holy-face-810x500.jpg

Kňaz odporúča dve dôležité pobožnosti pre katolíckych veriacich v čase blížiaceho sa adventu

91
Kultúra života

S radosťou uverejňujem komentár katolíckeho kňaza, ktorý tu píše pod pseudonymom (otec Martin Hansen), ale ktorého osobne poznám. Považujem ho za výnimočného kňaza, ktorý si verne vytrpel veľa, a tak svoje slová dokazuje skutkami.

“Nemýľte sa. Všemohúci Boh svojou tajomnou, ale láskavou a dokonalou Prozreteľnosťou vládne,” hovorí našim čitateľom a trvá na tom, že naše pohľady sú príliš často pozemské a nie orientované na nadprirodzeno.

Príklad, ktorý uvádza, je mi blízky, pretože môj zosnulý manžel Robert Hickson vždy hovoril rovnako a často o tom diskutoval so svojím priateľom kňazom otcom Johnom Hardonom, SJ.: prečo v hnutí za život väčšinou hovoríme o právach nenarodených detí, namiesto toho, aby sme zdôrazňovali práva Boha?"

Otec Hansen to vo svojom komentári (pozri celý text nižšie) vyjadruje takto:

Vlastným a základným nárokom na obranu nenarodeného dieťaťa je, že Boh dal tomuto dieťaťu život a má nad ním absolútnu vládu.  On je zvrchovaný Pán života a smrti. Každým činom infanticídy—priameho úmyselného zabitia dieťaťa v maternici, alebo dokonca pri narodení či po ňom, ako to niektorí obhajujú—sa ťažko uráža Božský Majestát, všemohúci Boh, Stvoriteľ tohto života.

Otec vo svojom názorovom článku hovorí o katolíckom zvyku “nízkeho videnia,” ktoré je prispôsobením sa pohľadom na tento svet bez toho, aby sme mali v popredí Boha. Podľa môjho názoru to treba položiť k nohám aj cirkevným predstaviteľom, pretože oni sami sa príliš často snažili zapáčiť svetu namiesto toho, aby sa zapáčili Bohu. Kedy naposledy katolíci počuli homíliu o nadprirodzenom živote milosti a o tom, ako si ho udržať? Ako hovorieval otec John Hardon, SJ, môjmu manželovi: našou prvoradou povinnosťou ako katolíkov je byť a zostať nadprirodzene živými – to znamená zostať v stave milosti.

A kedy sme naposledy počuli o jazyku milosti? Teda o tom, že Boh neprestajne zasahuje do nášho života, že naša prirodzenosť nestačí, ale že neustále potrebujeme Božiu’milosť, aby sme mohli žiť život katolíka? Opäť raz citujem otca Hardona: vyšší kresťanský štandard možno žiť len s Božou’milosťou. “To, čo máme, je prirodzenosť, to, čo potrebujeme, je milosť,” bol jeden z obľúbených výrokov môjho zosnulého manžela”

Otec Hansen nám tiež pripomína dve dôležité pobožnosti pre našu dobu, ktoré ustanovilo samo nebo: pobožnosť k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, ako aj pobožnosť k Svätej tvári Ježišovej. Tieto dve témy sú mi v súčasnosti veľmi blízke, keďže môj manžel zomrel na prvú sobotu po tom, čo sa naša rodina modlila za svätý koniec života a smrť Roberta’v neustálej novéne k Svätej tvári Ježišovej, teda k tej istej pobožnosti, ktorú otec spomína vo svojom texte.

Je preto naozaj radosť uverejniť tu zamyslenie otca Hansena’na tomto mieste. Je to taká, ktorá udáva správny tón nám katolíkom, ktorí v nedeľu vstupujeme do obdobia adventu.

Pozrite si prosím tu úvahy otca Hansena’

K tebe som pozdvihol svoje oči

Náš Pán Ježiš Kristus v evanjeliu karhá svojich nepriateľov, samoľúbych a samospravodlivých náboženských vodcov, ktorí smerujúc k zatrateniu sa snažia zabrániť spáse iných. To, o čo sa sami slobodne rozhodli, nesmie – tak si myslia – byť nikdy udelené žiadnej duši. Je to, akoby títo nerozumní vodcovia chceli ľuďom povedať: “Ak my nemôžeme vstúpiť do neba, ani vy nie!"”

