Screen_Shot_2018-10-19_at_9.28.23_AM-810x500.jpg

Arcibiskup Viganò: Katolícka cirkev nemá nič spoločné s bergogliánskou cirkvou

29
Kultúra smrti

Poznámka redakcie: Názory vyjadrené v tomto článku sú názormi autora a nemusia nevyhnutne odrážať názory redakcie LifeSiteNews.

 Nasleduje rozhovor s arcibiskupom Carlom Mariom Viganom, ktorý viedla Andrea Caldartová pre Quotidianoweb uverejnený 20. decembra. 

O KRÍZE V CIRKVI

Rozhovor s Andreou Caldart pre Quotidianoweb

Andrea Caldart: Bergogliova’Cirkev sa zdá byť v zmätku: mnohí veriaci naďalej sledujú, ako tento pápež exkomunikuje kňazov a iné osoby, pretože predkladajú dôkazy, že Benedikt XVI. sa v skutočnosti nikdy nezriekol petrovského “munusu.”Arcibiskup Viganò, v akej Cirkvi to žijeme?"

Carlo Maria Viganò: Bergogliova “Cirkev” nie je len v chaose: je v úplnom delíriu. Ak sa to môže stať, tak práve preto, že to už nie je Katolícka cirkev, ale jej škandalózna napodobenina; a preto, že na mieste pápeža na Petrovom stolci sedí heretický a uzurpátorský tyran. Údajné rozlišovanie medzi munusom a ministeriom je artificiálny výmysel vytvorený hegeliánskym myslením Josepha Ratzingera – Benedikta XVI. Obšírne som to vysvetlil vo svojej eseji na túto tému, keď som hovoril o “rozobratom pápežstve.”Chcel by som využiť túto príležitosť, aby som tu zopakoval koncept, ktorý považujem za základný: každý útok na božskú inštitúciu pápežstva (a spolu s ňou aj na Cirkev) má za konečný cieľ premenu posvätnej moci rímskeho pápeža, ktorý je vikárom a poručníkom jedinej autority, moci Krista pápeža, na moc ľudského pôvodu podľa vzoru moderných liberálnych demokracií parlamentnej štruktúry. Práve o to sa usiluje heretické učenie o synodalite : podkopáva božskú konštitúciu a monarchickú povahu Cirkvi, ktorú chcel jej božský Zakladateľ, náš Pán Ježiš Kristus, ktorý je Kráľom nielen svetských spoločností, ale aj – a predovšetkým – náboženskej spoločnosti, teda Katolíckej cirkvi, mystického tela, ktorého je Hlavou.

Ak by bol Bergoglio skutočne pápežom, znamenalo by to, že prísľub Pána’o osobitnej pomoci kniežaťu apoštolov a jeho nástupcom by bol vlastne neopodstatnený a falošný. Táto možnosť je však úplne nepredstaviteľná, ako aj v rozpore s katolíckou vierou. Ak teda Bergoglio môže vykonávať vlastné demolačné pôsobenie proti Cirkvi a šíriť svoje bludy, je to spôsobené tým, že jeho zdanlivá autorita bola uzurpovaná s predsavzatím a zlomyseľnosťou, a ako taká je neplatná. Tí, ktorí si myslia, že kríza sa začala týmto “pontifikátom”, sa mýlia: Túžba manipulovať s rímskym pápežstvom sa datuje od Druhého vatikánskeho koncilu, pokračovala encyklikou Jána Pavla II’Ut unum sint, potvrdila sa anomáliou odstúpenia Benedikta XVI’a potom sa k nej prihlásil Bergoglio – v plnej zhode so svojimi predchodcami – študijným dokumentom Biskup Ríma , ktorý vydalo Dikastérium pre podporu jednoty kresťanov. Redefinovanie pápežstva “v ekumenickej a synodálnej forme” je typickým modusom operandi heretikov, ktorí za nejasné formulácie skrývajú zámerne podvratnú činnosť, odporujúcu viere a stálej praxi Rímskokatolíckej cirkvi. 

