Nie je to tak dávno, čo každý prezieravý americký politik chápal, že unipolárny svetový poriadok pod vedením USA je jedinou možnou hrou v meste.
Jimmy Carter’poradca pre národnú bezpečnosť a spoluzakladateľ Trilaterálnej komisie, Zbigniew Brzezinski, vo svojej Veľkej šachovnici z roku 1997 napísal nasledovné:
Ak budú Spojené štáty manipulovať a prispôsobovať sa hlavným geostrategickým hráčom na euroázijskej šachovnici a ako budú riadiť kľúčové geopolitické osi Eurázie, bude mať rozhodujúci význam pre trvanie a stabilitu amerického’globálneho prvenstva.
Každý, kto sa tomuto novému normálu vzpieral, bol považovaný za držiteľa zastaraného minulého veku a ignoranta nevyhnutných darwinovských síl prírodného výberu, ktoré poháňajú ľudstvo k dlho očakávanému “koncu dejín,” ako to načrtol neokonzervatívny akademik Francis Fukuyama, ktorý sa teraz mieša s príslušníkmi ukrajinského “práporu Azov,”, ktorý bol donedávna označovaný v U. S. Steel Aréne za vojenskú jednotku.Kongresu USA ako teroristickú neonacistickú organizáciu.
Iróniou osudu je, že táto filozofia priviedla do Bieleho domu samozvaného “svetového lídra” menom Joseph Biden, úbohého a skorumpovaného odrhovača zastaranej minulosti bez geostrategickej vízie a uznania reality.
V roku 1992 vo svojom článku “Ako som sa naučil milovať Nový svetový poriadok,” Biden bol rovnako “prezieravý”, keď skočil na vlnu “konca dejín” ešte skôr ako Dick Cheney, Paul Wolfowitz, Robert Kagan a ďalší zástancovia U.svetovej hegemónie USA.
V roku 1998 sa Biden zaslúžil o získanie dostatočného počtu hlasov v Senáte v prospech rozšírenia NATO, pred ktorým newyorský senátor Daniel Patrick Moynihan varoval, že bude “otvárať dvere budúcej jadrovej vojne.”
Málokto si uvedomoval, že pre unipolaristov sa NATO malo vyvinúť v globálnu vojenskú silu s jurisdikciou siahajúcou ďaleko za hranice severného Atlantiku.
Predpoklad, že dejiny by sa mohli skončiť, je založený výlučne na domnienke, že ľudská povaha je programovateľná ako každý počítač a definovaná tými, ktorých sila si dokáže podmaniť slabých vo svete klesajúcich výnosov. Keď sa v rukách niekoľkých alf skonsoliduje dostatočná moc, zástancovia unipolarity verili, že proti nevyhnutnej svetovej ríši nie je možný žiadny odpor. Jediné, čo ľudstvo čaká, je asimilácia. Či už v politike, finančníctve alebo v spravodajskej komunite, ochota stať sa tvorcom tohto systému rozhodne o tom, či sa váš život zaradí medzi niekoľko elitných “majiteľov” na vrchole pyramídy alebo medzi množstvo otrockých “nemajiteľov” na jej dne.
Niektorí verili, že zlo páchané v mene tejto teórie je jednoducho nevyhnutným prostriedkom na dosiahnutie spravodlivých cieľov.
Zbrojenie financiami v podobe sankcií, ekonomických špekulácií a úžerníckych pôžičiek viazaných na trestné podmienky sa po skončení studenej vojny nezastavilo, ale len sa zintenzívnilo v prípade Svetovej banky, Medzinárodného menového fondu a Svetovej obchodnej organizácie, ktoré naďalej slúžili ako donucovacie mechanizmy neokolonializmu, a nie ako skutočné nástroje národného rozvoja, ako sa mali stať počas horúcej konferencie v Bretton Woods v roku 1944.