Postoj, ktorý Ježiš odsudzuje, je práve postojom satana voči nám samým. Slobodne odmietol večnú blaženosť, preto sa teraz neprestajne usiluje vtiahnuť každého človeka do pekla. Táto pekelná závisť je veľkou motiváciou satanových’machinácií na tomto svete. Či už octom alebo medom, mrkvou alebo palicou, chcel by nás oklamať a priviesť do večnej biedy a skazy.

A Boh v nebi? Kde je v tom všetkom on? Nemýľte sa. Všemohúci Boh svojou tajomnou, ale milujúcou a dokonalou Prozreteľnosťou vládne, ako hovoríme. Nič, dokonca ani naše vlastné hriechy či šikovné a neúprosné útoky démonov a ich prisluhovačov, nemôže uniknúť alebo sa vymykať Božej kontrole, pretože sladko, ale pevne a múdro riadi svoje stvorenia až do ich určeného konca. Boh vždy pracuje, aby neomylne dosiahol svoj večný zámer, aby ho celé stvorenie nakoniec oslávilo. Vedľajšie príčiny, ako sú ľudia a anjeli, démoni a zatratené duše, svätí a hriešnici, udalosti a okolnosti, sú jemnými nástrojmi v Božích rukách bez ohľadu na to, či si to my alebo oni sami uvedomujeme.

Výššie uvedené riadky som napísal ako akúsi predohru k tomu, čo nasleduje. V súčasnom zmätku, ktorý zachvátil Bojujúcu cirkev a bičuje jej členov od najvyšších po najnižšie stupne, zostávame často krátkozrakí a príliš pozemskí v chápaní a analýze toho, čo sa deje v našom prevrátenom svete. Je načase, aby sme sa na veci pozerali bystrejším zrakom, ktorý nám poskytuje nadprirodzená viera.

Začnime známym a dlhoročným príkladom zvyčajného katolíckeho “slabého videnia".”Aj keď tým neznižujem cnostných ľudí a ich dobré skutky, dovolím si odvážne tvrdiť, že sme často viedli naše boje za život takpovediac s jednou rukou zviazanou za chrbtom, zadržiavajúc neomylné Božie slovo, ktoré preniká srdcia ako dvojsečný meč a nikdy nesklame, ak ho odvážne použijeme, aby sa vrátilo k Bohu s nadmierou ovocia. “Tak bude moje slovo, ktoré vyjde z mojich úst; nevráti sa ku mne prázdne, ale urobí všetko, čo chcem, a bude sa mu dariť to, na čo som ho poslal” (Izaiáš 55, 11). Katolíci už roky bojujú v boji za život proti zabíjaniu detí používaním jazyka a argumentov svojich protivníkov, čo má za následok, že títo ovládajú bojové pole vo svoj prospech. Na rovinu povedané, nemôžeme dúfať, že získame mysle a srdcia druhých na ochranu a obranu najzraniteľnejších ľudských životov tým, že budeme hovoriť v prospech ich “ľudského práva” narodiť sa a žiť.

Právnym a základným tvrdením na obranu pred narodením dieťaťa je, že Boh dal tomuto dieťaťu život a má nad ním absolútnu vládu. On je zvrchovaným Pánom života a smrti. Každým činom infanticídy—priameho úmyselného zabitia dieťaťa v maternici, alebo dokonca pri narodení či po ňom, ako to niektorí obhajujú—je božský Majestát, všemohúci Boh, stvoriteľ tohto života, ťažko urážaný. Kto však v katolíckych kruhoch bude hovoriť takýmito slovami na obranu života? Zdá sa, akoby príliš veľa katolíkov považovalo takúto vierou naplnenú reakciu na pohromu infanticídy za tabu alebo dokonca za hanbu v našom odpadlíckom svete. Alebo je to možno ešte horšie. Možno sú neschopní po desaťročiach života v cirkevnom prostredí zbavenom nadprirodzeného pohľadu—ďakujem vám, drahí duchovní!—že už nemajú vnútorný návyk vidieť veci vo svetle Boha, jasný pohľad viery. Ospravedlnením, prečo sa vyhýbajú takejto jasnej nadprirodzenej reči, je, že moderný človek je voči nej imúnny vo svojej nevedomosti a odmietaní Boha a Božích vecí. S týmto argumentom by sme mali byť nútení zavrhnúť nemenné a neomylné Božie slovo, ktoré nám bolo oznámené vo Svätom písme a vo Svätej tradícii. Táto výhovorka je rovnako hlúpa ako chabá.

