Biskup Joseph Strickland z Tyleru v Texase vydal dnes, 19. septembra 2023, nový pastiersky list. Nižšie uvádzame jeho plné znenie.
Moji drahí synovia a dcéry v Kristovi:
Píšem vám dnes, aby som podrobnejšie rozobral tretiu základnú pravdu, o ktorej som hovoril vo svojom prvom pastierskom liste vydanom 22. augusta 2023: “Sviatosť manželstva je ustanovená Bohom. Prostredníctvom prirodzeného zákona Boh ustanovil manželstvo ako zväzok medzi jedným mužom a jednou ženou, ktorí sú si verní po celý život a sú otvorení deťom. (KKC 1601). Ľudstvo nemá právo ani skutočnú schopnosť nanovo definovať manželstvo.”
V tomto liste sa okrem sviatosti manželstva budem venovať aj sviatosti svätenia, pretože tak manželstvo, ako aj svätenie sú povolaniami, a preto sú povolaniami od nášho Pána zdieľať svoj život s inými zvláštnym spôsobom. Tak manželstvo, ako aj svätenie udeľujú osobitnú milosť, ktorá nie je primárne zameraná na spásu toho, kto sviatosť prijíma, ale najmä na spásu tých, ktorým sobášený alebo vysvätený slúži. Obe sa teda správne chápu ako sviatosti služby. V oboch prípadoch je základným aspektom, ako to zamýšľa Boh, obetavá láska, ktorá si želá posvätenie milovaného.
Sviatosť manželstva: Podľa Katechizmu Tridentského koncilu “manželstvo je manželský zväzok medzi mužom a ženou, obaja v právnom postavení, v ktorom vytvárajú trvalé a nerozlučiteľné spojenie životov. Tento zväzok má dva ciele—plodenie a výchovu potomstva a vzájomnú podporu manželov.” Táto definícia sa vzťahuje tak na manželstvo medzi dvoma nepokrstenými osobami, ako aj na manželstvo medzi dvoma pokrstenými osobami. V prvom prípade sa manželstvo uzatvára podľa prirodzeného práva a v druhom prípade sa manželstvo uzatvára podľa Cirkvi a je posilnené sviatostnými milosťami.
Podívajme sa konkrétne na tri hlavné stavebné prvky manželstva. Najprv sa pozrime na definíciu manželstva ako zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou. Môžeme sa obrátiť na úvodné kapitoly knihy Genezis, kde nájdeme jasné zjavenie, že manželstvo medzi jedným mužom a jednou ženou je ustanovené Bohom pre správne usporiadanie ľudstva. “Pán Boh povedal: ‘Nie je dobré, aby bol muž sám. Urobím mu vhodného pomocníka." (Gn 2, 18). A potom: “Pán Boh uvrhol na človeka hlboký spánok, a kým spal, vyňal mu jedno rebro a jeho miesto uzavrel mäsom. Pán Boh potom z rebra, ktoré vzal z muža, postavil ženu. Keď ju priniesol mužovi, muž povedal: ‘Táto je konečne kosť z mojich kostí a mäso z môjho tela; Táto sa bude volať žena, lebo z muža bola vzatá táto.”’ (Gn 2, 21-23)
Ako bolo manželstvo božsky ustanovené Bohom ako manželstvo medzi jedným mužom a jednou ženou, nie je jednoducho dané žiadne právo ľudstva odkloniť sa od tejto základnej pravdy manželstva. Znovu zdôrazním tento bod: manželstvo môže byť len medzi jedným mužom a jednou ženou. Naša globálna spoločnosť vstúpila na vážne nebezpečné územie, pretože podporuje rôzne deformácie intímnych ľudských vzťahov a snaží sa ich označiť ako manželstvo.Tieto modely nemajú korene v pravde, ktorú nám Boh zjavil vo Svätom písme a ktorá je votkaná do prirodzeného zákona, a vidíme smutné ovocie tohto popierania Božieho plánu pre manželstvo.
