- Richard Dawkins vyznáva hodnoty kresťanstva bez Krista.
- Preferuje kresťanstvo pred islamom kvôli liberálnemu prístupu.
- Považuje sa za kultúrneho kresťana, ktorý obhajuje kresťanskú tradíciu.
- Kritizuje islám za nepriateľský postoj voči ženám a homosexuálom.
Britský biológ a militantný ateista Richard Dawkins opäť vyznáva hodnoty kresťanstva - samozrejme, bez Krista.
Vybral si Veľkonočné trojdnie, vrchol liturgického roka, ktorý pripomína hlavné tajomstvo katolíckej viery, aby svetu pripomenul, že sa považuje za “kultúrneho kresťana.”
“Ak by som si mal vybrať medzi kresťanstvom a islamom, zakaždým by som si’vybral kresťanstvo.” Samozvaný ‘kultúrny kresťan’, @RichardDawkins, hovorí @RachelSJohnson, že je ‘trochu zdesený’, keď sa dozvedel, že na Oxford Street boli namiesto veľkonočných svetiel zavesené ramadánové svetlá. pic.twitter.com/ZY2ePfpms1 - LBC (@LBC) 31. marca 2024
To preňho znamená jednoducho to, že kresťanstvo, ako ho nesprávne chápe, je teraz liberálne, a preto sa mu páči.
“Rád žijem v kultúrne kresťanskej krajine, hoci neverím ani jednému slovu kresťanskej viery,” povedal Dawkins.
Podľa neho je naopak doktrína islamu “zásadne nepriateľská voči ženám, nepriateľská voči homosexuálom.”
Kultúra, ktorú tu Dawkins obhajuje, je kultúra náboženstva založeného na právach rozumu. Nie je to nič nové, keďže tradícia, ku ktorej patrí, je pokusom nahradiť božstvo samým sebou.
Rivalita náboženstiev
Je novinkou, že Dawkins miluje architektúru – ale nie architekta – Cirkvi? V roku 2007, rok po vydaní svojej knihy Božský bludOn povedal BBC: “Toto je historicky kresťanská krajina. Ja’som kultúrny kresťan rovnakým spôsobom, ako sa mnohí moji priatelia nazývajú kultúrnymi židmi alebo kultúrnymi moslimami.”
Pre Dawkinsa je kresťanstvo kmeňovým zvykom, jeho relikvie sú príjemné a známe ako pár zdedených papúč, ktoré okrem pohodlia neponúkajú nič. Čo sa týka druhu papúč, nuž, to je vec vkusu a podľa neho aj náhoda pri narodení.
Samozrejme, pre Dawkinsa je aj zrod všetkého náhoda. Na rozdiel od jeho predstavy stvorenia však jeho predstava kultúrneho kresťanstva nevzniká z ničoho. V jeho prípade ide o reakciu na “konkurenčné náboženstvá,” v ktorých spoločnosti hodnotí kresťanstvo ako menšie zlo z viacerých. Vo svojom prejave v roku 2007 povedal: “Rád spievam koledy spolu s ostatnými. Nie som’jedným z tých, ktorí chcú očistiť našu spoločnosť od kresťanskej histórie.”
Tvrdí, že nepriateľom kresťanstva nie je ateizmus.
“Ak existuje’nejaká hrozba tohto druhu, myslím, že zistíte, že pochádza od konkurenčných náboženstiev a nie od ateistov.”
Nič z niečoho
Konkurenčné náboženstvo, ktoré má na mysli, je často uvádzané ako islam. Nie je to však islam, ktorý zasvätil deň zmŕtvychvstania nášho Pána diabolskému kultu transgenderu. Dawkins so stereotypnou ješitnosťou osvietenského mudrca nie je schopný vidieť, že je to jeho vlastné náboženstvo, ktoré toto nič z niečoho vytvorilo. Tým “niečím”, o ktorom je tu reč, je sám Kristus.
Liberalizmus je pokusom o pokračovanie kresťanstva bez Krista. Podobne ako Matthew Arnold pred ním, aj Dawkins vidí v kresťanstve poetickú krásu, ktorá nemá žiadnu podstatnú pravdu. Racionálna myšlienka, ktorá inšpiruje jeho ateizmus, je, že rozum môže nahradiť náboženstvo ako prostriedok a metódu spásy. Kresťanstvo považuje za v podstate falošné a považuje za samozrejmé, že má pravdu. Tam, kde nie je nesprávne, je podľa neho to, čo ho robí vhodnejším ako alternatívy.
V tomto s ním súhlasím, ale z dôvodov, ktoré by ho pravdepodobne urazili. Konkurenčný kult, ktorý ohrozuje morálnu a materiálnu krásu Cirkvi, nie je zásadne Mohamedov, ale jeho vlastný.
Takisto vymiera rýchlejšie ako viera v Boha.
Racionálne šialenstvo
Dawkins’ obhajuje múzeum kresťanstva – jeho budovy vyprázdnené od zmyslu presahujúceho pôžitok – je tichým ústupkom limitom liberalizmu i človeka.
