Václav nám pripomína vstup bojovného národa, Čechov, najodolnejšieho zo slovanských kmeňov, ktorý prenikol až do samého stredu Nemecka. Je dobre známe, s akou horlivosťou a činorodou energiou tento národ obhajuje svoje sociálne nároky, akoby ho boj o existenciu v prvých dňoch jeho dejín urobil odolným voči každej skúške.
Vierka jeho apoštolov a mučeníkov, rímska viera, bude ochranou, ako je putom spojenia krajín podliehajúcich svätováclavskej korune. Kacírstvo, či už domáce husitské, alebo reformné, importované z Nemecka, môže viesť ľud len do večnej záhuby; nech nikdy nepodľahne nájazdom a zvodom schizmy! Václav, mučenícky vnuk svätej mučeníčky Ľudmily a prastrýc mníchovského biskupa a mučeníka Adalberta, vyzýva svojich verných poddaných, aby ho nasledovali na jedinej ceste, na ktorej môžu nájsť česť a istotu pre tento i budúci svet.
Prečítajme si teraz Legendu o svätej Cirkvi. Obrátenie Čiech sa datuje do druhej polovice deviateho storočia, keď svätý Metod pokrstil svätú Ľudmilu a jej manžela Borziwoja, prvého kresťanského kniežaťa z rodu Přemyslovcov. Pohanská reakcia, počas ktorej svätý Václav získal palmu mučeníctva, však trvala len krátko.
Václav, český vojvoda, sa narodil kresťanskému otcovi Vratislavovi a pohanskej matke Drahomíre. Vychovaný v zbožnosti svätou ženou Ľudmilou, svojou babičkou, bol ozdobený všetkými cnosťami a s najväčšou starostlivosťou si po celý život zachoval nepoškvrnené panenstvo. Keď jeho matka zavraždila Ľudmilu, chopila sa vlády, ale jej bezbožný život a život jej mladšieho syna Boleslava vyvolali rozhorčenie šľachty. Tí, unavení tyranskou a bezbožnou vládou, zhodili jarmo matky aj syna a v Prahe vyhlásili Václava za kráľa.
Vládol svojmu kráľovstvu skôr láskavosťou než autoritou. S najväčšou dobročinnosťou podporoval siroty, vdovy a všetkých chudobných, niekedy dokonca v noci nosil na pleciach drevo tým, ktorí ho potrebovali. Často pomáhal pri pohreboch chudobných občanov, oslobodzoval zajatcov a často v noci navštevoval väzňov, pomáhal im darmi a radami. Veľký zármutok v jeho citlivom srdci vyvolávalo odsúdenie aj vinníkov na smrť. Mal najväčšiu úctu ku kňazom; vlastnými rukami zasieval obilie a pripravoval víno, ktoré sa používalo pri omšovej obete. V noci chodieval bosý po kostoloch, po ľade a snehu, pričom jeho krvavé stopy zohrievali zem.
Angelovia tvorili jeho telesnú stráž. Aby ušetril životy svojich vojakov, podujal sa bojovať v jednom šíku s Radislavom, vojvodom z Gurimy; keď však ten videl, ako Václava vyzbrojujú anjeli, a počul, ako mu zakazujú udrieť, zhrozil sa a padol k nohám svätca’prosiac ho o odpustenie. Pri jednej príležitosti, keď sa cisár vybral do Nemecka, pri jeho príchode uvidel dvoch anjelov, ako ho zdobia zlatým krížom; načo vstal z trónu, objal svätca, udelil mu kráľovské insígnie a daroval mu ruku svätého Víta. Napriek tomu ho jeho zlý brat na podnet ich matky pozval na hostinu a potom ho spolu s niekoľkými komplicmi zabil, keď sa modlil v kostole, vedomý si smrti, ktorá ho čakala. Jeho krv je dodnes vidieť pokropenú na stenách. Boh pomstil jeho svätca: zem pohltila neľudskú matku a vrahovia biedne zahynuli na rôzne spôsoby.
Svoju korunu si získal, svätý mučeník, v kostole svätých Kozmu a Damiána, kam ťa prilákala ich hostina. (Christian de Scala, syn bratovraha Boleslava Krutého a synovec svätca; stal sa mníchom a napísal Život svätého Václava a svätej Ľudmily). Tak ako si si ty uctil ich, my si teraz na oplátku uctíme teba. Vítame aj blížiacu sa inú slávnosť, ktorú si pozdravil svojimi poslednými slovami na bratovražednej hostine: “Na počesť archanjela Michala vypime tento kalich a prosme ho, aby uviedol naše duše do pokoja večného šťastia.” (Ibid.)
Aký vznešený prísľub, keď si už zvieral kalich krvi! Ó, Václav, zapáľ nás tou neohrozenou statočnosťou, ktorá je vždy pokorná a mierna, jednoduchá ako Boh, ku ktorému smeruje, pokojná ako anjeli, na ktorých sa spolieha. Podporuj Cirkev v týchto nešťastných časoch; celá Cirkev si ťa ctí, má právo očakávať tvoju pomoc. Zvlášť však opatruj pre ňu národ, ktorého si cťou; kým zostane verný tvojej blahej pamiatke a bude v pozemských bojoch vzhliadať k tvojmu patronátu, jeho blúdenie od pravdy nezostane bez odplaty.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Gueranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Stránke Ecu-Men za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.