Významný britský katolícky prelát ponúkol verejnú podporu kontroverzným témam, ktoré sa objavili na synode o synodalite, pričom sa vyslovil za ženatých kňazov, diakonky a väčšie začlenenie párov rovnakého pohlavia.
V nedávnom rozhovore pre The Tablet arcibiskup Malcolm McMahon, O.P., z Liverpoolskej arcidiecézy vyjadril svoje názory na niektoré z najkontroverznejších a najviac propagovaných aspektov synody o synodalite. Na programe synody je v súčasnosti možnosť ženatých kňazov, diakoniek a bližšie nešpecifikovaná forma väčšej “inklúzie” párov rovnakého pohlavia.
McMahon bol dôsledným propagátorom konceptu synodality, pričom niekoľko rokov pred zvolaním súčasnej viacročnej synody o synodalite pápežom Františkom vo Vatikáne zorganizoval v Liverpoole arcidiecéznu synodu. Synodu pápeža pochválil a povedal, že ju považuje za “cestu vpred” pre Cirkev, “pretože to, čo nám pápež František skutočne hovorí, je, že sa musíme reformovať. Každý jednotlivec v Cirkvi sa musí zreformovať a stať sa synodálnym vo svojom bytí.”
Aj keď z Generálneho sekretariátu Synody biskupov vo Vatikáne ešte nevyšla žiadna oficiálna definícia “synodality”, McMahon ju označil za vytváranie “zmeny kultúry v Cirkvi.”
“Cirkev, ktorá vznikne v budúcnosti, bude tým lepšia, že prijala synodálny spôsob,” tvrdil. V súvislosti s možnosťou, že synoda prinesie rozsiahle zmeny, McMahon uviedol:
Musíme byť otvorení zmenám v budúcnosti, nemôžeme’uzatvárať možnosti zmien, či už’v službe, alebo’v spôsobe, akým sa ľudia správajú [alebo] žijú svoj spoločný život. Pracujeme z iných rámcov morálky, než sú tie, ktoré sú aktuálne teraz.
To je pre nás výzvou, aby sme stále nehovorili ‘my máme pravdu a my’to máme správne’, ale potrebujeme hlbšie počúvať a rozlišovať mnohé aspekty každodenného života ľudí. A tiež čo sa týka vnútornejších otázok v Cirkvi, myslím si, že opäť nemôžeme zatvárať dvere. Nemôžeme’povedať, ako sme to urobili pred x rokmi, ‘že’v Cirkvi nie je žiadna budúcnosť pre ženatých kňazov,’to’nie je počúvanie Ducha Svätého, to’je počúvanie …
Takúto zmenu predpovedal v otázke ženatých kňazov. “V skutočnosti to’nie je ani áno, ani nie,”povedal na otázku o tejto možnosti a spomenul aspekt ženatých bývalých anglikánskych duchovných, ktorí už teraz slúžia ako katolícki kňazi.
Naopak dominikánsky prelát zdôraznil, že na to, aby sa ženatí kňazi rozšírili, by Cirkev musela preskúmať, ako “by sa ich život musel formovať podľa tradícií, keďže v tomto“smere trochu vychádzame z praxe.” Otázky “financovania” a “byť len ženatým mužom” McMahon dodatočne uviedol ako hlavné body úskalia pre ženatých kňazov.
Páry rovnakého pohlavia?
Najnovší dokument synody’vyjadril potrebu “skutočného prijatia” pre “rozvedených a znovu zosobášených, ľudí v polygamných manželstvách či LGBTQ+ katolíkov.”Táto výzva na hlbšiu “inklúziu” pre LGBT osoby bola opakovane diskutovaným bodom synody a na otázku o pároch rovnakého pohlavia v Cirkvi McMahon odpovedal:
No, to, čo robia medzi sebou pre všetkých ľudí, do veľkej miery závisí od páru, že”nie. Chcem povedať, že Cirkev ukazuje cestu Ježišovi Kristovi a počas mojej vlastnej služby ako kňaza a biskupa som’sa k tejto téme vôbec nevyjadroval.
