V pondelok sme si pripomenuli prvé výročie úmrtia nášho milovaného Roberta - otca, manžela, priateľa a katolíka. My, jeho vdova a deti, by sme si chceli tento deň uctiť krátkym článkom.
V pondelok sme mali v našej miestnej kaplnke SSPX v Lindene veľmi pietnu zádušnú svätú omšu, na ktorú sa mnohí láskavo prišli pomodliť za Robertovu’dušu. Svätú omšu celebroval otec John Carlisle, ktorému asistovali štyria ctihodní ministranti, medzi nimi aj náš syn Robert. Myslím, že Robert by sa potešil, keby videl, ako sa ľudia zišli, aby si na neho spomenuli a pomodlili sa za jeho dušu.
Naša dcéra Isabella pri tejto príležitosti zostavila spomienkovú svätú kartu, ktorú tu uverejňujeme ako fotografiu, pretože sama o sebe rozpráva celý príbeh. Je na nej vyobrazený veľký svätec, svätý Charles de Foucauld († 1916), ktorého môj manžel dlho obdivoval, najmä po tom, čo mu jeden rehoľník ukázal izbu plnú fotografií Charlesa de Foucaulda, ktoré ukazovali jeho premenu z dekadentného a sukničkárskeho dôstojníka na asketického kňaza žijúceho v púšti a snažiaceho sa obracať moslimov.
V deň, keď Charlesa de Foucauld zabili nejakí nájazdní moslimovia, napísal list, v ktorom citoval svojho vlastného učiteľa a spovedníka, otca Henriho Huvelina, ktorý na smrteľnej posteli povedal po latinsky: “Numquam amabo satis.” “Nikdy nebudem milovať dosť.”
Môjho vlastného manžela Roberta sa tento citát tak dotkol, že v posledných týždňoch svojho vlastného života tu na zemi diskutoval o tomto latinskom citáte s niekoľkými svojimi spolubratmi, medzi ktorými bol aj jeho bývalý študent z Christendom College a náš pastor, otec Carlisle. Otec Carlisle, ktorého tento citát a rozhovor podnietili k vlastným úvahám, potom zhotovil obraz svätca s týmto latinským citátom, ktorý si zavesil vo svojej pracovni. Jedného dňa prišiel na pastoračnú návštevu a ukázal tento obraz viditeľne dojatému Robertovi Hicksonovi. Ale nielen to. Keď Robert zomrel a v deň pohrebu ležal v rakve, otec láskavo priniesol so sebou práve tento zarámovaný obraz a položil ho na rakvu, priamo nad Robertovu hlavu a srdce. Otec nám ho potom neskôr ako smútiacej rodine daroval.
Takže, aby sme si pripomenuli celý ten kolobeh citátu svätého kňaza, ktorý zapísal svätec a ktorý si neskôr v posledných týždňoch života vážil ctihodný katolícky laik a potom opäť svätý kňaz, naša Izabela umiestnila na našu svätú kartu na pamiatku dnešného dňa práve ten obrázok, ktorý dal urobiť otec, aj ako prejav vďaky za otcovu’pastoračnú starostlivosť a lásku k našej rodine v ťažkých chvíľach. Naši čitatelia si môžu prečítať tade krátky, strhujúci opis života svätého Charlesa de Foucauld’a tento latinský citát.
Numquam amabo satis.
Aby to v krásnej Božej’prozreteľnosti ešte nestačilo, Robert vlastne viedol ďalší rozhovor, posledný hlboký a intelektuálnejší rozhovor tu na zemi, s iným kňazom, ktorý mu v posledných týždňoch života prinášal sviatosti. Rozprávali sa o Panne Márii, ktorú náš Robert tak veľmi miloval. A otec Robertovi vyzdvihol citát “De Maria, numquam satis.” “Čo sa týka Márie, nikdy nie dosť.” Tento výrok, ktorý napísal svätý Bernard z Clairvaux, neskôr prevzal svätý Ľudovít Mária de Monfort a svojím komentárom ho uviedol do objasňujúceho svetla: “A predsa v pravde musíme stále hovoriť so svätými: De Maria numquam satis: Ešte stále sme Máriu dostatočne nechválili, nevyvyšovali, nectievali, nemilovali a neslúžili jej. Ona je hodná ešte väčšej chvály, úcty, lásky a služby."”
