Od Druhého vatikánskeho koncilu a jeho cieľa aktualizovať Cirkev sa zmena stala mýtom.
Pápež Pavol VI. k tomu prispel tým, že pochod súčasného sveta opísal ako nezastaviteľnú evolúciu, čo potvrdil vo svojej encyklike Populorum progressio. V spoločenských vedách sa presadila myšlienka vývoja a pokrok získal ideologický rozmer. Boli to roky dekolonizácie a na medzinárodnú scénu vstúpili nové nezávislé národy, ktoré so sebou priniesli revolučné hnutie korunované optimizmom. Progresivizmus, ktorého črty evokujú predchodcov modernizmu zo začiatku dvadsiateho storočia, odsúdený svätým Piom X. v encyklike Pascendi a dekréte Lamentabili, sa v Cirkvi veľmi rozšíril a presadil. Prvé slová týchto dvoch textov poukazujú na rozšírenie modernistického hnutia na celú Cirkev a na odsudzujúci rozsudok Ríma. Pascendi dominici gregis vyjadruje autoritu Petrovho nástupcu a Lamentabili sane exitu bolesť nad škodami spôsobenými modernizmom vo všetkých oblastiach cirkevného života.
Skutočnosť zmeny, nie mýtus, je prvkom, ktorý integruje realitu kresťanstva. Ale nie len tak hocijaká zmena. Toto rozlíšenie bolo jasné už od staroveku. V 5. storočí ho galsko-rímsky mních svätý Vincent z Lerins vyjadril vo svojom Commonitoriu: V kresťanstve existuje zákon vývoja, ktorý prebieha in eodem scilicet dogmate, eodem sensu, eademque sententia. Eodem, eodem, eadem: “to isté, to isté, to isté, to isté, čiže rovnakosť rovnorodého; v rôznorodosti je odchýlka, omyl, heréza.” Tento výraz opakovane prevzalo magistérium koncilov. Zákonitosťou kresťanstva je evolúcia, ale nie hocijaká, nie mytologizovaná zmena; existuje homogénna evolúcia katolíckej dogmatiky, liturgických obradov, cirkevných inštitúcií.
Moderný model tejto evolúcie nachádzame v pontifikáte Pia XII (1939 - 1958). V doktrinálnom poriadku máme dogmatickú definíciu telesného nanebovzatia Panny Márie do neba 1. novembra 1950. Pokiaľ ide o výklad Svätého písma, podľa encykliky Divino afflante Spiritu je prípustné používať historicko-kritické metódy a teóriu literárnych žánrov na prehĺbenie pochopenia biblického textu. Pius XII. poveril Pápežský biblický inštitút vypracovaním nového prekladu žalmov z hebrejského originálu. Táto nová verzia bola začlenená do Rímskeho breviára, ale táto operácia sa nevydarila, pretože kňazi boli zvyknutí na starú verziu Jeronýmovej Vulgáty a so zmenou boli nespokojní. V oblasti liturgie pápežove iniciatívy vyvolali obdiv; obnovila sa veľkonočná vigília o polnoci (od stredoveku sa zmŕtvychvstanie Pána slávilo na Bielu sobotu ráno); zaviedla sa večerná omša; uvoľnil sa zákon o eucharistickom pôste; rímsky obrad zažiaril osobitnou slávnostnosťou.
Sociálna náuka Cirkvi bola prezentovaná ako skutočne ľudská alternatíva voči celosvetovo sa šíriacemu komunizmu. Pápež podporoval maďarskú revolúciu v roku 1956 proti komunistickej totalite a tento postoj vyjadril v encyklikách ako Luctuosissimi eventus. V tejto otázke komunizmu sa pokračuje v pôsobení Pia XI, ktorý v encyklike Divini Remptoris označil komunizmus za “vnútorne zvrátený”.
Osobitne treba spomenúť pápežovo’magistérium prostredníctvom kázní a prejavov veľkého rozsahu. Vplyv Vianočného rozhlasového posolstva o demokracii z roku 1944, v ktorom sa objavuje silné rozlišovanie medzi “ľudom” a “masou”, bol výrazný. Treba pripomenúť aj slová Pia XII. o laikoch a rodine a prejavy opakovane adresované novomanželom. Prvok, ktorý si tiež zaslúži osobitnú zmienku, je Pius XII”úcta k Madone. Už som citoval dogmatickú definíciu Nanebovzatia Panny Márie. Všimnime si, že pápež v tomto prípade využil charizmu neomylnosti, ktorú Pius IX. v roku 1854 uplatnil pri definovaní Nepoškvrneného počatia Matky Pána. Katolíci pevne veria ako pravde viery, že Presvätá Bohorodička Mária bola na konci svojho pozemského života s telom a dušou vzatá do neba. V tejto definícii sa skrýva otázka prípadnej smrti Panny Márie. Veriaci na Východe hovoria o Uspení. Pápež Pius XII. bez toho, aby to dogmaticky vyhlásil, učí o kráľovnej Panny Márie.
V Ríme sa v tých rokoch prevaľovali aj iné mariologické témy, ako napríklad všeobecné sprostredkovanie a spoluvykupiteľstvo; Pius XII. sa rozhodol pre nanebovzatie.
