Zázračná pracovníčka, akou je dnešná svätica, napĺňajúca svoje predsmrtné proroctvo: “Po mojej smrti nechám padať dážď ruží,” je sama sebe najväčším zázrakom. Jej celosvetová popularita, s ktorou sa vo väčšine prípadov spája oddanosť, ktorá preorientovala nejeden život a vo všetkých bola podnetom a povzbudením, je uznávaná ako fenomenálna. V súvislosti s doktrinálnymi definíciami bolo povedané, že veriaci majú pasívnu “neomylnosť, ” pričom ich potreba presne zodpovedá definícii; zdá sa, že to isté platí aj v prípade pobožností a svätých; sú nám dané vtedy a vtedy, keď sú potrebné.
V dobe, ktorá uctieva viditeľnú účinnosť, ktorá aj v duchovnej oblasti príliš často vyžaduje podstatné materiálne výsledky, skôr než si ju uctí a uverí, svätec, ktorý si získal srdcia - a duše - ako sa to naozaj podarilo len málokomu, nie je veľkým náboženským a sociálnym reformátorom, ani za svojho života apoštolom, ktorý by niesol pravdu až na kraj sveta; ani kazateľ, na ktorého slovách viseli davy ľudí, ani učenec zhromažďujúci okolo svojej tribúny všetko najlepšie v intelektuálnom svete svojej doby, ale dievča, ktoré bolo neznáme mimo úzkeho kruhu príbuzných a priateľov.
Nedostalo sa jej žiadnych zvláštnych vzdelávacích výhod; svoj život prežila v tichom normanskom mestečku, do ktorého si našlo cestu len málo pocestných. Ešte ako dieťa, ale už zrelá v Božích veciach, vstúpila do Karmelu v tom istom meste, do neznámeho kláštora založeného nedávno, bez historických asociácií, ktoré sa spájajú okolo mnohých francúzskych Karmelov. Desať rokov žila život, ktorý sa väčšinou skladal z náboženských cvičení a jednoduchých domácich povinností; život, ktorý bol pre priemerného muža alebo ženu tohto sveta bezfarebný a monotónny, v ktorom sa z nevyhnutnosti mrhali talenty a navždy sa strácala akákoľvek šanca na dobrú službu svetu. V dvadsiatich štyroch rokoch zomrela na súchotiny, ale nad jednoduchým hrobom, ktorý bol určený takým, ako bola ona, boli umiestnené tajomné slová: “Svoje nebo strávim konaním dobra na zemi.”
Krátko pred smrťou ona, Terézia od Dieťaťa Ježiša, vždy taká skromná a jednoduchá, vyhlásila okrem iných prekvapujúcich prorockých výrokov, že: celý svet ju bude milovať. Počas posledných dvoch rokov svojho života, v poslušnosti voči svojim predstaveným, písala vo svojom skromnom voľnom čase na úbohé kúsky papiera správu o svojom živote, a aj pre ňu predpovedala zvláštny úspech. Dnes je “Príbeh duše” preložený do všetkých civilizovaných jazykov; literatúra, ktorá sa okolo knihy a jej autorky zhromaždila, by vytvorila knižnicu a Lisieux je jedným z veľkých pútnických centier sveta.
Mladá karmelitánka vo svojej knihe vysvetlila teóriu a prax vlastného duchovného života: jej “little way;” “Cesta duchovného detstva;” a keď zomierala, hovorila so zvláštnou vážnosťou a istotou o poslaní, ktoré ju čaká vo večnej budúcnosti – učiť duše svojej “ceste”. Ako zdôraznili dvaja zvrchovaní pápeži, príliš často sa opisuje ako niečo nové, ale je to len návrat k ceste evanjelií. Po tej istej ceste do neba kráčali pred svätou Teréziou z Lisieux aj iní, ale jej bolo dané, aby ju znovu ukázala sebestačnému, sofistikovanému svetu, a to takým spôsobom, aby pre ľudí dobrej vôle bola istou a bezpečnou cestou, na ktorej sa nemôže pomýliť ani hlupák.
Cesta duchovného detstva opäť zdôrazňuje, že “láska,” a nie veľké vonkajšie úspechy sú naplnením zákona; že dôležitý je charakter, a nie kariéra; že keďže pre väčšinu duší sa svätosť, ak sa vôbec dosiahne, musí dosiahnuť v obmedzenej sfére, každodenný kolobeh malých povinností, malých obetí, bežných úloh a skúšok, všetko splnené a prijaté dokonale a z lásky, veľkodušné plnenie a trpezlivosť Božej vôle, poskytne všetko, čo je potrebné pre najvyššie hrdinstvo. Pod detskými frázami svätica vykreslila život, ktorý si vyžaduje neochvejnú veľkodušnosť a odvahu, ktorá spojená s pokorou a dôverou malého dieťaťa je naozaj hrdinská. Benedikt XV nazval jej cestu “tajomstvom svätosti.”
A pretože žila “malá”, bola “milá Najvyššiemu.” Celý svet si ju zamiloval; ľudové ohlasy ju čoskoro vyhlásili za svätú, ale hlas, ktorý jediný môže o tom vypovedať, dlho nemlčal. Jej kauza bola oslobodená od rokov odkladu, ktoré sa zvyčajne vyžadujú; pápež Benedikt XV. vyhlásil dekrét o hrdinstve jej cností a Pius XI., teraz už šťastne vládnuci, ju beatifikoval aj kanonizoval v rozpätí iba dvoch rokov, čo bola prvá beatifikácia a prvá kanonizácia za jeho pontifikátu. O dva roky neskôr ju pápež vyhlásil za osobitnú patrónku všetkých katolíckych zahraničných misií v rovnakej hodnosti ako svätého Františka Xaverského.
