Kniha tvrdí, že v istom okamihu dejín, možno čoskoro, príde ku globálnej udalosti, keď všetci spoznajú svoj stav pred Bohom.
Dlhší čas na sebe pozorujem, ako vo mne rastie obdiv voči ľuďom, ktorí vedia rozprávať tak, že vo mne zostane veľa otázok. Je uchvacujúce, keď niekto rozšíri obzory a poukáže na ďalšie súvislosti.
O niečo podobné by som sa chcel trošku neskromne pokúsiť i ja: pozrieť sa na tvrdenia, ktoré sa prezentujú dosť sebaisto, a načrtnúť niekoľko otázok bez toho, aby som sa unúval na všetky odpovedať.
Žiadna téma sa nedá vyčerpať pár riadkami, preto si možno dovoliť veci nezjednodušovať, nechať ich otvorené do budúcnosti a v tom dobrom zmysle slova ich dokonca zamotať.
Som presvedčený, že všetci máme právo žiť v reálnom svete a ten je komplexný. Ak teda v čitateľovi po prečítaní tohto článku zostane aspoň pár otázok a o málinko zvedavosti vedieť viac, splnil som, čo som si prial.
Prečo nehovoriť „Otcovia hovoria“
Myslím si, že na Slovensku sa neprávom veľkej obľube teší kniha Varovanie od Christine Watkinsovej. Autorka tvrdí, že v istom okamihu dejín, možno čoskoro, má prísť k veľkému gestu Božieho milosrdenstva voči zblúdenému svetu, a to ku globálnej udalosti osvietenia svedomia, keď všetci spoznajú svoj stav pred Bohom.
Autorka na niekoľkých stranách bližšie vysvetľuje, čo máme pod tým osvietením rozumieť, predstavuje svedectvá svätcov a mystikov, cez ktorých podľa nej Pán už 500 rokov prorocky na túto udalosť upozorňuje, a ponúka príbehy súčasníkov, ktorí zažili osobnú milosť osvietenia svedomia.
Christine Watkinsová sa odvoláva na teóriu o časovej osi, kde rôzne fázy dejín možno určiť na základe rôznych prorockých textov a na základe učenia raných cirkevných Otcov.
Pozrime sa teraz trochu obšírne, prečo je už v tomto bode koncepcia neudržateľná a v čom spočívajú ďalšie problémy knihy Varovanie.
„Je to, akoby niekto tvrdil, že raz všetci dostanú stigmy, a potom by ponúkol niekoľko svedectiev o prípadoch stigiem.“
Keď poviem, že študujem patristiku, väčšinou ako reakciu zbadám nadšenie v tvári a započujem niečo v zmysle: „To je veľmi pekné, také duchovné!“ Veru, aj taká patristika je, no okrem toho je aj komplikovaná, a preto sa snažím svojich bratov v kňazskej službe povzbudzovať, aby odolávali pokušeniu a počas kázní rôzne myšlienky neuvádzali slávnostnou formulkou: „Cirkevní Otcovia hovoria...“
Patristika, to je viac ako sedemsto rokov reflexie a teológie od Indie až po západné pobrežie Pyrenejského polostrova, od severnej Afriky až po Britániu.
Povedať „Otcovia hovoria“ je zavádzajúce, ako je zavádzajúce povedať „Európania od 14. storočia tvrdia“, aj keď uznávam, že tento druhý výrok je čo do zovšeobecnenia o niečo menej nehorázny.
Vyše sedem storočí patristiky je ukážkou veľmi rôznorodého uvažovania, napísalo sa naozaj všemožné (a to sa nám všetko nezachovalo). Autor, ktorým sa zaoberám, aktér poslednej veľkej kristologickej otázky na Západe v 8. storočí, Beátus z Liébany, bol tiež presvedčený, že koniec sveta je za rohom a že medzi ľuďmi sa už pohybuje antikrist.
