Kňaz: Nenávisť voči latinskej omši je inšpirovaná "nenávisťou voči všetkému, čo je katolícke

Táto esej otca Joachima Heimerla bola pôvodne napísaná&nbspv nemčine. Bola preložená a uverejnená so súhlasom o. Heimerla.

“Dell’ odio i tristi frutti.” Každý, kto má rád operu, tieto slová pozná. Sú prevzaté z prológu Leoncavallovej opery “I Pagliacci”, v ktorej plamenná žiarlivosť vedie najprv k plamennej nenávisti a potom k dvojnásobnej vražde.

S smutnými plodmi nenávisti” sa však nestretávame len v opere, ale všade na svete a citátom z “Pagliacci” by sa dala opísať aj súčasná situácia Cirkvi. Kto ho počuje, automaticky si spomenie na Pánove’väčšie slová: “Po ich ovocí ich spoznáte” (Mt 7, 16), a skutočne, ovocie démonickej sebanenávisti možno vidieť v celej Cirkvi; je to ovocie nenávisti voči všetkému, čo je katolícke, a možno aj nenávisti voči Bohu.

Pravda, žijeme v smutnej dobe:

Dôsledky toho sú hrozné, pretože by znamenali koniec Cirkvi a pápežstva: tam, kde chýba nadprirodzená viera, sa pápež stáva obyčajným diktátorom, ktorý určuje len politický smer; sám Boh je len prázdnou formulkou.

Začiatky tohto vývoja siahajú ďaleko do minulosti: začínajú tým, čo pápež Ján XXIII. v roku 1962 nazval “aggiornamento”, prispôsobenie Cirkvi modernej dobe.

Toto sa strašne zvrtlo, a muselo sa zvrtnúť; Cirkev nie je produkt, ktorý možno šikovne umiestniť na trh a prispôsobiť dobe. Nerobil to ani Ježiš Kristus, práve naopak, a svätý Pavol napomína Rimanov: “Neprispôsobujte sa tomuto svetu” (Rim 12, 2).

Kto neverí tejto zásade, neverí už vôbec v nič – rovnako ako veľké množstvo najvyšších prelátov: Ich viera sa pred očami všetkých vyparila”a teraz pozostáva len z prázdnej viery v “zmierňovanie klimatických zmien” a nezmyselnej cirkevnej reformy. Veriaci však cítia, že od týchto ľudí dostávajú namiesto chleba len kamene (Lk 11, 11); ich odchod z Cirkvi sa už nedá zastaviť.

Šesťdesiat rokov po Jánovi XXIII. vyklíčilo zlé semeno a hrozí, že udusí pšenicu, lenže teraz sa “aggiornamento” zmenilo na synodálne šialenstvo, ktoré chce Cirkev zničiť raz a navždy.

Kardinál Gerhard Müller to výstižne nazval “nepriateľským prevzatím.” Katolicizmus má byť vypitvaný, a to je presne plán súčasnej “synody o synodalite”: Chcú Cirkev “prispôsobiť budúcnosti” tým, že zničia jej identitu.

Ale prosím vás, kto ničí niečo, čo má rád? Ničí len nenávisť a nenávisť ku katolicizmu teraz ničí Cirkev zvnútra.

Čítajte: Kardinál Müller hovorí, že synoda pápeža Františka’ je ‘nepriateľským prevzatím Cirkvi’ vo výbušnom rozhovore

Tento vývoj sa preto začal aj v najvnútornejšej a najsvätejšej časti Cirkvi, a to nenávisťou voči liturgii, ktorá sa odovzdávala najmenej 1500 rokov a ktorú Pavol VI. v roku 1970 nahradil poloprotestantskou omšou.

Tento proces bol bezprecedentný a žiadne iné náboženstvo si nikdy nedovolilo takýto zásah do svojho kultu. Ale ako vždy, bolo to ešte horšie: medzitým sú stúpenci tradičnej omše vyslovene prenasledovaní a urážaní ako “inidietristi” alebo “schizmatici”, čo sa prejavilo drastickým spôsobom na pohrebe emeritného biskupa z Churu, Msgr. Víta Huondera, ktorého pochovávalo tradicionalistické Spoločenstvo svätého Pia X.

Je zrejmé: v Cirkvi niet väčšej nenávisti ako nenávisť k tradičnej omši, ale otázkou zostáva, prečo je to tak.

Niekto by mohol odpovedať: pretože lož nenávidí pravdu a tma nenávidí svetlo, a to je určite tajomný koreň toho, čo sa v súčasnosti v Cirkvi deje.

Podrobnejšie povedané: “stará” omša je nezlučiteľná so všetkým, čo sa začalo od “aggiornamenta” Jána XXIII. a čo chce teraz František dokončiť. Ide o to pochovať “starú Cirkev” spolu s “starou” omšou, aby pravú Cirkev mohla nahradiť nová Cirkev.

To, že táto nová Cirkev stratila vieru v Boha, sa už dávno prejavilo v premene jej oltárov: už nie sú orientované na Boha, ale len na ľudí. To hovorí za všetko: “aggiornamento” otvorilo dvere cirkevnému ateizmu a spolu s ním sa začalo “nepriateľské prevzatie”, ktoré teraz zažívame v plnej miere.

Toto prevzatie je možné len vtedy, ak človek vierou hlboko pohŕda a ako údajne “katolícka” sa javí len vtedy, ak najprv zničí to, čo je skutočne katolícke. Poviem to takto: nenávisť k tradičnej omši nie je len nenávisťou ku katolicizmu, je predovšetkým predpokladom synodálnej “reformy Cirkvi” Alebo si viete predstaviť slávnostnú veľkú omšu so ženskými “diakonkami”, po ktorej František a jeho synoda tak túžia? Sotva!

Konečný cieľ tohto veľkého diela skazy už možno vidieť v Nemecku, a len preto tam František dáva voľnú ruku bývalým katolíckym biskupom.

Drobné potýčky medzi kúriou a Nemcami sú len zámienkou. Skutočný bojový plán vyzerá inak: Rím nezastaví rozhodnutia nemeckej “synodálnej cesty” namiesto toho ich vyvezie z Nemecka do Ríma a zaplatia za ne v hotovosti bohatí Nemci. Áno, je to tak, ako povedal Ježiš: “Po ovocí ich spoznáte!” A toto ovocie smrdí až do neba!

Občas si želáte, aby padla záverečná opona a všetko to bola len tragická opera. Napriek tomu nás viera učí byť si istí: čas zmätku a odpadnutia sa skončí. Potom sa Cirkev vráti k pravej katolíckej viere – a k tradičnej liturgii. Úprimne povedané, nemá inú možnosť; ľudia teraz húfne utekajú a chodia tam, kde sa slávi “stará omša”.

Veľký pápež Benedikt XVI. to prorocky rozpoznal a dobré ovocie jeho pontifikátu obstojí v skúške času, aj keď ho ľudia teraz chcú zničiť.

Na druhej strane smutné plody nenávisti nemajú šancu. Varovne a kruto to ukazuje “I Pagliacci” – a ukazuje to aj Biblia. Iste, “I Pagliacci” môže byť pochmúrnou operou o bláznoch. Napriek tomu sa tragická hlavná postava, Canio, na konci spozná. Uvedomuje si, že jeho nenávisť mu otravuje srdce, a podáva o tom otrasné svedectvo v slávnej árii “Vesti la giubba.” Takéto sebauvedomenie je v súčasnosti v Cirkvi veľmi vzdialené.