Musíme si všimnúť prevrat d’état, ktorý zosnovala hlboká cirkev a ktorý vyniesol k moci až na samý vrchol katolíckej hierarchie piate kolóny nepriateľa, teda masonárskej anticirkvi, Satanovej synagógy. 

Andrea Caldart: V priebehu rokov ste vzniesli niekoľko kritických poznámok k otázke transparentnosti a riešenia vnútorných problémov v Cirkvi. Aké kroky považujete za nevyhnutné na obnovenie dôvery veriacich?"

Carlo Maria Viganò: To, čo nazývate “transparentnosťou” v byrokratickom jazyku, nachádza svoj náboženský náprotivok vo vedomí, že sme vždy pod Božím’pohľadom. Nášmu Pánovi nič neunikne: ani to, čo robíme, ani to, čo sa chystáme urobiť, ani úmysly, ktoré nás vedú. Keby tí, ktorí Bergogliovi prepožičiavajú svoju podporu a ratifikujú jeho podvod, konali s týmto vedomím, ani by ho neprijali do konkláve. Na to, aby bol prevrat d’état úspešný, bolo potrebné môcť počítať so skorumpovanou a vydierateľnou hierarchiou: skazenosť vôle pri porušovaní morálnych zásad sprevádza skazenosť intelektu pri postupnom falšovaní katolíckej viery a ešte skôr pri búraní aristotelovsko-tomistickej filozofie, ktorú – pretože je jediným filozofickým rámcom pevne ukotveným v realite, a teda kompatibilným s Božím Zjavením – bolo treba nevyhnutne odstrániť.

Revolucia vo svojej ontologicky protikresťanskej a antikristovskej matérii poprela božský pôvod pozemskej moci a oslobodila vládcov od povinnosti vykonávať moc v medziach Dobra ako výrazu najvyššieho Kristovho panstva. To spôsobilo, že autorita – občianska aj cirkevná – sa stala samoreferenčnou a v podstate tyranskou, čo zvrátilo kresťanskú poslušnosť na otrockú spoluúčasť. Občania a veriaci sa ocitli v situácii, že poslúchajú svetskú a duchovnú moc, aj keď zradila svoj vlastný zámer; a neposlúchajú pravého a jediného nositeľa Autority, nášho Pána, ktorého liberálny a koncilový sekularizmus obmedzil na súkromnú sféru individuálnej viery. Bez pretrhnutia puta medzi Kristom Kráľom a Veľkňazom a jeho zástupcami na zemi by nebolo možné nič z toho, čo sme videli, že sa stalo.

Tým, ktorí tvrdia, že podvratná činnosť modernistickej hierarchie sa napriek tomu teší podpore a “pokojnému” všeobecnému prijatiu kresťanského ľudu, treba pripomenúť, že šesťdesiat rokov modernistickej indoktrinácie zo strany koncilového kléru – a päťdesiat rokov heretickej a svätokrádežnej anarchie v liturgickej oblasti – pomaly normalizovali filozofické, doktrinálne a morálne omyly, ktoré Svätá cirkev vždy odsudzovala a proti ktorým bojovala. Tí nemnohí, ktorí chcú zostať verní Tradícii, musia pochopiť, že sa nachádzame v časoch prenasledovania a apostázy, a musia sa organizovať, aby odolali vlkom v ovčom rúchu a falošným pastierom. Pán nám v nádhernom podobenstve hovorí o falošných pastieroch a nájomníkoch, ktorým nezáleží na ovciach, a pripomína nám, že ovce rozpoznávajú hlas Pastiera (Jn 10): to je sensus Ecclesiæ, ktorý umožňuje Cirkvi prežiť aj v dočasnej neprítomnosti a zrade hierarchie. 

Andrea Caldart: Ako hodnotíte súčasný stav Katolíckej cirkvi vzhľadom na tradičné hodnoty a modernitu?