Nuž, Beátus sa vo svojom výpočte konca sveta mýlil. Koniec neprišiel, ale keby sa svet skončil hneď dnes, Beátus je na tom so svojimi cca 1 200 rokmi hore-dole od konca sveta štatisticky o niekoľko storočí lepšie ako raní kresťanskí autori, podľa ktorých sa nemal narodiť už ani ten Beátus.
Byť na mieste pani Watkinsovej by som pri prezentovaní svojej teórie o osvietení svedomia veľmi nespomínal časovú os dejín vypočítanú na základe spisov Otcov – už len samotná odvolávka na nich totiž túto časovú os diskvalifikuje.
To však, pochopiteľne, nemôže tušiť čitateľ Varovania, ktorý má dosť svojich starostí, nieto sa ešte priebežne prehrabávať v starovekých spisoch napríklad od Viktorína z Ptuje, Tikónia, Cezária z Arles alebo Ekuménia, aby si utvoril obraz a vedel, že nie všetko, čo sa napíše v kresťanskom bestselleri, musí byť pravda.
Keď Augustín nesúhlasí s Hieronymom
Prístup kresťanov k Písmu vždy ovplyvňoval aj kultúrny rámec: áno, naši bratia vo viere pred nami síce tiež čítali a počuli, že deň a hodinu konca nepozná nik, keďže to však o roku Pán Ježiš výslovne nepovedal, prečo teda neskúsiť vypočítať aspoň ten.
Čo dodať, pokusy boli neúspešné a málo ich veru nebolo. Možno by aj dnes bolo dobré zobrať vážne Kristove slová, že nám neprislúcha poznať časy a chvíle, a veriť, že keby chcel, aby sme vedeli viac, ako vieme, bol by hovoril o trochu konkrétnejších znameniach ako o tých, ktoré sú také všeobecné, že sú aktuálne stále.
V posledných desaťročiach je v istých oblastiach sveta naozaj veľký záujem o eschatológiu, o to, čo sa týka konca sveta, a o udalosti, ktoré mu majú predchádzať. Tento záujem tu rozhodne vždy nebol, ale i túto tému necháme iba načrtnutú.
Súvisí s ňou aj iná vec: to, ako uvažujeme my dnes, nemusel byť nutne spôsob uvažovania ľudí včera a tiež to, ako uvažujeme my dnes tu, nemusí byť nutne spôsob uvažovania ľudí dnes niekde inde.
Toto je veľmi užitočné mať na pamäti, keď berieme do rúk texty, ktoré vznikli v úplne inom období a v úplne inom kontexte, ako je ten náš, a to sa týka aj Biblie a textov cirkevných Otcov.
Ak budete chcieť podklad pre nejakú svoju teóriu, v starovekých textoch pre ich rôznorodosť nájdete, čo potrebujete, prípadne to po vytrhnutí z kontextu môžete vymodelovať, ako sa vám hodí.
„Pri všetkom ošiali zo zjavení, ktoré sú teraz údajne pomaly na každom rohu, treba otvorene povedať, že mnohé z nich sú podvrh.“
Áno, „Otcovia hovoria“, ale vždy sú za tým konkrétne teologické systémy, často navzájom nie úplne kompatibilné, a to ide o svätých Otcov: Augustín nebude vo všetkom súhlasiť s Hieronymom a v niečom napokon ani so sebou. Niekedy je niektorá koncepcia viac šťastná, inokedy naozaj menej: kto je to človek, odkiaľ sa berie zlo, prečo sa nesplnili isté starozákonné prísľuby, keď už Mesiáš prišiel...
Kontext je nevyhnutný, a keďže veríme v existenciu pravdy, všetky tvrdenia treba vidieť v kontexte, v ktorom vzišli: v tomto zmysle je pravda relatívna – nie že každý má svoju pravdu, ale že tvrdenia majú vzťah ku konkrétnemu kontextu, nemôžu byť od neho odseknuté, teda absolutizované.
