Často sa tvrdí, že ak by bol stolec svätého Petra dlhší čas neobsadený, nebolo by možné zvoliť nového pápeža, pretože by nezostali kardináli, ktorí by voľbu uskutočnili.
Vtedy sa tvrdí, že keďže Cirkev nemôže nemať prostriedky na zvolenie nového pápeža, nie je možné, aby došlo k dlhšiemu neobsadeniu kresla.
Tento argument má však opodstatnenie len vtedy, ak schopnosť Cirkvi’zvoliť nového pápeža závisí od existencie kardinálskeho kolégia. Keď skúmame dejiny Cirkvi, vidíme, že to tak rozhodne nie je.
V skutočnosti viac ako polovicu dejín Cirkvi’voľby pápeža nevykonávalo kolégium kardinálov.
Počas prvých tisíc rokov voľby vykonával klérus Ríma a biskupi susedných stolíc. V tomto období mali voľby rôzne podoby a niekedy sa na nich zúčastňovali aj rímski laici a dokonca aj svetskí panovníci, ako napríklad rímski cisári a neskôr cisári Svätej ríše rímskej.
V skutočnosti môžeme predpokladať tri orgány potenciálnych voliteľov:
Kolegium kardinálov
Aby sme hľadali pôvod kardinálskeho kolégia, musíme sa vrátiť do prvých storočí dejín Cirkvi. Kardinálmi biskupmi boli pôvodne biskupi diecéz bezprostredne susediacich s Rímom. Kardinálmi kňazmi boli kňazi pri niektorých významných kostoloch v rámci Rímskej diecézy a kardinálmi diakonmi boli diakoni, ktorí spravovali sedem cirkevných oblastí mesta Rím. V priebehu storočí sa každá z týchto funkcií vyvíjala podľa meniacich sa potrieb Cirkvi a zbor kardinálov rástol na cti a vážnosti.
V roku 1059 konštitúcia pápeža Mikuláša I. nariadila, že po smrti pápeža sa majú stretnúť kardináli biskupi a vybrať niekoľko najhodnejších kandidátov. Potom sa k nim mali pripojiť ostatní kardináli a spoločne mali z vybraných kandidátov zvoliť kandidáta a nakoniec sa mal získať súhlas ostatného rímskeho kléru a laikov.
V roku 1139 Druhý lateránsky koncil obmedzil voľbu na kardinálov a v roku 1179 Tretí lateránsky koncil zaviedol požiadavku 2/3 väčšiny. V roku 1274 Druhý lyonský koncil zaviedol pravidlo, že kardináli sa stretávajú spoločne bez vonkajších vplyvov, čím sa ustanovila inštitúcia pápežského konkláve. Ustanovenia zavedené týmito tromi koncilmi sú odvtedy základom pápežských volieb.
Klerici a ľud Ríma
Ak by však niekedy z akéhokoľvek dôvodu nebolo možné, aby kolégium kardinálov uskutočnilo pápežskú voľbu, právo na voľbu by sa vrátilo rímskemu kléru. Dôvody na to jednoducho a priamočiaro vyjadril svätý Róbert Bellarmín:
Po prvé, pretože právo voľby bolo prenesené zo všetkých susedných biskupov a rímskeho kléru na kardinálov, ktorí sú určitou časťou biskupov a kléru Rímskej cirkvi; preto, keď chýbajú kardináli, právo voľby by sa malo vrátiť všetkým biskupom a kléru Rímskej cirkvi.
Druhé, pretože ide o najstarší zvyk (ako sme ukázali vyššie u Cypriána), aby susední biskupi v prítomnosti kléru volili rímskeho biskupa a aj iných.[1]
Rada biskupov
Existuje však aj tretia možnosť. Kristovu autoritu v Cirkvi vykonáva rímsky pápež a ostatní biskupi, ktorí spolu s ním v nástupníctve po apoštoloch tvoria apoštolské kolégium. Pápež je hlavou viditeľnej Cirkvi. Cirkev ako dokonalá spoločnosť musí mať moc vybrať si svoju hlavu a v prípade, že sa uvoľní mimoriadne miesto, táto moc prechádza na ostatných nástupcov apoštolov, ktorí majú právo a moc stretnúť sa a obsadiť uvoľnené miesto.
Sv. Róbert Bellarmín vysvetľuje:
Bezpochyby primárna právomoc voľby v takomto prípade prislúcha koncilu biskupov; pretože keď zomrie pontifik, v Cirkvi nie je vyššia autorita ako všeobecný koncil: a keby pontifik nebol biskupom Ríma alebo iného konkrétneho miesta, ale len všeobecným pastierom celej Cirkvi, prislúchalo by biskupom buď zvoliť jeho nástupcu, alebo určiť voliteľov.
Svätý Róbert vysvetľuje, že hoci kolégium biskupov môže byť primárnou autoritou, voľba rímskym klérom by sa mala uprednostniť, pretože “po spojení pontifikátu sveta s biskupstvom mesta by bezprostrednú právomoc voliť v takom prípade museli biskupi celého sveta povoliť susedným biskupom a klerikom Rímskej cirkvi,” a to z dvoch dôvodov, ktoré sme už uviedli vyššie.
Biskupi celého sveta by sa však mali stretnúť, výnimočne:
… v prípade, keď je otázne, kto by mal byť legitímnym voliteľom. Túto pochybnosť by totiž mal vyriešiť všeobecný koncil, ako sa to stalo na koncile v Kostnici.
Takto je jasné, že aj v prípade, ak by nezostali žiadni kardináli, Katolícka cirkev si vždy zachováva možnosť zvoliť nového pápeža.