Carlo Maria Viganò: Katolícka cirkev nemá nič spoločné s Bergogliou, ktorá je “konciliárna,” “synodálna,” a “ekumenická,” ale určite nie katolícka. Za takú sa vydáva len preto, aby si získal poslušnosť svojich veriacich, pričom dobre vie, že práve na základe tejto lži môže jeho hierarchia vykonávať svoju moc. Na druhej strane, fikciu podvratnej autority, ktorá pôsobí proti inštitúcii, ktorej predsedá, kopírujú aj civilní vládcovia, ktorí sú rovnako zradcami a uzurpátormi. Znepokojujúce je sledovať, na akú úroveň zatemnenia svedomia spoločnosť dospela, pretože nevie, ako reagovať na porušovanie najsvätejších princípov, a skutočne pasívne spolupracuje na svojom vlastnom fyzickom a morálnom vyhubení.

Andrea Caldart: Čomu by sme mali pripísať tento postoj zriekania sa, ba úplnej prostitúcie voči ideologickým pozíciám moderného sveta zo strany Bergogliovej’cirkvi?  

Carlo Maria Viganò: Túžba zapáčiť sa mentalite sveta sa začala v okamihu, keď hierarchia na svojej najvyššej úrovni prestala byť prekážkou a namiesto toho sa stala spoluvinníkom a spolupracovníkom pri šírení liberálnych a svetských princípov. V Katolíckej cirkvi sa to stalo prostredníctvom permanentnej revolúcie, ktorú otvoril Druhý vatikánsky koncil a ktorá úplne rozvrátila celú “hierarchiu hodnôt” tým, že svojvoľne a nezákonne presunula ťažisko cirkevného tela z Boha na svet, z Krista na človeka. Táto revolúcia tým, že tvrdí, že chce obnoviť ústredné postavenie človeka, jeho práva a jeho “nekonečnú dôstojnosť”, následne popiera ústredné postavenie Boha a obmedzuje ho na súkromnú sféru svedomia jednotlivca, čím vytláča nášho Pána z jeho univerzálneho panstva a v skutočnosti zbavuje aj učiteľskú Cirkev jej autority. V okamihu, keď výkon autority pápeža a biskupov nachádza svoju legitimitu v súhlase veriacich, už nekonajú ako vyslanci Krista (ktorý ich zhora poveruje posvätnou mocou pásť svoje stádo), ale stávajú sa len zástupcami “kolegiálneho” alebo “synodálneho” mandátu (a preto pochádzajú zdola). Je zrejmé, že táto autorita sa stáva sebareferenčnou a neobmedzenou, a teda v podstate tyranskou. 

Tvrdenie, že Cirkev musí byť demokratická a že laici sa môžu alebo majú podieľať na jej správe, je zjavne kolosálna lož: nielen preto, že to odporuje monarchickej štruktúre, ktorú jej dal náš Pán, keď ju založil na Petrovi, ale aj preto, že za podvratnou činnosťou jej zástancov sa skrýva nepomenovateľné odhodlanie zničiť ju, zasiahnuť jej srdce, teda pápežstvo. 

V šialenej ilúzii, že sa im podarí zničiť Katolícku cirkev, Jej nepriatelia dobre vedia, že najúčinnejším spôsobom nie je zveriť množstvu to, čo dokáže lepšie urobiť jeden človek sám, ale naopak, spoľahnúť sa na skorumpovanú a zvrátenú autoritu, ktorá zneužíva moc, ktorú nezákonne požíva, na to, aby svojim poddaným vnútila príkazy, ktoré sú samy osebe deštruktívne. 