Inak by sme ťažko vysvetľovali, prečo napríklad svätý Justín hovorí, že ľudská duša je sama osebe smrteľná, a prečo svätý Cyril Alexandrijský cituje heretika a ustojí to a prečo učeníci svätého Cyrila citujú svätého Cyrila a neustoja to.
Jánovo zjavenie nie je zbierkou hádaniek
Nevyhnutné zlaté pravidlo držať sa kontextu platí aj pri patristických výkladoch Písma, zvlášť Jánovej apokalypsy, keďže máme do činenia s témami o konci sveta. Ak máme vyššie spomenuté pravidlo na pamäti, bude nám proti srsti len tak zliepať dohromady citáty Otcov, ktorí – hoci komentujúc ten istý úryvok Písma – hovoria možno o rozdielnych veciach, a nebudeme sa snažiť vytvárať si ultimátne rozšifrovanie biblickej Apokalypsy.
Jánovo zjavenie nie je zbierkou hádaniek, aby čitateľ hľadal, ktorá poľnica zaznela v roku 2021, v ktorej kapitole Apokalypsy sa už nachádzame a koľko chýba do konca sveta.
Nie, za symbolmi Zjavenia môžeme vidieť a tušiť konkrétne udalosti z autorovho obdobia, ťažké chvíle, ktoré vtedy kresťania prežívali a do ktorých malo zaznieť posolstvo: Pán bude mať posledné slovo aj nad aktuálnou bezútešnosťou.
Toto Božie slovo zostáva platné aj do našich konkrétnych trápení. Verím, že takýto pohľad na Apokalypsu trochu pomôže prekonať strach z katastrofických scenárov, ktoré mnohí vykresľujú, zneužívajúc na to práve tento biblický text.
Kniha Varovanie tvrdí, že Pán údajne už päť storočí cez svätcov a mystikov ohlasuje udalosť osvietenia. Autorka ako najstaršie, 500-ročné proroctvo o budúcom osvietení uvádza z kontextu vytrhnutý výrok svätého Edmunda Campiona. Ten však treba vsadiť do jeho boja voči anglikanizmu a za obnovu katolicizmu.
Edmundov „veľký deň“ z istej jeho kázne prezentovali v procese proti nemu zlomyseľne ako dôkaz, že ohlasuje inváziu proti kráľovstvu, no Edmund sa bránil, že hovoril o tom, ako raz bude obnovená katolícka viera a jednota.
Toto „proroctvo“ o osvietení je preto irelevantné a ďalšie najstaršie proroctvo v poradí, ktoré kniha ponúka, pochádza zo začiatku 19. storočia. Keď už, treba teda pôvodných pôsobivých 500 rokov, čo Pán odhaľuje príchod osvietenia svedomia, skresať na ani nie 230 rokov.
A mne, žiaľ, rozsah nedovoľuje ďalej rozvádzať, že zvyšné „proroctvá“ rozprávajú o rozličných veciach. Povedzme len, že o týchto svedectvách by bolo treba diskutovať, a aj keby boli všetky vierohodné, spomeňte si, čo za tortu sa podarilo Čapkovmu psíkovi a mačičke ukuchtiť, keď bez rozmyslu zmiešali dohromady hoci aj iba samé dobré veci.
Ošiaľ zo zjavení
Väčšiu časť knihy Varovanie tvoria svedectvá o osvietení svedomia zo súčasnosti. Sú to príbehy o obrátení, keď Pán, ako svedčia protagonisti, mimoriadnym spôsobom zasiahol do ich života a mali aj zvláštnu milosť spoznať svoj stav.
Autorka možno chcela ukázať, čo by sme si pod osvietením svedomia mohli predstaviť, ale inak treba celkom jednoducho povedať, že tieto svedectvá, akokoľvek zaujímavé a povzbudzujúce, nepotvrdzujú, že by také niečo mali zažiť všetci.