Na nasledujúce lekcie sú priradené k druhému nocionálu jej úradu. Na základe osobitného privilégia Jeho Svätosti Pia XI sa jej sviatok slávi v jej vlastnom kláštore 30. septembra, na výročie jej smrti. V karmelitánskom ráde sa slávi 1. októbra a všade sa prenáša na 3. októbra.
Terezka od Dieťaťa Ježiša sa narodila v Alençon vo Francúzsku. Jej rodičia boli vážení ľudia, známi svojou zbožnosťou a láskou k Bohu. Od útleho detstva, obdarená osobitnou milosťou Ducha Svätého, túžila vstúpiť do rehoľného života. Bohu sľúbila s najväčšou úprimnosťou, že mu neodoprie nič, čo by od nej žiadal. Tento sľub verne dodržala až do konca svojho života, hoci musela veľa trpieť, aby ho dodržala. Jej matka zomrela, keď mala Terézia iba päť rokov. Odvtedy sa dieťa zverilo do Božej prozreteľnosti pod bdelou starostlivosťou najcitlivejšieho otca a starších sestier. Pod ich vedením sa Terezka hnala po ceste dokonalosti veselá a silná ako mladý obor.
V deviatich rokoch ju poslali do školy v Lisieux k benediktínkam mníškam, kde urobila pozoruhodný pokrok v poznávaní Božích vecí. V desiatom roku života bola dlho chorá na vážnu a záhadnú chorobu. Z nej, ako sama rozpráva, bola vyslobodená len mocou samotného Boha na príhovor Panny Márie, ktorá sa jej zjavila s usmievavou tvárou a ku ktorej pod titulom Panna Mária Víťazná neustále skladala novény. Naplnená anjelskou horlivosťou sa v tomto čase s najväčšou starostlivosťou pripravovala na prijatie Krista v posvätnej hostine svojho prvého svätého prijímania.
Po prvom občerstvení eucharistickým chlebom sa Terézii zdalo, že po nebeskom pokrme vypestovala neukojiteľný hlad. Potom akoby z vnuknutia poprosila Ježiša, aby premenil všetku jej pozemskú útechu na horkosť. Potom zahorela najcitlivejšou láskou ku Kristovi Pánovi a k jeho Cirkvi. Viac ako po čomkoľvek na svete túžila vstúpiť do diecézy karmelitánov, kde by svojím sebaobetovaním mohla pomáhať kňazom, misionárom a celej Cirkvi, a tak získať nespočetné duše pre Ježiša Krista. To všetko jej sľúbila, že Boh pre ňu urobí, aj keď zdanlivo ležala na pokraji smrti.
Jej extrémna mladosť bola prekážkou, ktorá jej bránila vstúpiť do rehoľného života. Aj túto prekážku však prekonala vďaka neuveriteľnej odvahe svojej duše. Do Karmelu v Lisieux vstúpila šťastne ako pätnásťročná. Tam Boh obdivuhodným spôsobom formoval Terezkino srdce a učil ju stúpať k nemu krok za krokom. Napodobňujúc skrytý život Panny Márie ako dobre zavlažovaná záhrada prinášala kvety všetkých cností, najmä trvalú lásku k Bohu a blížnemu.
Aby sa mohla ešte viac páčiť najvyššiemu Bohu, keď čítala vo Svätom písme upozornenie: “kto je maličký, nech príde ku mne,” rozhodla sa byť maličkou v duchu. Ako taká sa s detskou dôverou navždy zasvätila Bohu, svojmu najmilujúcejšiemu Otcovi. Cestu duchovného detstva, nasledujúc učenie evanjelia, učila ostatných, najmä novicov, ktorých výchovu k úsiliu o rehoľné čnosti podnikala v poslušnosti voči svojim predstaveným.
Prekypujúc apoštolskou horlivosťou poukazovala svetu plnému pýchy a lásky k márnostiam na jednoduchú cestu evanjelia. Medzitým ju Ježiš, jej manžel, zapálil túžbou trpieť na duši i na tele. Navyše, keď vnímala, že Božia láska je všade odmietaná, naplnil ju smútok a dva roky pred smrťou sa obetovala milosrdnému Bohu ako obeť lásky. Píše, že ju vtedy zranil plameň ohňa z neba, načo ju pohltila láska, unesená akoby v extáze.
Keď stále dokola opakovala vrúcne slová: Môj Bože, milujem ťa, 30. septembra roku 1897 vo veku dvadsaťštyri rokov odišla k svojmu Manželovi. Keď zomierala, sľúbila, že nechá na zem padať neprestajný dážď ruží. Tento sľub skutočne splnila v nebi a jej dážď ruží trvá dodnes. Panovník pápež Pius XI pridal jej meno k pannám vyhláseným za blahoslavené a o dva roky neskôr, v čase veľkého jubilea, ju zaradil medzi sväté. Zároveň ju vymenoval a vyhlásil za patrónku všetkých misií.