Prvý krok k tomuto sebazničeniu Cirkvi bol urobený práve tým, že sa veriacim vštepoval pocit menejcennosti voči tým, ktorí nevyznávajú vieru, a presviedčaním ich, že viera je v protiklade a v rozpore s vedou, akoby Pán nebol autorom oboch. O veriacich sa preto hovorí, že sú dôverčiví, snívajúci, oklamaní ľudia, ktorí veria v zázraky, v padanie manny na púšti, v uzdravenie človeka narodeného ako slepý alebo zmrzačený, v rozmnoženie chlebov a rýb, v Kristovo zmŕtvychvstanie a vo všetky tie dogmy, ktoré Katolícka cirkev učí, ale “moderný” rozum, ktorý nie je “zatemnený” “pápežskou poverou”, vie, že sú to len “metafory” a rozpracovania “prvotného spoločenstva.”Spoločenstvo podvodníkov, v ktorom potreba dať obsah organizovanej inštitúcii, ktorá by mohla konkurovať iným náboženstvám, údajne vymyslela rad mýtov, predovšetkým o božstve nášho Pána. To je v skratke myšlienka modernizmu, ktorá vznikla v devätnástom storočí, bola odsúdená na začiatku dvadsiateho storočia a postupne prenikala do Cirkvi, až sa jej vnútila Druhým vatikánskym koncilom. scientistická – a nie vedecká – vízia náboženstva presvedčila duchovenstvo a veriacich, aby sa považovali za podradných a zaslúžili si nanajvýš zle skrývanú toleranciu, ale určite nie oprávnených obhajovať Pravdu, ktorá sa teraz považuje len za relatívnu namiesto všeobecnej. V podstate sa diablovi najprv podarilo dať právo občianstva omylu a potom toto právo odoprieť Pravde tým, že vyhradil občianstvo len pre omyl. Pôvodné alibi “sloboda pre všetky náboženstvá” sa ukázalo také, aké je: totálna vojna proti jedinej Božej Pravde pre triumf mnohých lží Satana, kniežaťa lži.

Jorge Bergoglio si v kontinuite so svojimi bezprostrednými predchodcami – hoci určite nesúrodejším a agresívnejším spôsobom – uzurpoval pápežskú autoritu, aby ju použil proti vlastnému cieľu, pretože len vydávaním sa za pápeža mohol získať okamžitú poslušnosť kléru a laikov vo svojom rozvratnom pláne. A práve tí, ktorí dnes uznávajú Bergoglia za legitímneho pápeža, ale vyhradzujú si údajné právo vzdorovať mu a neposlúchať ho v tých aspektoch, ktoré považujú za rozporné s pápežstvom a katolíckou doktrínou, spôsobujú, že táto situácia je ľudsky nezvratná, v ktorej ten, kto je údajne vikárom Krista, je v skutočnosti hlavným architektom rozkladu pápežstva a Katolíckej cirkvi. Mám na mysli spolubratov Burkeho, Saraha, Müllera, Schneidera…, ktorí, žiaľ, robia medvediu službu Pravde.

Andrea Caldart: Naskytá sa otázka: kde dnes Katolícka cirkev “vydržiava”? Ako môže existovať Katolícka cirkev bez viditeľnej hlavy?"

Katolícka cirkev určite neexistuje v Bergogliovej cirkvi: určite nie v konvente kardinálov a biskupov, ktorí podporujú tyrana zo strachu, bojazlivosti, vlastného záujmu, vydierania alebo súhlasu. To by nám všetkým malo stačiť, aby sme v eschatologickej perspektíve konca čias a posledného prenasledovania, ktoré ohlasuje Sväté písmo, pochopili jedinečnosť a mimoriadnosť toho, čo sa deje v Kristovej Cirkvi. Z tohto dôvodu nie je možné hodnotiť túto krízu podľa tých kategórií a noriem, ktoré si Cirkev dala pre časy relatívnej normálnosti. Ak teda nemôžeme materiálne oddeliť burinu od dobrej pšenice, môžeme aspoň rozlíšiť plevy, kým čakáme, že prídu ženci a hodia ich do ohňa.

Andrea Caldart: Mnohí ľudia na svete povedali, že sa zachránili pred núteným očkovaním vďaka vašim početným zásahom a odsúdeniam zlých a nekalých vecí, ktoré vlády robili a robia v službách realizácie Veľkého resetu a Nového svetového poriadku, a vďaka tomu, že sa riadili vaším vedením. Čo môžu urobiť dnes?" 