Povzbudení nadprirodzeným prístupom k našim každodenným katolíckym bojom sa teraz zamyslime nad neduhmi, ktoré nás dnes v Cirkvi trápia. Prinášajú nám ich nevedomosť, zloba, lenivosť a zbabelosť ľudí? Určite. A každý z nich, tak ako my sami, sa bude musieť pred Božím súdom zodpovedať za svoje nepokorené a nenapravené hriešne zlyhania. V Kristovi dúfame, že Božie milosrdenstvo pohne každého z nás k pokániu a poskytne príležitosť na pokánie pred osudným okamihom smrti.

Ako by mohlo takéto Božie milosrdenstvo vyzerať pre nás v tomto slzavom údolí? Veľmi dobre by mohlo prísť v podobe božieho trestu. Boh často pohýna duše k duchovnému dobru bolestnou cestou trestu. Môže nás trestať práve preto, aby nás odvrátil od hriechu, aby nás inšpiroval k pokániu a aby splatil dlh za hriech Božskej Velebnosti, ktorú sme svojimi hriechmi tak ťažko urazili. To je to, čo nadprirodzená viera hovorí do našich duší.

V svetle tejto skutočnosti môžeme vidieť biedy ťažko doliehajúce na Cirkev a svet ako nevyhnutný trest za naše hriechy. Je to konanie všemohúceho Boha, ktorý pôsobí prostredníctvom svojich stvorení, aby nás očistil a spasil. Zlo, ktoré vidíme okolo seba, by sme mali chápať ako Božiu výzvu k pokániu a náprave hriechov. Za našu neúprosnú vzburu proti Bohu treba zaplatiť cenu.

Keď dnes ľudia lamentujú nad skutočne hroznými hriechmi v Cirkvi a spoločnosti, pripomínam im a hovorím to, čo povedal Tobiáš Starší vo svojej dobe, keď boli Židia odvlečení do zajatia: “Potrestal nás pre naše neprávosti a zachráni nás pre svoje milosrdenstvo. Pozrite teda, čo s nami urobil, a s bázňou a chvením mu vzdávajte slávu; velebte večného Kráľa svetov vo svojich dielach. Čo sa mňa týka, budem ho chváliť v krajine svojho zajatia, lebo ukázal svoju velebnosť voči hriešnemu národu. Obráťte sa teda, vy hriešnici, a konajte spravodlivosť pred Bohom, veriac, že vám preukáže svoje milosrdenstvo” (Tobiáš 13, 5-8).

“Obráťte sa... a konajte spravodlivosť pred Bohom...” Hoci všetky príčiny zla, či už démonické, ľudské alebo prírodné, sú reálne a nútia nás, aby sme ich odvrátili, Duch Svätý nás v týchto inšpirovaných slovách Svätého písma vyzýva, aby sme pozdvihli svoj zrak k nadprirodzenému. Vyzýva nás, aby sme odvrátili spravodlivý hnev Boha, ktorý používa tieto príčiny, aby nás potrestal a pritiahol k pokániu a náprave. Ak chceme ráznym bojom premôcť zlo, ktoré nás obklopuje, musíme sa sústrediť na túto nadprirodzenú skutočnosť. Ak sa ako katolíci nezmobilizujeme, aby sme sa zapojili do práce na náprave hriechu, naše vonkajšie víťazstvá budú prázdne a neúčinné, málo pomôžu zatlačiť príval zla.

To, o čom tu hovorím, je sine qua non našich vonkajších skutkov. Tak ako v duchovnom živote závisí plná a plodná katolícka existencia od&nbspvnútorného života, od&nbspdôverného vzťahu duše s&nbspprítomnou Trojicou, tak aj úsilie bojovať proti zlu okolo nás si vyžaduje uspokojenie Božej spravodlivosti a nápravu morálneho poriadku prostredníctvom duchovnej práce nápravy.

Mnohí katolíci poznajú výzvu Panny Márie z&nbspFatimy, aby sme v&nbspnašich dňoch robili nápravu za hriechy, ktoré neprestajne urážajú Boha. Matka Božia nás vo Fatime požiadala, aby sme prvú sobotu piatich po sebe nasledujúcich mesiacov konali pobožnosť “Päť prvých sobôt”. Sviatostné prijímanie a spoveď, recitácia päťdielneho ruženca a 15 minút rozjímania o posvätných tajomstvách ruženca mali byť obetované ako pokánie Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Takéto zadosťučinenie by upokojilo Božský Majestát a na Máriin’materinský príhovor zadržalo pomstychtivé rameno Božej’spravodlivosti voči hriešnemu svetu.

