Biskup Joseph Strickland z Tyleru v Texase vydal dnes, 10. októbra 2023, nový pastiersky list. Nižšie uvádzame jeho úplné znenie.
Moji drahí synovia a dcéry v Kristovi,
je mi cťou a radosťou pokračovať v zdieľaní základných právd našej katolíckej viery s vami, keď sa teraz hlbšie zaoberáme šiestou pravdou, ktorú som načrtol vo svojom pastierskom liste z 22. augusta 2023: “Viera, že všetci muži a ženy budú spasení bez ohľadu na to, ako žijú svoj život (koncept bežne označovaný ako univerzalizmus), je falošná a nebezpečná, pretože je v rozpore s tým, čo nám Ježiš opakovane hovorí v evanjeliu. Ježiš hovorí, že musíme ‘zaprieť sami seba, vziať svoj kríž a nasledovať ho’ (Mt 16, 24). On nám prostredníctvom svojej milosti dal cestu k víťazstvu nad hriechom a smrťou cez pokánie a sviatostnú spoveď. Je nevyhnutné, aby sme prijali radosť a nádej, ako aj slobodu, ktoré pochádzajú z pokánia a pokorného vyznania našich hriechov. Prostredníctvom pokánia a sviatostnej spovede môže byť každý boj s pokušením a hriechom malým víťazstvom, ktoré nás vedie k prijatiu veľkého víťazstva, ktoré pre nás získal Kristus.”
Všetci sme hriešnici a všetci potrebujeme Spasiteľa, pretože všetci sme sa narodili do prvotného hriechu, a preto podliehame jeho dôsledkom. (porov. Rim 5, 12 - 21). Prvotný hriech bol prvý hriech, ktorý spáchali naši prví rodičia, Adam a Eva, neposlušnosťou Bohu. Tento prvotný hriech je teraz dedičnou škvrnou, s ktorou sa všetci rodíme na základe nášho pôvodu od Adama a Evy. Prvotný hriech je teda trvalým nedostatkom Božej milosti a kvôli jeho účinku v našom živote sa ako ľudia rodíme v stave odlúčenia od Boha. Ak by sme zostali v tomto stave prvotného hriechu, boli by sme od Boha oddelení naveky, pretože do neba sa nedostane nič nečisté. (porov. Zj 21, 27). Prostredníctvom krstu však Boh pre nás pripravil spôsob, ako byť ospravedlnení v ňom – jedine skrze Ježiša Krista – a odstrániť nielen škvrnu prvotného hriechu našich prvých rodičov, ktorú si nesieme, ale aj škvrnu všetkých aktuálnych hriechov, ktoré sami páchame. A za naše hriechy po krste nám Boh udelil sviatosť zmierenia (nazývanú aj spoveď alebo pokánie), aby sme mohli konať pokánie a očistiť sa od škvrny našich hriechov.
Z Katechizmu Katolíckej cirkvi, čítame, že “hriech je urážka Boha: ‘Proti tebe, ty sám, som zhrešil a urobil som to, čo je zlé v tvojich očiach.’ Hriech sa stavia proti Božej’láske k nám a odvracia naše srdce od neho. Podobne ako prvý hriech je to neposlušnosť, vzbura proti Bohu prostredníctvom vôle stať sa ‘ako bohovia,’ poznať a určovať dobro a zlo. Hriech je teda ‘láska k sebe samému až po pohŕdanie Bohom.’ V tomto pyšnom sebapovyšovaní sa je hriech diametrálne odlišný od Ježišovej poslušnosti, ktorou sa dosahuje naša spása.” (KKC 1850).
Táto prvá veta je plná hlbokých teologických poznatkov – “Hriech je urážkou Boha.” Uvažujme, že Boh je nekonečne dobrý a svätý a je nekonečnou láskou. Preto podľa svätého Tomáša Akvinského v jeho Summa Theologica, keď hrešíme, hrešíme proti nekonečnému, a preto sú naše hriechy preňho nekonečne urážlivé. “A hriech, ktorý je spáchaný proti Bohu, je nekonečný: pretože závažnosť hriechu sa zvyšuje podľa veľkosti osoby, proti ktorej sa hreší (preto je ťažším hriechom zasiahnuť panovníka ako súkromnú osobu) a veľkosť Boha”je nekonečná. Preto za hriech spáchaný proti Bohu prináleží nekonečný trest.” (Summa Theologica; I-II, q. 87, a. 4, obj. 2).