Carlo Maria Viganò: Pandemická fraška, ktorej zločiny a hrôzy sa pomaly objavujú aj v mainstreamových médiách, otvorila oči mnohým intelektuálne poctivým ľuďom a medzi nimi sú aj ateisti a nekatolíci. Toto prebudenie svedomia je určite príležitosťou priblížiť sa k Pánovi, keď pochopia jednotu satanského a antihumánneho plánu Veľkého resetu a rozpoznajú v ňom pôsobenie diabolskej mysle, ktorá sa v zničení človeka usiluje zrušiť Božie’stvorenie a vykúpenie uskutočnené naším Pánom. 

Všetci sa môžeme riadiť napomenutím svätého Petra: Stojte pevne vo viere, vediac, že vaši bratia a sestry na celom svete trpia rovnako ako vy (1 Pt 5, 9). 

Tvárou v tvár udalostiam, ktorých sme svedkami, nesmieme stratiť pokoj srdca ani priateľstvo s Bohom. Čím silnejší a bližšie k triumfu sa zdá byť nepriateľ, tým bližšia je jeho neúprosná porážka z rúk archanjela Michala. Žiadame sa, aby sme zostali verní a aby sme tak robili s materiálnymi a duchovnými prostriedkami, ktoré nám Pán zabezpečuje v čase skúšok. Organizujme sa do malých spoločenstiev, v ktorých je svätá omša všetkého času bijúcim srdcom našej osobnej, rodinnej a spoločenskej činnosti. Chráňme deti a mladých ľudí, vychovávajme ich predovšetkým v láske k Bohu a k Panne Márii. Povzbuďme tých, ktorí sa cítia osamelí a opustení, pretože osamelosť je jednou zo zbraní, ktoré používa protivník, aby nás zatlačil a prinútil padnúť. Vytrvalo sa modlime svätý ruženec. Žime v bratskej láske pod Božím pohľadom. 

Andrea Caldart: Ak sa pozeráte do budúcnosti, aké sú priority vášho pastoračného poslania a aké posolstvo považujete za podstatné odovzdať veriacim v tejto historickej chvíli?"

Carlo Maria Viganò: Úlohu biskupa, teda nástupcu apoštolov, zhrnul svätý Pavol (2 Tim 4, 1-5): Prosím ťa pred Bohom a Kristom Ježišom, ktorý musí súdiť živých i mŕtvych, o jeho zjavenie a jeho kráľovstvo: Hlásaj slovo, naliehaj pri každej priaznivej i nepriaznivej príležitosti, presviedčaj, karhaj, napomínaj všelijakým učením a trpezlivosťou. Lebo príde čas, keď už nebudú znášať zdravé učenie, ale majúc svrbiace uši, budú si húfne hľadať učiteľov podľa svojich predstáv, odvrátia uši od pravdy a obrátia sa k bájkam. Ale buďte vo všetkom bdelí, znášajte utrpenie, plňte úlohu evanjelizátora, verne vykonávajte svoju službu. To je to, čo sa snažím robiť. To je to, čo budem robiť až do svojho posledného dychu. A úprimne sa modlím, aby to isté robili aj ostatní biskupi a kňazi, pred Bohom a Ježišom Kristom, ktorý musí súdiť živých i mŕtvych, svojím zjavom a svojím kráľovstvom.

V tomto duchovnom boji je nevyhnutné myslieť aj na budúcnosť našej spoločnosti a Cirkvi. Tak ako sa v záležitostiach sveta mnohí ľudia organizujú do spoločenstiev, aby si zabezpečili materiálne potreby – napríklad zaobstarali zdravé potraviny alebo poskytli neideologickú výchovu svojim deťom – tak aj v duchovných veciach je potrebné organizovať odpor, ktorý zabezpečí, že budú existovať dobrí a svätí kňazi, ktorí budú naďalej sláviť svätú omšu a sviatosti vo vernosti Tradícii. 

Nadácia Exsurge Domine (zde) má za hlavný cieľ práve podporu a formáciu nových kňazských povolaní, vo vernosti Tradícii a liturgii všetkých čias, v láske k Rímskokatolíckej cirkvi a pápežstvu.