Druhým stavebným kameňom manželstva je, že má byť celoživotným záväzkom—trvalým a nerozlučiteľným spojením dvoch životov spojených v celoživotnej zmluve. Manželstvá, ktoré sa končia rozvodom, a teda nenapĺňajú výzvu trvalého zväzku, spôsobujú spúšť nielen v živote každého člena rozpadnutej rodiny, ale aj v spoločnosti. Súcit nás núti modliť sa za tých, ktorí zažili rozpad manželstva, aby Božia milosť priniesla uzdravenie, odpustenie a celistvosť; uvedomujeme si však, že bolesť a otrasy, ktoré rozpad manželstva prináša, svedčia o nevyhnutnosti manželstva ako trvalej a nezrušiteľnej zmluvy. Ak jedna alebo obe strany vstupujú do manželstva bez tohto pevného rozhodnutia pre trvalosť, môže to znamenať katastrofu pre tento zväzok a tiež to spochybňuje, či sa uskutočnilo skutočné manželstvo, pretože od začiatku chýbal podstatný prvok.
Nakoniec sa obraciame k tretiemu stavebnému prvku manželstva, že má byť otvorené pre deti. Cirkev vo svojej múdrosti, vedená posvätnou Tradíciou, netvrdí, že bezdetné manželstvo nie je pravým manželstvom. Bod, na ktorom Cirkev trvá, však spočíva v tom, že v manželstve musí existovať otvorenosť voči deťom. Rozšírené používanie antikoncepcie dokonca aj medzi veriacimi katolíkmi ničivým spôsobom podkopáva tento tretí základný stavebný kameň manželstva. Je veľmi dôležité, aby sme sa touto otázkou zaoberali s vážnosťou, ktorú si vyžaduje.
V týchto súčasných časoch sa zdá, že Katolícka cirkev stojí prakticky osamotená v odpore proti antikoncepcii, pretože Cirkev vždy uznávala, že antikoncepcia je v rozpore s Božím’plánom pre ľudský život, a to sa nemôže a ani nechce zmeniť. Pred rokom 1930 sa prakticky všetky ostatné kresťanské spoločenstvá tiež stavali proti používaniu antikoncepcie ako ťažko hriešnemu skutku. V roku 1930 na Lambethskej konferencii anglikánske spoločenstvo vyhlásilo, že manželské páry môžu z vážnych dôvodov používať umelú antikoncepciu. Krátko na to schválili používanie antikoncepcie aj mnohé ďalšie protestantské denominácie. Katolícka cirkev však pevne stála na stanovisku, že umelá antikoncepcia bola, je a navždy bude ťažko hriešna.
Na Silvestra 1930 Cirkev oficiálne odpovedala tým, ktorí argumentovali v prospech antikoncepcie, vydaním encykliky pápeža Pia XI’o manželstve Casti Connubii. Táto encyklika jasne zopakovala, že používanie akýchkoľvek “umelých”prostriedkov antikoncepcie je zakázané, pretože zasahuje do Božieho’zámeru pre ľudský život, a preto je smrteľným hriechom. “Keďže sa teda otvorene odklonili od neprerušenej kresťanskej tradície, niektorí nedávno usúdili, že je možné slávnostne vyhlásiť inú náuku týkajúcu sa tejto otázky, Katolícka cirkev, ktorej Boh zveril obranu neporušenosti a čistoty mravov, stojac vzpriamene uprostred morálnej skazy, ktorá ju obklopuje, aby zachovala čistotu manželského zväzku pred poškvrnením touto špinavou škvrnou, pozdvihuje svoj hlas na znak svojho božského vyslanectva a Našimi ústami nanovo vyhlasuje Akékoľvek využívanie manželského zväzku takým spôsobom, že sa úmyselne znemožňuje jeho prirodzená schopnosť plodiť život, je urážkou Božieho zákona a prirodzenosti a tí, ktorí sa mu oddávajú, sú poznačení vinou ťažkého hriechu.” (Casti Connubii, ods. 56).