V našej súčasnej spoločnosti, ktorá je tak postihnutá chybami morálneho relativizmu, je až príliš silné pokušenie pozerať sa na váhu hriechu skôr z ľudskej perspektívy než z božskej. Svoje hriechy ospravedlňujeme a vysvetľujeme, že veci, ktoré robíme, nie sú až také zlé “” Ďalej existuje pokušenie spoliehať sa na Božie milosrdenstvo a predpokladať, že milujúci a milosrdný Boh určite prehliadne našu neposlušnosť a zlyhania, aj keď nebudeme žiadať o odpustenie, pretože je nekonečne milosrdný. Tento spôsob myslenia niekedy prechádza až k nášmu predpokladu, že spása bude nakoniec ponúknutá všetkým ľuďom jednoducho preto, že Boh je nekonečne milosrdný, a preto budú všetci ľudia spasení. Toto je omyl univerzalizmu. Tento omyl by mohol viesť k otázke: “Aký zmysel má potom obrátenie srdca k Ježišovi Kristovi? Prečo sa vôbec namáhať nasledovať Krista?" ” Toto je mimoriadne nebezpečné, pretože nám to bráni vidieť potrebu pravého a autentického pokánia. Je to smrteľná ľahostajnosť, ktorá ohrozuje naše nesmrteľné duše a vystavuje nás večnému riziku odlúčenia od Boha. “Lebo odplatou za hriech je smrť, ale Božím darom je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.” (Rim 6, 23). Hoci Boh robí prispôsobenie našej slabej a padlej ľudskej prirodzenosti, toto prispôsobenie sa deje prostredníctvom sviatostí krstu a zmierenia (sviatostnej spovede), ktoré nás posúvajú do správneho vzťahu s naším Spasiteľom Ježišom Kristom, skrze ktorého jediného prichádza naša spása.
Hriech poškodzuje náš vzťah s Bohom a odrezáva nás od účasti na jeho živote milosti a my sami nemôžeme tento život milosti obnoviť, pretože sme konečné bytosti s iba obmedzenými schopnosťami a ten, ktorého sme hriechom urazili, je nekonečný. Nie sme schopní vykonať nekonečnú nápravu. Preto môžeme obnoviť život milosti len prostredníctvom Toho, ktorý je nekonečný. On jediný je schopný obnoviť život. “Keď to učeníci počuli, veľmi sa čudovali a hovorili: "Kto teda môže byť spasený?" ’ Ježiš na nich pozrel a povedal: ‘Pre ľudí je to nemožné, ale pre Boha je všetko možné." ” (Mt 19, 25-26). Spása prichádza jedine skrze Ježiša (porov. Sk 4, 12). Spasiteľná milosť, ktorú pre nás Ježiš Kristus získal na kríži, je bezplatným Božím darom, ktorý človek prijíma prostredníctvom pokánia, viery a krstu. Keď sme raz pokrstení v Krista, práve vďaka pokániu a sviatostnej spovedi môže byť každý boj s pokušením a hriechom malým víťazstvom, ktoré nás vedie k prijatiu veľkého víťazstva, ktoré pre nás získal Kristus.
Keď sme preskúmali veľké nebezpečenstvo univerzalizmu – a popierania toho, že cenou za hriech je večné odlúčenie od Boha, ak neprijmeme výzvu na pokánie z hriechu a život na ceste Ježiša Krista – ako prejsť k radosti a nádeji, ako aj k slobode, ktorá pochádza z pravého pokánia a obrátenia sa ku Kristovi? Odpoveďou na otázku, ako to urobiť, je žiť našu katolícku vieru v slove a sviatosti. Božie slovo obsiahnuté vo Svätom písme nás na tejto ceste živí a vždy nás nasmeruje k pravde; a sviatosti – ustanovené samotným Kristom – nám ponúkajú stretnutia s Božou milosťou, ktorá nás na tejto ceste posilňuje a mení nás z hriešnika na spaseného.
Pri prehlbovaní nášho chápania sviatostí, a najmä sviatostí krstu, birmovania a zmierenia (nazývaných aj spoveď alebo pokánie), sme hlbšie vtiahnutí do metanoie, ktorú sme všetci povolaní prijať. Najmä tieto tri sviatosti na seba navzájom nadväzujú, pretože náš vzťah s Ježišom Kristom rastie. Hoci Cirkev uznáva, že Boh je zvrchovaný, a preto nie je viazaný udeľovať svoju milosť len prostredníctvom sviatostí, uznávame, že sviatosti sú pre kresťanský život nevyhnutné a sú bežnými prostriedkami, ktoré nám Boh dal, aby sme mohli prijať posväcujúcu milosť a spásu, ktorú nám získal na kríži.
Krst je samozrejme nevyhnutnou sviatosťou nášho počiatočného pokánia, obrátenia a začlenenia do kresťanského života. Oslobodzuje nás od prvotného hriechu a dáva nám posväcujúcu milosť, čím nám umožňuje mať účasť na jeho živote a láske. Krásnym a podstatným prvkom učenia Cirkvi’je nezmazateľný (trvalý) charakter, ktorý krst udeľuje človeku; človek nemôže byť nikdy nepokrstený. V Nicejskom vyznaní viery, ktoré recitujeme pri svätej omši, vyznávame “jeden krst na odpustenie hriechov”; Veľkou útechou tu je, že ak sme raz boli konfrontovaní s Kristom, môžeme sa k nemu vždy vrátiť bez ohľadu na to, ako ďaleko sme sa vo svojej hriešnosti vzdialili, stačí, ak budeme robiť pokánie a vyznať svoje hriechy. Krst nás teda natrvalo konfiguruje ku Kristovi a dáva nám milosť žiť tento nový vzťah.