Ale prakticky som – keď som bol farárom, párkrát v minulosti – vždy som zapojil homosexuálov do života farnosti, zaujal som zodpovedné posty. Nie preto, že boli homosexuáli, ale preto, že vedeli, čo robia. Nikdy som sa nikoho nepýtal, aká je jeho sexuálna orientácia.
Otázky týkajúce sa otázok morálky v konaní takýchto osôb, uviedol McMahon, by boli pre “duchovného poradcu alebo spovedníka.”
Ale Kongregácia pre náuku viery’z roku 1975 dokument, Persona Humana, stanovil, že iba mlčanie o sexuálnej morálke nestačí: “Nemôže dôjsť k skutočnému podporovaniu dôstojnosti človeka, ak sa nerešpektuje základný poriadok jeho prirodzenosti.”
Dokument CDF’z roku 1986 “O pastorácii homosexuálnych osôb,” v ktorom sa uvádza, že “skutočne pastoračný prístup ocení potrebu, aby sa homosexuálne osoby vyhýbali blízkym príležitostiam hriechu.”
V dokumente sa ďalej uvádza:
Chceme však jasne povedať, že odklon od učenia Cirkvi’alebo mlčanie o ňom v snahe poskytnúť pastoračnú starostlivosť nie je ani starostlivé, ani pastoračné. Pastoráciou môže byť v konečnom dôsledku len to, čo je pravdivé. Zanedbávanie postoja Cirkvi’bráni homosexuálnym mužom a ženám v tom, aby dostali starostlivosť, ktorú potrebujú a ktorú si zaslúžia.
Preto by sa osobitná starostlivosť a pastoračná pozornosť mala zamerať na tých, ktorí majú tento stav, aby sa im nevytvorilo presvedčenie, že prežívanie tejto orientácie v homosexuálnej aktivite je morálne prijateľná možnosť. Nie je to tak.
Ženské diakonky?"
V aktuálnom Instrumentum laboris pre októbrové zasadanie synody v Ríme sa spomína, ako “sa túžba po väčšej prítomnosti žien na zodpovedných a riadiacich pozíciách objavila ako kľúčový prvok pri hľadaní synodálnejších spôsobov prežívania poslania Cirkvi’.”Toto bolo široko spojené s výzvami na zavedenie ženského diakonátu, ktoré sa objavili zo strany zástancov takejto koncepcie.
McMahon, ktorý je podpredsedom Konferencie katolíckych biskupov Anglicka a Walesu, obhajoval túto myšlienku slovami: “Myslím si, že je tu’možnosť, rovnako ako pápež.”
Svätenie spájal predovšetkým s “zodpovednosťou” a tvrdil, že keďže úloha žien je už veľmi rozšírená v najrôznejších funkciách v rámci moderných štruktúr Cirkvi, tak tam“nevidí “príliš veľa prekážok” na zavedenie ženského diakonátu.
McMahon uviedol:
Svätenie v Cirkvi je naozaj o prevzatí zodpovednosti a dar, o ktorý sa modlíme pri svätení, je milosť služby, to’je dar, ktorý diakon dostáva. Teraz ženy slúžia Cirkvi mnohými, mnohými spôsobmi, takže to’je to, čo si myslím, že je veľa katolíkov vrátane Svätého Otca, ktorí chcú prísť tejto otázke na koreň. Pretože diakon, keď sa jeho služobná funkcia zúži na základy, vlastne nemôže robiť viac ako laik.
Sústreďuje sa to na otázku zodpovednosti, na prevzatie zodpovednosti za určitý aspekt činnosti Cirkvi’. Takže’nevidím príliš veľa prekážok, ale musíme sa postarať o to, aby to, čo robíme, bolo do veľkej miery v tradícii Cirkvi, a tu’by prišli pochybnosti…nezdá sa, že by v prvotnej Cirkvi existovala jasná cesta, pokiaľ ide o diakonky.
Katolícke učenie o ženskom diakonáte
Aj keď sa arcibiskup vyslovil za diakonky, táto téma bola tvrdo odsúdená. Pápež Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste z roku 1994 vyhlásil Ordinatio Sacerdotalis že je ontologicky nemožné, aby boli ženy “vysvätené.” Tento list bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery kardinál Gerhard Müller vysvetlil, vzťahuje aj na diakonát.
