Slovenska pred pár dňami vydala usmernenie, že popri prijímaní na ruku je už povolené aj tradičné prijímanie do úst. V samotných kostoloch na Slovensku to však vôbec nevidno. Ľudia sa postavia do radu a namiesto toho, aby prijímali Telo Kristovo na jazyk, ako to robievali od 1. svätého prijímania, nastavia dlane a prijímajú Eucharistiu do rúk. Na vlastné oči som videl prípady, kedy sa ľudia k Telu Kristovmu vo svojich rukách správali nevhodne – jeden prisluhujúci (!) v Bratislave si takto napríklad Eucharistiu doslova hodil do úst, akoby jedol čipsy počas hokejového zápasu.
Nuž čo, zvykli sme si. Ale možno nadišiel čas začať si od toho pomaly odvykať.
Nejde pritom len o to, že vkladanie Eucharistie do ruky a až následné vkladanie do úst je oproti tradičnému prijímaniu do úst, či dokonca prijímaniu do úst pokľačiačky (ako je zaužívanou praxou na tridentských omšiach) ďaleko menej dôstojným aktom; avšak stále nad prijímaním na ruku visí otázka odpadávajúcich čiastočiek z Eucharistie. Ide o mimoriadne závažnú vec. Ako totiž upozornil kardinál Sarah:
„Ak je Ježiš podstatou eucharistického chleba, a ak sú nejaké čiastočky z tohto chleba, (potom) je len málo dôležité, ako veľké alebo malé kúsky hostie sú. Podstata je tá istá – je ňou On.“1
Podobne uvádza napríklad aj Tridentský katechizmus: „Kristus je prítomný celý v každej čiastočke oboch spôsobov.“
Alebo ešte inak, za seba osobne: Prečo som ako malý miništrant musel pri rozdávaní stávať s paténou po boku pána farára, ak na čiastočkách „až tak nezáleží“? A môžem povedať – tá paténa bývala vždy plná malých bielych čiastočiek. Pri prijímaní do úst a s použitím patén končili tieto čiastočky v kalichu kňaza. Kde končia teraz pri prijímaní na ruku? Na zemi…
Zdroj: www.indonesianpapist.com
Človek skrátka má tendenciu byť neopatrný
Nejde pritom len o nejaký môj osobný konštrukt. Veď sám sv. Ján Pavol II. vyhlásil:
„… boli zaznamenané prípady trestuhodného nedostatku rešpektu voči eucharistickým čiastočkám. Prípady sú pripisované nielen jednotlivcom vinným z takého správania, ale dokonca aj pastorom Cirkvi, ktorí neboli dostatočne obozretní voči prístupu veriacich k Eucharistii.“2
Človek skrátka má tendenciu byť neopatrný, zabúdať na nekonečnú dôležitosť, akú má Telo Kristovo v jeho rukách. Prirovnal by som to možno k držaniu zbrane vo svojich rukách. Po prvýkrát si uvedomujeme, že musíme byť opatrní, že to, čo v rukách držíme nie je hračka, no po stýkrát už takýto vysoký stupeň ostražitosti zvyčajne nemáme – a práve vtedy sa dejú nešťastia s neraz tragickými následkami. O čo menej ostražití sú ľudia, keď v rukách držia Eucharistiu už tretí rok! Nehovoriac už o tom, že padaniu čiastočiek bez patény sa nedá nijako zabrániť, ani keby sme sa ako snažili.
Pamätám sa, ako nám na základnej škole pán kaplán vysvetľoval, že „Telo Kristovo smú do rúk chytať len vysvätené ruky kňaza.“ Vráťme sa k prijímaniu do úst!