Blahoslavená Anna Katarína Emmerichová mala vízie o útoku slobodomurárov na Cirkev

Poznámka redakcie: Tento článok bol prvýkrát uverejnený v nemčine na Communio Veritatis a nižšie ho so súhlasom prepisujeme v angličtine.

2024 má tri zvláštne spojenia s blahoslavenou Annou Katarínou Emmerichovou. Slávna nemecká rehoľníčka sa narodila pred 250 rokmi v Coesfelde 8. septembra 1774 a zavŕšenie jej pozemského života v Dülmene vo Vestfálsku sme si nedávno pripomenuli 9. februára, v deň 200. výročia jej smrti. Pred dvoma desaťročiami ju napokon blahorečil pápež Ján Pavol II, ktorý vo svojej kázni 3. októbra 2004 zdôraznil, že známa mystička videla a na vlastnom tele zažila “trpké utrpenie nášho Pána Ježiša Krista.”[1]

Augustínska mníška skutočne prijala stigmy Pána po svojom pôsobení v kláštore v Agnetenbergu, ktorý bol v roku 1811 v rámci sekularizácie zrušený. Bola ubytovaná vo farskej rezidencii v Dülmen, kde sa významne stretla so známym spisovateľom Clemensom Brentanom. Ten ju potom päť rokov každý deň navštevoval, aby spísal jej vízie, ktoré neskôr vydal. 2. Hlavné dielo s názvom Trpké umučenie nášho Pána Ježiša Krista podrobne opisuje udalosti spásy a Spasiteľovej smrti. Zaznamenané vízie blahoslavenej poslúžili Melovi Gibsonovi ako zdroj pre jeho veľkofilm Umučenie Krista.

PREHLIADNITE SI: Biskup Strickland vysvetľuje, ako žiť vo svete, ktorý sa odvrátil od Boha

Stigmatizovanej Anne Kataríne Emmerichovej však nebolo ukázané len utrpenie Pána pred 2000 rokmi, ale aj utrpenie jeho mystického tela dnes. Vo svojich videniach dostala množstvo obrazov a proroctiev o budúcnosti Cirkvi. Veľmi jasne opísala diabolský útok slobodomurárstva – zvonku i zvnútra:

Stav celej Cirkvi jej bol ukázaný, ako vždy v takýchto videniach, na obraze Cirkvi svätého Petra’a tajnej sekty rozvetvenej po celom svete v nepretržitej ničivej vojne proti nej ako kráľovstvu Antikrista. Sekta dostáva svoj podpis od apokalyptickej šelmy, ktorá po vystúpení z mora s ňou prebýva a ženie ju do boja proti Kristovmu stádu.

Mystik rozpoznal, že cieľom nepriateľa je infiltrácia a zničenie. Videla “ľudí tajnej sekty, ktorí neustále rozbíjali veľkú cirkev” a videla medzi nimi ohavnú šelmu. “Často ležala medzi nimi, keď pracovali; chodili k nej aj do jaskyne, kde sa niekedy skrývala. Počas tohto obdobia som videla mnohých dobrých, zbožných ľudí a najmä duchovných, ktorí boli tu i tam po celom svete mučení, väznení a utláčaní, a mala som pocit, že sa jedného dňa stanú novými mučeníkmi.”Nepriateľský plán viedol k tomu, že “potratári vstúpili do cirkvi so šelmou.”[3]

Videnie, ktoré stigmatizovaná mníška dostala o hlave cirkevnej”hierarchie, má určite mimoriadny význam. Dostala “obraz dvoch kostolov a dvoch pápežov.” Emmerichová videla, ako “v Ríme vznikol ďalší temný kostol” – bez oltára a svätyne. V ňom si “každý […] vytiahol z truhlice inú modlu, položil ju pred seba a uctieval ju.” Dôsledkom toho bolo, “že všetky tieto modly zaplnili celú miestnosť a že kostol […] bol úplne plný modiel.” Potom videla, ako do každej z nich vliezli. “Ale celý dom bol tmavý a čierny a všetko, čo sa v ňom dialo, bola tma a šero.”

Tajomníčka veľmi jasne opísala porovnanie oboch chrámov: “Teraz mi bolo ukázané aj porovnanie medzi tým popom a týmto a medzi tým chrámom a týmto.” Bolo jej “povedané a ukázané, aký slabý v počte a podpore” bol ten jeden, “ale aký silný vo vôli, keď zvrhol toľko bohov.”Na toho druhého však hľadela s veľkou oddanosťou, pričom “mal jediného pravého Boha a jedinú pravú oddanosť rozpustenú v toľkých bohoch a falošných oddanostiach” tým, že dovolil falošný chrám. To viedlo k tomu, že “tisíce modiel” sa uctievalo, ale Pánovi nebolo dané žiadne miesto."[4]

Falošný chrám dostal v opise jednoznačné pomenovanie:

Videl som tiež, aké veľmi zlé dôsledky bude mať tento po-cirkevný chrám. Videl som, ako sa rozrastá, videl som, ako sa do mesta sťahujú mnohí heretici všetkých hodností. […] Znovu sa mi naskytla predstava, ako bude kostol svätého Petra’systematicky búraný tajnou sektou a tiež búraný búrkami[5]

Čítajte: FSSP ordinuje 11 nových kňazov, ktorí budú sláviť tradičnú latinskú omšu

Emmerich videl diabolskú stopu po kostole v šokujúcom rozmere:

Tento kostol je plný výkalov, ničoty, plochosti a noci. […] Všetko je to dutá domýšľavosť. Steny sú strmé, je to prázdnota. Stolička je oltár. Na stole je lebka, zakrytá, medzi svetlami. Niekedy je odkrytá; pri svojich zasväteniach potrebujú len meče. Je to všetko zlo skrz-naskrz, spoločenstvo nesvätých. Nemôžem vám povedať, aké ohavné, skazené a márne sú všetky ich aktivity, o ktorých mnohí z nich ani nevedia. Chcú sa stať telom v niečom inom ako v Pánovi."