Mária vždy sleduje záujmy svojho Božského Syna. Niet divu, že z neba apeluje a upozorňuje nás, aby sme sa odvrátili od hriechu, aby sme sa modlili a obetovali za hriešnikov a odčinili hriech. To sú Ježišove záujmy v našom ohľade, pretože On netúži po smrti hriešnika, ale po tom, aby sa hriešnik kajal a žil.

Poháňaný touto vrúcnou túžbou po našej spáse, sám Ježiš po prvýkrát požiadal o konkrétne dielo zadosťučinenia roky predtým, ako poslal svoju Matku do Fatimy. V roku 1840 sa zjavil sestre Márii od svätého Petra, mníške z karmelitánskeho kláštora vo francúzskom Tours. Požiadal ju, aby podporovala a šírila úctu k jeho svätej tvári, v ktorej sa tak dojímavo prejavuje jeho smútok za hriechy ľudí. Povedal jej, že táto pobožnosť má zmierniť Boží hnev vyvolaný najmä hriechmi, ktoré ho v modernej dobe najviac urážajú, a to zločinmi ateizmu, rúhania a znesväcovania nedieľ a svätých dní. Osobitne poukázal na zlé skutky komunistov, ktoré si vyžadovali nápravu.

Úctievanie svätej Ježišovej tváre nakoniec schválili cirkevné autority. Upadla však do akéhosi zabudnutia, až kým sa náš Pán v 40. rokoch 20. storočia nezjavil talianskej rehoľníčke menom sestra Mária Pierina. Obnovil svoju výzvu na šírenie tejto pobožnosti ako veľmi potrebného diela nápravy. O čo viac ľudia urážali Boha porušovaním prvých troch prikázaní, keď sa blížila polovica dvadsiateho storočia!

V posledných rokoch sa medzi katolíkmi rozširuje dielo nápravy prostredníctvom úcty k Svätej Ježišovej tvári. Musíme dúfať, že tento trend bude pokračovať a že kňazi a rehoľníci budú na čele plnenia prianí nášho Pána’vo svojich kostoloch, kaplnkách a oratóriách. Možno potom Božia ruka s našou spoluprácou premôže zlo, ktoré nás sužuje, a vyleje na nás svoje požehnanie.

Svätý Pavol nám pripomína, že náš boj nie je bojom proti telu a krvi, ale proti mocnostiam tmy (Ef 6, 12). Každý z nás, obyčajných smrteľníkov, kým je v tomto pozemskom údolí, musí s bázňou a chvením pracovať na svojej spáse, bičovaný silami pekla. Hoci slabosti tela a nástrahy sveta môžu vysvetliť veľkú časť zla v našom živote a vo svete okolo nás, nesmieme zabúdať na vplyv démonických síl. Keď to vieme, ako by sme si nemohli obliecť Kristovu myseľ a v spojení s jeho láskavým Srdcom sa zľutovať nad našimi úbohými bratmi, ktorí sú rovnako ako my sami športom našich pekelných nepriateľov? Či v sebe nemôžeme nájsť živú vieru, ktorá nás núti súcitiť a urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme spolupracovali s naším Spasiteľom pri vytrhávaní duší z čeľustí pekla?

Nestačí nám rozpoznať a odsúdiť zlo okolo nás a vystrčiť prst na úbohých jednotlivcov, ktorí ho páchajú alebo sa v ňom vyžívajú. Ak Boh vo svojej Prozreteľnosti uznal za vhodné, aby sme si tieto veci uvedomili, potom nás zároveň vyzýva, aby sme sa zapojili do nevyhnutného duchovného boja modlitby, obety, pokánia a zadosťučinenia za uspokojenie Božej spravodlivosti a za obrátenie, posvätenie a spásu týchto úbohých hriešnikov. Toto je “násilie”, ktorým sa získava nebo a premáhajú mocnosti pekla.