Je to Dawkins’ náboženstvo, ktoré okolo neho umiera. Kult rozumu, ktorý je vždy bláznovstvom, má výslovne nahradiť božstvo. Francúzski revolucionári to v roku 1793 skutočne urobili. Vláda teroru bola zavŕšená nahradením kresťanstva občianskym náboženstvom rozumu.
Po dvoch rokoch tohto šialenstva sa v roku 1795 opäť otvorili kostoly. Napriek tomuto debaklu sa koncepcia náboženstva bez Boha zapáčila Johnovi Stuartovi Millovi, ktorého dielo O slobode sa považuje za základ modernej liberálnej myšlienky. Mill vo svojej eseji Užitočnosť náboženstva z roku 1874 hovorí, že navrhované náboženstvo ľudstva je “lepším náboženstvom než ktorékoľvek z tých, ktoré sa bežne nazývajú týmto titulom.”
Prečo to povedal a čo to má spoločné s Richardom Dawkinsom?"
Oboch mužov spája rovnaký pohľad, ktorým je oceňovanie zdanlivosti a popieranie skutočnosti kresťanskej viery. Mill povedal: “Podstatou náboženstva je silné a úprimné nasmerovanie citov a túžob k ideálnemu predmetu, ktorý je uznávaný ako najvyššia dokonalosť a právom nadradený všetkým sebeckým predmetom túžby.”
Život ako zábava
Mill veril, nasledujúc Augusta Comta, že náboženstvo, podobne ako človeka, možno racionálne zdokonaliť. Podľa liberálov treba človeka a jeho vieru posudzovať podľa jej užitočnosti.
Dawkins a Mill považujú náboženstvo za niečo, čo sa dá využiť. Žiarlia na jeho moc formovať životy ľudí k iným cieľom, než sú ich vlastné, a preto sa ho snažia vlastniť.
Toto sa v skutočnosti stalo. Náboženský impulz na Západe nasmerovali deti ľudí ako Comte a Mill k svetskému kultu. Šport pre plebs, umenie pre ich stávkarov, pričom pravidelne vznikajú kulty na uctievanie vojen a posvätenie zločincov, ako bol George Floyd.
Život je hra, ktorú treba rozhodovať, pracovisko, ktoré treba riadiť, galéria vášnivých ilúzií, ktorú kurátorsky pripravujú kňazi rozumu.
Na vrchole tohto kultu je veda, čo vysvetľuje extrémnu sebaúctu ľudí ako Richard Dawkins. Prorok rozumu, ktorého kráľovstvo ešte len príde, rozumne hovorí o svojich vznešených a veľkorysých pocitoch voči kresťanstvu, ktoré považuje za prázdny, aj keď krásny hrob.
Ale nie Kristus je mŕtvy. Tento vybielený hrob skrýva zhnité kosti samotnej liberálnej idey.
Kult rozumu podkopal manželstvo, vyznáva dobrý život ako honbu za osobným pôžitkom a výhodami a naše deti odovzdal sexuálnym deviantom v temnom rituáli “pokroku” Teraz sa usiluje o depopuláciu planéty z dôvodov, ktoré považuje za najvyššiu cnosť.
Svetlo rozumu prekročilo svoj zenit, a práve nad tým Dawkins smúti.
Nie sú to moslimovia, ktorí zakotvili potraty ako základné ľudské právo – ale Francúzi, krajania Comta a kultu najvyššieho rozumu.
Burza proti Bohu, v ktorej Dawkins stál na čele, oslobodila ľudstvo od hodnoty vlastného života. Teraz liberálne vlády inšpirované týmto kultom zredukovali ľudský život na analýzu nákladov a výnosov. Ako každý iný tovar má komerčnú hodnotu posudzovanú podľa osobného pohodlia a ceny. Je to produkt, ktorý sa má vyhodiť ako odpad.
Kult umierania
Na začiatku života a teraz aj na jeho konci sa život ukončuje ako možnosť zdravotnej starostlivosti. Zničenie života sa opisuje ako forma altruizmu, ktorá zabraňuje znečisteniu sveta ďalšími hladnými, “zbytočnými jedákmi,” alebo zdvorilému odchodu do asistovanej smrti po skončení služby platenia daní. Život je spotrebiteľská voľba, alebo niekedy nerozumne drahý. A tak sa to aj končí.
Racionalisti ako Richard Dawkins dávajú prednosť zdaniu pred realitou. Realitou kresťanstva je posolstvo o živote, o jeho posvätnosti, o víťazstve nad smrťou prisľúbenom v spáse duší skrze Krista. Mínusom zostáva len škrupina, v ktorej sa môžu zabávať prázdni.
Realita, ktorá nás obklopuje, je tá, ktorú vytvorili ľudia “rozumu.” Život má hodnotu len v slovách, ktoré mu pripisujú a ktoré nazývajú “práva.”Je to slovo, ktoré posväcuje mnohé ťažké krivdy.
Nahradzovanie podstatnej hodnoty života iba slovami je odčítaním, ktoré je paralelné s odčítaním kresťanstva bez Krista a srdca Západu bez kresťanstva. Je to život mínus zmysel. Vďaka kňazom rozumu je to kultúra, ktorú máme teraz.