Uvedené neúplné údaje postačujú na to, aby sme diskvalifikovali prezentáciu progresivizmu a jeho mýtus o zmene Pia XII. ako konzervatívneho a troglodytného pápeža “pred koncilom.” Existuje jeden prvok, ktorý mu progresivizmus v žiadnom prípade nemôže odpustiť: encyklika Humani generis (1950), v ktorej pápež Pius XII. varuje pred nebezpečnými tendenciami “novej teológie”, ktorá slúžila ako predchodca koncilu.
Rozšíril som tu, aby som ukázal kontinuitu s Tradíciou v období autentickej obnovy katolíckeho náboženstva.
Mýtus zmeny nadobudol plnú silu s rozšírením progresivizmu, ktorý prerušuje kontinuitu Tradície. Za súčasného pontifikátu sa táto ideológia zmocnila Ríma. Nedávna epizóda ukazuje vážnosť tejto situácie. Pápež František podľa novinových správ odsúdil údajnú zaostalosť niektorých “konzervatívcov” v Katolíckej cirkvi v Spojených štátoch. Kvalifikátor “konzervatívci” je politický názov; rozumnejšie je “tradicionalisti”, a to aj vzhľadom na to, že “ismus” predstavuje zveličenie toho, čo sa vyjadruje “podľa tradície” v zmysle varovania svätého Vincenta de Lerins; ide o homogénnu kontinuitu, ktorá je “aktuálna” v momente, v ktorom sa žije. Zásah najvyššieho pápeža znamená uznanie “odchýlok”, ktoré sú registrované medzi katolíkmi Severnej Ameriky a ktoré sa nachádzajú aj v celom rozšírení katolíckych veriacich.
Františkov” progresívny fundamentalizmus prehlbuje rozkol v Cirkvi a ohrozuje jej pokoj; práve tento fundamentalizmus ho tlačí k postoju, ktorý La Prensa z Buenos Aires formuluje v tomto titulku: “Pápež kritizuje konzervatívcov Spojených štátov za spiatočníctvo.” Diskvalifikuje ich, rovnako ako to urobil s tými, ktorých nazýva “indietristas, ” tí, ktorí sú pripútaní k “indietru” Tradície. Tieto slová pápež vyslovil 5. augusta v Lisabone počas svojej cesty do Portugalska na stretnutí s lusitánskymi jezuitmi. Na tomto stretnutí portugalský jezuita Františkovi povedal, že počas nedávneho sabatického roka v Spojených štátoch trpel, keď sa stretol s mnohými katolíkmi vrátane niektorých biskupov, ktorí kritizovali súčasný pontifikát a dnešných’jezuitov. Františkove’ komentáre dosť prezrádzajú jeho zmýšľanie. Upozornil, že existuje “veľmi silný, organizovaný, reakčný postoj” a že takýto postoj vedie ku klíme uzavretosti, ktorá je chybou; “tým strácajú pravú tradíciu a obracajú sa k ideológiám, aby si našli oporu. Inými slovami, ideológie nahrádzajú vieru.”
A ešte: “pohľad na cirkevnú náuku ako na monolitnú je omyl; keď idete dozadu, niečo si uzatvárate, odtrhávate od koreňov Cirkvi,” čo má potom zničujúci vplyv na morálku. Táto posledná poznámka je neuveriteľná; to, čo je zničujúce, je relativistický moralizmus jezuitskej príchute. Nasleduje otcovská rada: “Chcem týmto ľuďom pripomenúť, že zaostalosť je zbytočná a musia pochopiť, že existuje správny vývoj chápania otázok viery a morálky”, ktorý umožňuje, aby sa náuka s postupom času rozvíjala a upevňovala. Takýto prístup vysvetľuje zmätočné výroky v texte Amoris laetitia a váhanie ohľadom katolíckeho postoja k homosexualite. Teraz skopírujem odsek z denníka La Prensa: “Mnohí konzervatívci odsúdili dôraz, ktorý František kladie na otázky sociálnej spravodlivosti, ako je ochrana životného prostredia a chudobných, a považujú za kacírsky jeho príklon k tomu, aby rozvedení a civilne zosobášení mohli prijímať sviatosti.”
Pápež na stretnutí v Lisabone uznal kritiku Američanov a žartovne vyhlásil, že je “pre neho cťou” prijímať ich odsúdenia.
Nie je potrebné, aby som sa teraz zaoberal kritikou týchto nových vyhlásení progresívneho fundamentalizmu, ktorý má svoje centrum v Ríme; v mnohých spisoch som ukázal, do akej miery sa vzďaľuje od veľkej cirkevnej Tradície a vyznáva zmenu, ktorej heterogénnosť ju vzďaľuje od skutočného homogénneho vývoja učenia, liturgie a inštitúcií Cirkvi. Vincenta de Lerins je dnes plne platná.
+ Héctor Aguer
Arcibiskup emeritný La Plata.
Buenos Aires, utorok 5. septembra 2023.
Pamätník svätej Matky Terezy z Kalkaty