V 60’tych rokoch 20. storočia vynález antikoncepčnej tabletky dal podnet k takzvanej “sexuálnej revolúcii.” Väčšina žien, ktoré chceli zmariť svoju prirodzenú plodnosť, sa teraz obrátila na antikoncepčné tabletky. Väčšina žien však vtedy, rovnako ako teraz, nevedela, že antikoncepčné tabletky majú abortívnu zložku—to znamená, že tieto tabletky môžu spôsobiť a spôsobujú ukončenie oplodneného vajíčka, počatého dieťaťa, ako jednu zo svojich funkcií. Antikoncepčné tabletky robia tri veci: zahusťujú hlien krčka maternice, bránia ovulácii a v prípade oplodnenia blokujú implantáciu oplodneného vajíčka, čím majú abortívny charakter. Súvislosť medzi antikoncepciou a potratmi bola zámerne bagatelizovaná zástancami antikoncepcie, aby sa hormonálna antikoncepcia menej kontrolovala. My ako katolíci však musíme pochopiť, že užívanie takýchto liekov môže v skutočnosti spôsobiť potrat počatého dieťaťa ešte predtým, ako sa žena dozvie, že nosí dieťa. Ako Božie deti stvorené na jeho obraz a podobu sme povolaní ctiť a rešpektovať každú ľudskú bytosť od počatia až po prirodzenú smrť. Antikoncepcia tomu stojí v ceste, a preto katolíci musia odmietnuť používanie hormonálnej antikoncepcie ako ťažko hriešnej.
Katechizmus Katolíckej cirkvi v súvislosti s potratom uvádza: “Od prvého storočia Cirkev potvrdzuje morálne zlo každého vykonaného potratu. Toto učenie sa nezmenilo a zostáva nemenné. Priamy potrat, teda potrat vedený buď ako cieľ, alebo ako prostriedok, je v príkrom rozpore s morálnym zákonom." (KKC 2271). Moderná veda nezmenila učenie Cirkvi”proti potratom, ale naopak potvrdila, že život každého človeka sa začína od najranejšej zygoty a embrya. Keďže každý ľudský život má prirodzenú dôstojnosť, ku každému životu treba pristupovať s úctou.
Rád by som sa teraz zameral na význam manželstva ako sviatosti, ktorá je znakom pôsobenia Božej’milosti vo svete. Manželstvo je sviatosťou vtedy, keď je platne uzavreté medzi pokrsteným mužom a pokrstenou ženou. Manželstvo je jedinou sviatosťou, ktorú si účastníci navzájom udeľujú. Táto sviatostná skutočnosť v sebe zahŕňa všetky prvky prirodzeného manželstva a pridáva k nim krásu povolania prežívaného pred Bohom, pričom manželom je daná jeho milosť, aby toto povolanie mohli žiť. Tak ako je prirodzené manželstvo základom ľudskej civilizácie, tak je sviatostné manželstvo nevyhnutné pre život Cirkvi. Milosť, ktorá prúdi do života muža a ženy vo sviatostnom manželstve, vychádza z ich zväzku aj ako požehnanie pre ich rodinu a spoločenstvo. Sviatostné manželstvo žne požehnanie z milostí, ktoré umožňujú mužovi a žene spolu so všetkými deťmi, ktoré sú požehnaní vychovávať, tvoriť domácu Cirkev a žiť svoje jedinečné povolanie k svätosti vo svojej rodine podľa Božích pokynov. Aby Cirkev mohla plniť svoje poslanie prinášať Krista svetu, sväté sviatostné manželstvá sú nevyhnutné.
Keď sa blíži nadchádzajúca synoda o synodalite, musíme sa aj naďalej pevne držať Svätého písma, posvätných tradícií Cirkvi a nemenného depozitu viery, ktoré osvetľujú a usmerňujú našu vieru v súvislosti s manželstvom. Musíme si uvedomiť a odmietnuť každú výzvu na zmenu nemennej skutočnosti manželstva a musíme tiež odmietnuť každú výzvu na uznanie alebo požehnanie vzťahov, ktoré sa pokúšajú simulovať alebo nanovo definovať sviatosť manželstva. Akýkoľvek vzťah, ktorý nie je pravým manželstvom, ale pokúša sa vydávať za pravé manželstvo, je podvodom, ktorý by duše nevyhnutne odviedol od Krista a odviedol do rúk podvodníka. Ako váš duchovný otec vás musím čo najdôraznejšie varovať—neprijímajte tento podvod.
Na záver našej diskusie o manželstve si musíme uvedomiť, ako veľmi sa moderná spoločnosť vzdialila od zmluvného, životodarného poňatia svätého manželstva, ako ho dal Boh. Keďže homosexuálne vzťahy sú na celom svete čoraz viac uznávané ako manželstvá; keďže manželstvá sú v mnohých prípadoch považované za manželstvá na jedno použitie; keďže rozvody sú veľmi rozšírené; keďže antikoncepcia sa dnes bežne používa, dokonca aj u katolíkov; a keďže potraty sú nielen povolené, ale aj oslavované v celej našej krajine a v celom svete; samotná štruktúra manželstva sa trhá vo švíkoch.