V chudobných prijímajúcich krajinách sa nevybudovala žiadna rozsiahla infraštruktúra a v celom rozvojovom sektore sa presadili len obsedantné požiadavky na “fiškálnu úspornosť” prostredníctvom rozpočtových škrtov, privatizácie, štrukturálnych úprav a pestovania plodín za hotovosť.
Okrem vojenských intervencií a ekonomickej vojny sa uplatňovali aj metódy farebných revolúcií a operácie na zmenu režimu. Organizácie ako “Open Society Foundations” Georgea Sorosa” a National Endowment for Democracy (NED) financovali zvrhnutie vlád, ktoré sa nepodriadili “vzorcu konca dejín”.
Veci sa hýbali s ničivou silou, ktorú málokto dokázal spochybniť alebo jej vzdorovať takmer dve desaťročia, keď sa zdalo, že NATO sa môže bez väčšieho odporu rozširovať na východ.
Ale potom sa začalo diať niečo nové a starý scenár prestal fungovať. Starý veľký šachový majster Zbigniew Brzezinski mal pravdu, keď svojich žiakov varoval, že “najnebezpečnejším scenárom by bola veľká koalícia Číny, Ruska a možno Iránu, ‘antihegemonická’ koalícia, ktorú by nespájala ideológia, ale vzájomne sa dopĺňajúce sťažnosti.”
Koalícia týchto národov do zjednoteného euroázijského a latinskoamerického bloku teraz nazývaného globálny juh” spôsobila, že niektorí začali uvažovať o tom, že namiesto stretu civilizácií sa per Samuel L. Huntington, existovala možnosť, že by mohli skutočne spolupracovať na spoločných cieľoch.
Možno bol tento proces spolupráce v skutočnosti prirodzenejší a viac v súlade s “prirodzeným zákonom” ako Hobbesova teória, podľa ktorej boli rôzne civilizácie odsúdené na boj vo svete všetci proti všetkým až do chvíle, keď nadnárodný leviatan mohol zhora nastoliť “poriadok”.
Čínska’“iniciatíva Pásmo a cesta,” ruská” “Eurázijská hospodárska únia,” Africká únia”s kontinentálna zóna voľného obchodu, Šanghajská organizácia spolupráce (ŠOS) a BRICS začali rozvíjať železničné koridory, energetické dohody a priemyselné zóny, ktoré by mohli prerásť do novej multipolárnej aliancie. Saudská Arábia, Irán, Etiópia, Egypt, Argentína a Spojené arabské emiráty sa čoskoro stanú plnoprávnymi členmi BRICS+ a viac ako 40 ďalších krajín vyjadrilo svoj zámer pripojiť sa k tomuto multipolárnemu bloku. Šanghajská organizácia pre spoluprácu sa rozrástla na robustný, počet deviatich štátov a ďalších 10 štátov podalo prihlášky na členstvo.
Ak sa ľudstvo neskladá z organických hackovateľných strojov, ale zo skutočných občanov s neodňateľnými právami a geniálnymi schopnosťami schopnými robiť nové objavy vo vede a umení, potom možno “koniec dejín” bol vždy ilúziou.
V súčasnosti je Amerika hlboko rozdelená. Keď nás Biden, jeho stúpenci a Deep State všetkých tlačia k jadrovému Armagedonu, je čas, aby “druhá Amerika” odmietla pokračovanie hegemonistického prístupu a pripojila sa k zvyšku sveta pri výbere novej, pre všetkých výhodnej civilizačnej voľby, v ktorej sa všetky národy na tejto planéte budú tešiť skutočnej rovnosti a spravodlivosti pre všetkých.
Súdiac podľa demografických, geografických a dokonca aj ekonomických faktorov, ľudstvo je naklonené tejto ceste…tak prečo nie Amerika?
Matthew Ehret je viceprezidentom nadácie Rising Tide Foundation a starším spolupracovníkom Americkej univerzity v Moskve. Edward Lozansky je prezidentom Americkej univerzity v Moskve.
Pretlačené so súhlasom American Thinker.