Mystik si uvedomoval túto zostupnú špirálu až do posledných dôsledkov a zdôrazňoval, že to, čo je na tomto programe nebezpečné, je “zdanlivá nevinnosť” a neškodnosť prejavovaná s cieľom zakryť zlobu, omyl, lož a pokrytectvo.

Vzniklo teleso, spoločenstvo mimo Ježišovho tela, Cirkev, pokoncilná cirkev bez spásy, ktorej tajomstvom je nemať žiadne tajomstvo, a preto je jej činnosť všade svetská, konečná, arogantná, samoľúba, a teda skazená a […] vedúca ku katastrofe.[6]

Vyvolenej mníške sa ukázalo, kam až siahne devastácia cirkvi: “Bola to len podlaha a chrbát, ostatné všetko odlomila tajná sekta a samotní cirkevní služobníci.”

Blahoslavená Emmerichová videla “Dvanástich,” v ktorých spoznala “nových apoštolov.” “Odniesli kostol na iné miesto a vyzeralo to, akoby sa pred nimi zrútilo niekoľko palácov ako obilné polia.”

Emmerichová bola hlboko zasiahnutá rozsahom spustošenia: “Keď som videla sv. Petra’v zničenom stave a ako toľko duchovných tiež pracovalo na diele skazy, bez toho, aby to niekto z nich chcel robiť verejne pred ostatnými, bola som taká zarmútená, že som prudko volala k Ježišovi, aby sa nado mnou zmiloval.”Pán jej dal odpoveď na jej prosbu:

A ja som videla pred sebou svojho nebeského Ženícha ako mladíka a on sa so mnou dlho rozprával. Povedal tiež, že toto unášanie Cirkvi znamená, že sa zrejme úplne potopí, ale že spočinie na týchto nosičoch a opäť sa z nich vynorí; aj keby zostal len jeden katolík, Cirkev môže opäť zvíťaziť, lebo nie je založená na mysliach a radách ľudí. Teraz mi ukázal, ako nikdy nechýbali ľudia, ktorí sa modlili a trpeli za Cirkev. Ukázal mi, čo všetko vytrpel pre Cirkev a ako dal silu zásluhám a práci mučeníkov a ako by všetko vytrpel znova, keby mohol ešte trpieť. Ukázal mi tiež na nespočetných obrazoch všetko úbohé dianie kresťanov a duchovenstva v čoraz širších kruhoch po celom svete až po moju vlasť a napomínal ma, aby som vytrval v modlitbe a utrpení. Bol to neopísateľne veľký, smutný obraz, ktorý sa nedá vyjadriť. Ukázalo sa mi tiež, že už takmer niet starších kresťanov[7]

Čítajte: Biskup Schneider požehnal výstavbu tradičného karmelitánskeho kláštora na Floride

Anna Katarína Emmerichová však vo svojej najväčšej biede videla blížiacu sa spásu. Videla “veľký, žiarivý kríž na nebi, na ktorom visel Spasiteľ, z ktorého rán sa po svete šírili žiarivé zhluky lúčov. […] Kostol bol ním úplne osvetlený a vďaka tejto žiari som videla väčšinu duší, ktoré vstúpili do Pána.”

Blahoslavená mníška spoznala významné postavenie Blahoslavenej Matky vo Vykupiteľovom’pláne spásy:

Videla som tiež červené, žiariace srdce vznášajúce sa na oblohe, z ktorého viedol biely lúč do bočnej rany a z ktorého sa ďalší lúč šíril nad kostolom a mnohými oblasťami; a tieto lúče priťahovali mnoho duší, ktoré cez srdce a lúč svetla vstupovali do Ježišovho boku. Bolo mi povedané, že toto srdce je Mária."[8]

Takto víťazstvo na konci apokalyptickej bitky sprevádza mimoriadny zásah Panny Márie a nebeskej kráľovnej. Mystik videl “majestátnu ženu kráčať po veľkom námestí pred kostolom. Na oboch rukách si zopla široký plášť a ticho sa vznášala hore. Stála na kupole a svoj plášť široko rozprestrela po celom priestore kostola, ktorý žiaril ako zlato.”[9]

Ane Kataríne Emmerichovej sa jasne ukázal nesmierny rozmer triumfu, lebo “videla, ako sa všetko stáva novým a kostol sa stavia do neba.”[10]

Odkazy

[1] Vgl. Papst Johannes Paul II. predigt zur Seligsprechung am 3. Oktober 2004.
[2] Vgl. Biographie „Anna Katharina Emmerich (1774–1824)“, in: www.vatican.va/news_services/liturgy/saints/ns_lit_doc_20041003_emmerick_ge.html; abgerufen am 17. Mai 2024.
[3] P. Karl Erhard Schmöger CSsR, Das Leben der gottseligen Anna Katharina Emmerich, 2. Band, Freiburg im Breisgau 1870, S. 501–502.
Bischof Peter Joseph Blum (Limburg) erteilte „nach vorgängiger Prüfung gerne die erbetene bischöfliche Approbation“ (ebd., S. II).
[4] Ebd., S. 490.492–493.
[5] Ebd., S. 493–494.
[6] Ebd., S. 79–80.
[7] Ebd., S. 511.
[8] Ebd., S. 178.
[9] Ebd., S. 176–177.
[10] Ebd., S. 494.