Konfirmácia je najhlbším posilnením pôvodného daru života v Duchu Svätom, ktorý sme dostali pri krste. Letnice, ako sú opísané v Skutkoch apoštolov, môžeme chápať ako potvrdenie apoštolov v Duchu Svätom a môžeme jasne vidieť duchovnú silu, ktorú dostali, keď formovali Cirkev v jej začiatkoch. Keď sme konfirmovaní, sme obdarovaní tými istými darmi Ducha Svätého a táto sviatosť nám dáva silu neustále sa odvracať od hriechu a približovať sa k Najsvätejšiemu Srdcu Kristovmu.
Nakoniec, sviatosť zmierenia (alebo spoveď či pokánie) môžeme opísať ako sviatosť pokračujúcej metanoie. Všetci sa potkýname v hriešnosti a sme povolaní pokorne vyznávať svoje hriechy a usilovať sa o hlbšiu svätosť. Na našej pokračujúcej ceste viery má sviatosť zmierenia rozhodujúci význam a všetci musíme pochopiť, že je to láskyplné stretnutie s tým istým Ježišom Kristom, ktorého prijímame v Eucharistii. Krása tejto sviatosti spočíva v tom, že vyjadruje hojné Božie milosrdenstvo a zdôrazňuje, že nikdy nemá “záľubu v smrti zlých”, ale neustále im dáva príležitosť “odvrátiť sa od svojich ciest a žiť” (Ez 33, 11). Ako uvádza Katechizmus: “Tí, ktorí pristupujú k sviatosti pokánia, získavajú odpustenie z Božieho’milosrdenstva za urážku, ktorej sa voči nemu dopustili, a zároveň sú zmierení s Cirkvou, ktorú zranili svojimi hriechmi a ktorá sa láskou, príkladom a modlitbou usiluje o ich obrátenie.” (KKC 1422).
Keď čelíme výzvam v dnešnom svete a Cirkvi – a najmä so zmätkom, ktorý sa rozpútal na synode o synodalite, aj keď to píšem – pripomeňme si, že existuje len jedna cesta k večnému životu: Ježiš mu povedal: “Ja som cesta, pravda a život. Nikto neprichádza k Otcovi, iba cezo mňa."” (Jn 14, 6). Aj náš Pán nám jasne hovorí, že nie všetci budú spasení: “Nie každý, kto mi hovorí: ‘Pane, Pane’, vojde do nebeského kráľovstva, ale len ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach” (Mt 7, 21). Preto je nevyhnutné, aby sme zostali pevne zakotvení v posvätnom depozite viery a odmietli akúkoľvek myšlienku, ktorá by sa odchyľovala od večného učenia Katolíckej cirkvi.
Týka sa to každého, kto by – v mene ekumenizmu alebo dialógu – propagoval omyl univerzalizmu alebo sa pokúšal ponúknuť inú cestu spásy ako cez Ježiša Krista a jeho Cirkev. Tragické pokušenie vyprázdniť zmysel jeho života prostredníctvom takzvaného univerzalizmu, ktorý ho robí bezvýznamným, je veľkým prejavom zla, ktorému dnes čelíme. Odmietnime predstavu, že všetci sú spasení bez potreby metanoie, a namiesto toho prijmime zázračnú metanoiu, ktorú nám Boh ponúka iba prostredníctvom svojho Syna. Dostali sme ten najväčší a najvzácnejší dar, aký si možno predstaviť; uvedomme si tento dar a podeľme sa oň so svetom, ktorý tak zúfalo potrebuje Ježiša Krista, nášho Pána a Spasiteľa!"
Na záver sa radujme a jasajme, pretože Boh nás miluje a volá nás k sebe. Postavil most v tvare kríža, aby nás náš hriech neoddeľoval od neho, a dal nám sviatosti krstu, birmovania a zmierenia, aby sme mohli prejsť cez tento most a byť prijatí do Božej rodiny. Ježiš Kristus, Boží Syn, sa počal v lone Panny Márie, narodil sa v Betleheme, žil a učil medzi nami, trpel a zomrel za nás a vstal z mŕtvych. To všetko urobil, aby nás oslobodil od hriechu a smrti a ponúkol nám možnosť získať večný život s Bohom - Otcom, Synom a Duchom Svätým. To je dobrá zvesť a my sa o ňu musíme s radosťou deliť so svetom!
Nech vás, moji bratia a sestry, všemohúci Boh požehná a my nech naďalej silnieme vo viere a svoje srdcia vždy obraciame k Ježišovi Kristovi, ktorý je našou spásou.
Zostávam vaším pokorným otcom a služobníkom,
Najdôstojnejší pán Joseph E. Strickland
Tylerský biskup