Od pápeža Pia XI: “Avšak nielen My, ktorí sa s otcovským pohľadom pozeráme na univerzálny svet z tejto apoštolskej stolice ako zo strážnej veže, ale aj vy, ctihodní bratia, vidíte a spolu s nami hlboko trpíte, že veľký počet ľudí, zabúdajúc na božské dielo vykúpenia, buď úplne ignoruje, alebo bezostyšne popiera veľkú sviatosť kresťanského manželstva, alebo opierajúc sa o falošné zásady novej a úplne zvrátenej morálky, ju príliš často pošliapava. A keďže sa tieto najkazivejšie omyly a skazené mravy začali šíriť aj medzi veriacimi a postupne získavajú pôdu pod nohami, v našom úrade Kristovho vikára na zemi a najvyššieho pastiera a učiteľa považujeme za svoju povinnosť pozdvihnúť svoj hlas, aby sme stádo zverené do našej starostlivosti uchránili od otrávených pastvín a pokiaľ je to v našich silách, uchránili ho pred škodou” (Casti Connubii, ods. 3).
Sväté rády: “Nikto nemá právo prijať sviatosť svätenia. Vskutku si nikto nenárokuje tento úrad sám pre seba; je k nemu povolaný Bohom.” (KKC 1578) “Sväté rády sú sviatosťou, prostredníctvom ktorej sa v Cirkvi až do konca čias vykonáva poslanie, ktoré Kristus zveril svojim apoštolom: je to teda sviatosť apoštolskej služby. Zahŕňa tri stupne: episkopát, presbyterát a diakonát.” (KKC 1536).
Svätenie je sviatostný úkon, pri ktorom je človek začlenený do rádu biskupov, presbyterov (kňazov) alebo diakonov a udeľuje dar Ducha Svätého, ktorý umožňuje vykonávať “posvätnú moc”, ktorá pochádza od samého Krista. Pri vysvätení biskup vkladá ruky na toho, kto je vysvätený, a prednáša modlitbu zasvätenia. Toto sú viditeľné znaky sviatosti. Vo sviatosti birmovania majú všetci veriaci účasť na spoločnom Kristovom kňazstve. Vo sviatosti svätenia sa však účasť kňaza’na Kristovej službe’líši od spoločného kňazstva veriacich, pretože udeľuje moc slúžiť v mene a v osobe Krista (in persona Christi).
Pápež Pius XI. vo svojej encyklike Ad Catholici Sacerdotii, podáva mnoho krásnych vysvetlení svätosti kňazského povolania. Podstatnou niťou je ozvena sebaobetavého charakteru, ktorú sme si všimli skôr pri rozoberaní manželstva, ale v prípade kňaza je to ešte viac úplné spoľahnutie sa a úplné odovzdanie svojho života’Bohu. Ako krásne uvádza Pius XI: “Kňaz je ten, kto by mal byť úplne oddaný veciam Pánovým. Nie je teda správne, aby bol úplne odpútaný od vecí tohto sveta a viedol svoj rozhovor v nebi? Úlohou kňaza’je starať sa o večnú spásu duší a pokračovať v ich ohľade na dielo Vykupiteľa. Nie je teda vhodné, aby sa udržiaval bez starostí o rodinu, ktoré by pohltili veľkú časť jeho energie?" (Ad Catholici Sacerdotii, bod 45). Tento výrok tiež zdôrazňuje dôvod kňazského celibátu. Kňaz je povolaný vzdať sa na prirodzenej úrovni ľudskej rodiny (t. j, manželstvo a deti), aby sa na nadprirodzenej úrovni zasadzoval za Cirkev v úlohe “alter Kristusa.”Nasledujúc príklad nášho Pána, kňaz má zo svojho života priniesť úplnú obetu za posvätenie duší až po vyliatie svojej krvi—čím sa podieľa na zrodení nového života, ale na nadprirodzenej úrovni.