Kňaz mi neskôr poslal textovú správu s týmto citátom, v ktorej mi napísal, že ho Robert požiadal, aby mi poslal tento citát, pretože sa mu veľmi páči.
Aký krásny súhrn života človeka’aké ovocie života viery sú tieto dva latinské citáty! Zdajú sa byť ako vrchol hory v živote, na ktorú máme všetci vystúpiť: na jej konci stojí láska, láska k Bohu a jeho Presvätej Matke a láska k človeku. Lásky nikdy nie je dosť.
A tu prichádza na rad ďalší krásny aspekt príbehu.
Na vrchol tohto obrazu svätého Karola de Foucauld na svätú kartu naša dcéra umiestnila citát francúzskeho autora Georga Bernanosa a tento citát má sám o sebe hlboký význam aj pre našu rodinu. Citát znie: “Nech je požehnaný ten, kto zachránil srdce dieťaťa’pred zúfalstvom.”
Robertovi sa tento citát tak veľmi páčil, že chcel, aby bol na jeho náhrobku. A tak bude už o niekoľko týždňov na jeho hrobe na cintoríne seminára svätého Tomáša Akvinského Spoločnosti svätého Pia X. v Dillwyne v štáte Virgínia.
Po jeho odchode vydalo vydavateľstvo Loreto Publications poslednú zbierku Robertových’esejí. Kniha s názvom Ordo Dei: Hicksona, obsahuje všetky jeho eseje, ktoré kedy uverejnil na tejto webovej stránke Ordodei.net. A keď sme knihu držali v rukách, uvedomili sme si, že Robert’s posledná esej, ktorú uverejnil tu na zemi, sa zaoberala práve týmto citátom od Georgea Bernanosa!
Dojalo nás aj to, že prvou esejou na tejto stránke – a teda aj v knihe – bola esej o jeho najobľúbenejšom autorovi Hilaire Bellocovi s názvom “Sentimentalisti a barbari – Kontrastné myšlienky Hilaira Belloca v roku 1912 a G. K. Chestertona v roku 1934.” Našim čitateľom môžeme len odporučiť, aby si ju vyhľadali. Úvod k tejto poslednej zbierke esejí – niekoľko iných esej knihy predtým vydalo vydavateľstvo Loreto Publications, jednu z nich s predslovom arcibiskupa Carla Maria Viganaò – napísal brat Andre Marie, M.I.C.M. Túto krátku spomienku na nášho milovaného Roberta Hicksona zakončíme niekoľkými citátmi z úvodu brata’a naši pozorní čitatelia si všimnú, že aj tu sa kruh uzatvára:
Doktor Robert Hickson miloval slová. Tí z nás, ktorí sme ho poznali, môžeme túto skutočnosť potvrdiť. Robert však nebol človekom, ktorý by miloval slová viac ako to, čo je účelom slov sprostredkovať: pravdu. Ako klasik, ktorý študoval a vyučoval grécke a latinské písmená, si Robert vychutnával slová pripisované svätému Bernardovi z Clairvaux: Cui sapiunt omnia prout sunt, hic est vere sapiens (‘Skutočne múdry je ten, kto si vychutnáva všetky veci práve také, aké sú.’) Poukázal by na to, že latinské slovo pre múdrosť má za svoj koreň – ako možno vidieť práve v tomto úryvku od svätého Bernarda—sloveso, sapere ‘vychutnávať.’ …
Robert by preskúmal tajomstvo, ktoré sa skrýva za takými slovami, ako je kalamitné ‘moc bez milosti’ ktoré Evelyn Waugh vložil do úst svätej Heleny, alebo krásne ‘svieža nadprirodzená blaženosť’, ktoré George Bernanos vložil do úst rovnomenného curé vo svojom Deníku vidieckeho kňaza: ‘Požehnaný, kto zachránil detské srdce’pred zúfalstvom,’ slová, ktoré Robert len zriedkavo dokázal vysloviť bez toho, aby sa rozcitlivel (a ktoré, ako som sa dozvedel, budú zdobiť jeho náhrobný kameň v Dillwyne vo Virgínii).
Ďakujeme Bohu za Roberta.
Veľmi nám chýbaš, Robert.
Nech odpočívaš v pokoji. Requiescat in pace.
Pôvodná verzia tohto článku bola uverejnená na OrdoDei.net.