“Je však určite nepochybné, že toto definitívne rozhodnutie pápeža Jána Pavla II. je skutočne dogmou viery Katolíckej cirkvi a že tomu tak bolo samozrejme už predtým, ako tento pápež definoval túto pravdu obsiahnutú v Zjavení v roku 1994,” vyhlásil Müller. Ďalej poznamenal, že “nemožnosť, aby žena platne prijala sviatosť svätenia v každom z troch stupňov [diakon, kňaz, biskup], je pravda obsiahnutá v Zjavení a je teda neomylne potvrdená Magistériom Cirkvi’a predložená tak, aby sa jej verilo.”
Müller sa už predtým otvorene vyjadril proti možnosti diakoniek, vyhlásil, že akýkoľvek pokus o vysvätenie žien alebo zmenu sviatostí by bol “neplatný.”
“Žiadna synoda — s pápežom alebo bez neho — a tiež žiadny ekumenický koncil, ani samotný pápež, ak by hovoril ex cathedra, by nemohli umožniť vysvätenie žien za biskupa, kňaza alebo diakona. Stáli by v rozpore s definovanou doktrínou Cirkvi,” povedal kardinál Müller.
Diakon Nick Donnelly, významný katolícky komentátor a stály diakon, vyjadril ďalšie znepokojenie nad vyjadreniami arcibiskupa McMahona”o povahe diakonátu. “Arcibiskup McMahon’redukuje službu diakonov na to, že nie sú ‘nič viac ako laici’, prekvapivo ignoruje najdôležitejší rozmer diakonátu — jeho sviatostnú povahu, ” upozornil Donnelly v komentári pre LifeSite.
Diakon Donnelly vyložil podstatu diakonátu a jeho odlišnosti od laického stavu, pričom poznamenal, že:
"Diakonát je sviatostný:
On [McMahon] si zrejme neuvedomuje skutočnosť, že diakon má vďaka prijatiu sviatosti svätenia kompetencie, ktoré nemajú laici — ohlasovať evanjelium a prednášať homíliu; udeľovať požehnanie s Najsvätejšou sviatosťou; byť riadnym vysluhovateľom svätého prijímania a krstu; asistovať pri sviatosti manželstva tým, že v mene Cirkvi prijíma súhlas manželov a udeľuje požehnanie Cirkvi (KKC 1630).
Diakon má kompetencie na tieto služby — ktoré zdieľa s kňazmi a biskupmi — pretože prijal sviatostný charakter, ktorý ho konfiguruje s Kristom, Služobníkom (KKC 1570). Prostredníctvom vkladania rúk biskupom počas obradu vysviacky sa diakon sviatostne a služobne zúčastňuje na trojitej Kristovej munere v spôsobe diakonie [služby] — vyučovania, posväcovania a spravovania, pričom pomáha svojmu biskupovi a kňazom’ pri vedení. (Kongregácia pre výchovu [1998] Základné normy pre formáciu stálych diakonov,9).
Ak ide o zdôvodnenie arcibiskupových’poznámok, Donnelly vyjadril zmätok, ako mohol prelát vysloviť takéto výroky. “Je nepochopiteľné, že arcibiskup McMahon nevie’že diakon disponuje dôležitými služobnými funkciami, ktoré nemajú laici.”
Teda vyvstáva otázka, prečo arcibiskup McMahon predstavil takú chybnú a ochudobnenú karikatúru diakonátu? Žeby tí, ktorí sa snažia nelegálne povoliť ženám byť ‘diakonkami’, chceli zrušiť diakonát ako súčasť trojjedinosti svätenia — diakon, kňaz, biskup? Plánujú vytvoriť nový typ ‘funkčného’ diakonátu, definovaného slovami McMahona’ako ‘prevzatie zodpovednosti za Cirkev’ oddelené od sviatosti svätenia, ako sa chápe a praktizuje už 2 000 rokov? Arcibiskup McMahon’s neopodstatneným a úprimne povedané bizarným pokusom o devalváciu diakonátu naznačuje, že ide o alarmujúcu možnosť.