Kňaz nikdy neslúži vo vlastnom mene. Bez kňazov by Cirkev bola bez Eucharistie. Pápež svätý Ján Pavol II. vyhlásil: “Bez kňazstva nemôže byť Eucharistia, tak ako nemôže byť kňazstvo bez Eucharistie.”
Cesta kňaza je kríž a on ho musí prijať naplno a s láskou. Nestačí len veriť v nášho Pána, pretože mučeníctvo je viac než len činnosť toho, kto verí; je to činnosť toho, kto miluje. Od prvých kňazov—samotných apoštolov—až po nespočetné príklady mimoriadnych hrdinských činov zdanlivo obyčajných ľudí, ako boli blahoslavený otec Stanley Rother, blahoslavený otec Jerzy Popietuszko a Boží služobník otec Emil Kapaun, náš Pán v priebehu storočí hojne obdarúval svoju nevestu Cirkev kňazmi, ktorí odpovedali na najvyššie povolanie milovať—nie vlastnými silami—ale pôsobením Ducha Svätého v ich dušiach. Pre drvivú väčšinu kňazov však mučeníctvo, ktoré sa im predstavuje, nemusí byť také dramatické ako prelievanie krvi. Možno sa im ponúka koruna bieleho mučeníctva, každodenného dvíhania krížov a pastierstva svojich stád s láskou v každodenných skúškach a útrapách, ktoré sužujú padlé ľudstvo. Pokora a zrieknutie sa sú, samozrejme, prvoradé; kňaz musí svoj život darovať nášmu Pánovi, aby ho riadil podľa svojej vôle, a čím väčšia je miera zrieknutia sa, tým väčší je dar. Taká je povaha lásky.
Prostredníctvom sviatosti svätenia Boh povoláva a potom uschopňuje diakonov, kňazov a biskupov, aby slúžili jeho ľudu, slúžili mu, učili ho a posväcovali, aby mal jeho ľud istú cestu k svätosti a k prijatiu spásy, ktorú Kristus získal pre každého človeka. Aby sme však mohli tieto úlohy plniť, musíme pamätať na to, že je to Boh, kto povoláva svoje vyvolené nástroje k sviatosti svätenia, a Cirkev, ktorá toto povolanie potvrdzuje.
Keď sa blíži synoda o synodalite, musíme pamätať na to, že Boh by nikdy nepovolal človeka do úlohy, ktorú by nebol schopný plniť. Ako som uviedol vo svojom pastierskom liste z 5. septembra 2023, posvätná tradícia a ordinárne magistérium Cirkvi počas vekov potvrdili, že Cirkev nemá žiadnu právomoc vysväcovať ženy, pretože Kristus povolal tých, ktorí budú slúžiť v jeho mene, aby si ho predstavovali ako ženícha s Cirkvou ako jeho nevestou. Keďže Cirkev nemá žiadnu právomoc vysväcovať ženy, uznávame, že Boh by nikdy autenticky nepovolal ženu k sviatosti svätenia. Ak by teda niekto navrhoval, že by sa mohla urobiť zmena v tejto posvätnej a nemennej doktríne, musíme to uznať ako odklon od depozitu viery a odmietnuť túto myšlienku ako odporujúcu viere.
Na záver by som vám chcel povedať, moji drahí synovia a dcéry v Kristovi, nezúfajte. Keď sa pozrieme späť do dejín spásy, je zrejmé, že vždy, keď sa ľudstvo vzdiali od Boha, vyleje na veriacich hojnosť božskej milosti, aby sa k nemu jeho deti mohli vrátiť. Boh závisí od každého z nás, aby sme mu pomohli priviesť ľudstvo späť k sebe; stretávajme sa s ním vo svätej omši, vo sviatostiach, v modlitbe a v eucharistickej adorácii. Sme povolaní k účasti na jeho božskom pláne spásy, preto musíme hlásať ako svätá Johanka z Arku: “Nebojím sa, lebo Boh je so mnou. Na to som sa narodila!"”
Pán nech nám udelí veľa svätých manželstiev a rodín, veľa svätých kňazov a veľa svätých diakonov, aby sme mohli prijať jeho hojnú milosť a zjednotiť sa s naším Pánom teraz i naveky.
Zostávam vaším pokorným otcom a služobníkom,
najdôstojnejším otcom Josephom E. Stricklandom
Biskupom Tyleru v Texase