Je to to isté, akoby niekto tvrdil, že raz všetci dostanú stigmy, a potom by ponúkol niekoľko svedectiev o prípadoch stigiem a transverberácii (prebodnutie srdca) v dejinách.
Ilustračné foto: Flickr.com/Bo Insogna, www.MrBo.com
Dovolím si tvrdiť, že obľúbenosti knihy Varovanie nahráva aj pôsobenie a odporúčanie dona Dominika Chmielewského. Je vždy nebezpečné, ak sa o niekom alebo o niečom nemôže konštruktívne diskutovať.
Výhrady voči obsahu jeho ohlasovania existujú. Už v knihe Kecharitomene otec Dominik mnoho vecí veľmi nešťastne zjednodušil na väčšiu škodu ako na osoh. Keď som sa raz snažil naznačiť, že nie všetko, čo otec Dominik píše a hovorí, musí byť pravda, dostal som otázku, čo nie je na knihe Kecharitomene dobré.
V duchu som sa modlil: „Pane, ako to môžem niekomu krátko vysvetliť v textovej správe, keď to nespozorovali pri posúdení knihy?“
Nehovorím, že v nej nájdete kvalitný prvotriedny blud, ale som presvedčený, že to je príliš málo a že na náboženskú literatúru máme mať isté nároky jednak z úcty k čitateľom, aby bola naozaj formačná, a tiež z úcty k cirkvi ako inštitúcii, aby sme sa nemuseli hanbiť, keď knihu do rúk vezme niekto, veriaci alebo neveriaci, kto témam trochu rozumie.
Chcem hneď zároveň dodať, že byť kritický a nesúhlasiť v nejakých bodoch neznamená, že zatracujete osobu alebo odmietate zo zásady úplne všetko. Avšak pre veci, ktoré sedia a pomôžu napríklad aj v osobnom vzťahu k Bohorodičke, sa nedajú ignorovať také, čo nesedia.
Myslím si, že v tomto smere, v kritickom uvažovaní, máme naozaj čo robiť, katolícke prostredie nevynímajúc. Kniha Varovanie nijaké rozširovanie obzorov nenapomáha, naopak, banálnym zjednodušovaním (napríklad o tom, čo je to proroctvo, očistec) nasadzuje na oči klapky.
Nie je mi po chuti domýšľať dlhodobé dôsledky takej náboženskej formácie, ale človek musí byť realista a kráčať nohami po zemi.
Pri všetkom ošiali zo zjavení, ktoré sú teraz údajne pomaly na každom rohu, treba z úcty k Pánovi celkom otvorene povedať, že mnohé z nich sú podvrh.
Kristus, Mária ani nikto zo svätých nekoná ako obchodník, ktorý nás na ulici zaskočí neuveriteľnou ponukou a musíme sa na mieste rozhodnúť. Nebo vie, ako s nami treba komunikovať.
Otec vie, ako nás stvoril a že ako ľudia potrebujeme poznávať. Áno, viera ide v temnom svetle o krok ďalej ako rozum a prekračuje ho, ale nikdy ho neobchádza. To by potom bola ľahkovernosť a tá je previnením sa proti viere rovnako ako zatvrdnutosť.
Uvažujem, do akej miery sa mi podarilo byť jasným, aby sa vôbec dali vypozorovať otázky, ktoré som načrtol.
Klásť otázky je mimoriadne dôležité, predchádzajú poznanie a bez nich sa nikam nepohneme. Nekladú si ich iba dve skupiny ľudí: tí, ktorí o nejakej téme nevedia vôbec nič, a tí, ktorí o téme už vedia všetko.
Na to, prečo je na rôznych úrovniach našich kresťanských kruhov tak veľa pohotových odpovedí na všetko a často tak málo zvedavosti, si už skúsme odpovedať každý sám.