Občas sa pohrávam s “hlúpou” predstavou, že Boh dovolil vynájsť internet a dovoľuje jeho pokračovanie, aby vyzval jeho používateľov k rastu v cnostiach. Nie je to napokon dôvod, prečo nám dovoľuje, aby sme v tomto živote podstupovali pokušenia? Žiaľ, nie všetci, ktorí pri používaní internetu znášajú náročné skúšky cnosti, hoci sa tam venujú katolíckym dobrým skutkom a iným zbožným činnostiam, vstúpia do nebeského kráľovstva. Nie. iba ten, kto sa nenechá chytiť do pasce hriechu a neresti, bude šťastne surfovať k svätosti a do neba. No aspoň má väčšiu šancu na večnú blaženosť, lebo veci tohto sveta používal, akoby ich nepoužíval, ak si môžem požičať výraz od veľkého apoštola (I Kor 7, 31).

Omluvte ma, ak to vyzerá ako kritika internetu. Nie je to tak. Internet nám dáva množstvo informácií doslova na dosah ruky. To však nie je problém. Moje slová sú skôr kritikou a zároveň výzvou pre nás samých. Určite je veľa zla a internet nám o tom hovorí, ale Božia milosť a dobrota nekonečne prevyšujú všetko zlo. Príliš často zabúdame na jeho zvrchovanosť nad všetkými vecami vrátane zla. Ľahko podliehame pokušeniu bojovať proti zlu spôsobmi, ktoré sa Bohu nepáčia.

Svet a ľudská stránka Cirkvi sú zaplavené hriechom a najodpornejšími rúhaniami a zvrátenosťami. Vieme to až príliš dobre, vlastne tak dobre, že by sme mali byť zrazení na kolená a zahnaní do útočiska eucharistického Srdca Ježišovho a Nepoškvrneného Srdca Panny Márie! Vieme, že sú našou jedinou nádejou, a predsa sa často ocitáme v situácii, keď sa bijeme do vzduchu, keď vedieme životné boje až príliš ľudským spôsobom.

Obzvlášť zjavné je to v hriešnych zlyhaniach používateľov internetu. Ako veľmi musí Ježišovo Srdce smútiť nad ohováraním a ohováraním, ako aj nad ťažkými hriechmi proti nadprirodzenej láske, ktorých sa dopúšťajú tí, čo nosia meno katolík. Miera našej lásky k Bohu sa meria nadprirodzenou láskou, ktorú máme voči blížnemu. Túžime po pravom dobre pre svojho blížneho kvôli Bohu’a snažíme sa mu neubližovať nespravodlivo? Milujeme svojich nepriateľov, ako nám to prikázal Kristus? Svätý apoštol Ján nám pripomína: “Ak niekto povie: Milujem Boha, a nenávidí svojho brata, je klamár. Lebo kto nemiluje svojho brata, ktorého vidí, ako môže milovať Boha, ktorého nevidí?” (I Ján 4, 20).  Sme povolaní, aby sme boli naplnení tou cnosťou, ktorú môžeme nazvať výsostne božskou, “lebo Boh je láska” (I Ján 4, 8). Možno existuje dôvod, prečo sa internet nazýva celosvetová sieť. Koľko duší je kvôli nemu zapletených do hriechu a neresti!

Silná viera by nám prikázala pozdvihnúť oči k živému Bohu: “Pozdvihol som svoje oči k vrchom, odkiaľ mi príde pomoc. Moja pomoc je od Pána, ktorý stvoril nebo a zem” (Ž 120, 1-2). Namiesto toho náš pohľad zostáva pripútaný k zemi, zastretý nespočetnými inštrumentálnymi príčinami, ktorými Boh posúva svoje stvorenie ku konečnému naplneniu svojich zámerov, a to k dokonalému a večnému prejavu svojej slávy.

Uprostred našich súčasných bied sa postavme pred výzvu, ktorú máme pred sebou. Nech upierame svoj pohľad na Boha a vidíme všetko v jeho svetle. Tým si udržíme zlo okolo nás a jeho páchateľov v správnej perspektíve, namiesto toho, aby sme sa ním nechali premôcť. Kristova láska nás potom bude nútiť počúvať jeho výzvu k pokániu, modlitbe a náprave, aby pomocou nás pritiahol všetkých ľudí k sebe.

Ve svete budete mať súženie, ale dôverujte, ja som premohol svet  (Jn 16, 33).

Páter Martin Hansen
16. novembra 2023
Svätá Gertrúda Veľká