Kenty, skromná dedinka v Sliezsku, ktorá bola svedkom narodenia svätého Jána, vďačí za svoju slávu práve jemu. Kanonizácia tohto svätého kňaza, ktorý v pätnástom storočí svojimi cnosťami a vedou ilustroval Krakovskú univerzitu, bola poslednou nádejou vymierajúceho Poľska. Uskutočnila sa v roku 1767. Dva roky predtým práve na žiadosť tohto hrdinského národa vydal Klement XIII. prvý dekrét, ktorým schválil slávenie sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Pri zapísaní Jána Kantieho medzi svätých veľkomyseľný pontifik dojímavými slovami vyjadril vďačnosť Cirkvi voči tomuto nešťastnému národu; a vzdal mu pred hanebne zabudnutou Európou najvyššiu poctu. (Bulla canonizationis) O päť rokov neskôr bolo Poľsko rozkúskované.
John sa narodil v Kenty, mestečku v krakovskej diecéze; odtiaľ pochádza jeho priezvisko Cantius. Jeho rodičia boli zbožné a ctihodné osoby, menom Stanislav a Anna. Už od útleho detstva dávala jeho sladká povaha, nevinnosť a vážnosť prísľub veľmi veľkých cností. Študoval filozofiu a teológiu na Krakovskej univerzite a po získaní všetkých titulov pokračoval v štúdiu na profesora a doktora. Dlhé roky vyučoval posvätné vedy, osvecoval myseľ svojich žiakov a zapaľoval v nich plameň zbožnosti, a to nie menej svojimi skutkami ako slovami. Keď bol vysvätený za kňaza, nijako nepoľavil vo svojom zápale pre štúdium, ale ešte zvýšil svoj zápal pre kresťanskú dokonalosť. Veľmi smútil nad urážkami, ktorých sa všade dopúšťal voči Bohu, a snažil sa o zadosťučinenie za seba i za ľud tým, že denne s mnohými slzami prinášal nekrvavú obetu. Niekoľko rokov mal na starosti farnosť Ilkusi, ktorú vzorne spravoval, ale zo strachu pred zodpovednosťou za liečenie duší sa vzdal svojho postu a na žiadosť univerzity sa vrátil na profesorskú katedru. Všetok čas, ktorý mu zostal po štúdiách, venoval sčasti na dobro blížnych, najmä svätým kázaním, sčasti modlitbe, pri ktorej mu vraj niekedy boli dopriate nebeské videnia a oznámenia. Kristovo utrpenie ho tak zasiahlo, že celé noci bez spánku strávil jeho kontempláciou; aby si túto zbožnosť lepšie vypestoval, podnikol púť do Jeruzalema. Tam v túžbe po mučeníctve odvážne hlásal ukrižovaného Krista dokonca aj Turkom. Štyrikrát sa vydal do Ríma pešo a s vlastnou batožinou, aby navštívil prah apoštolov; aby si uctil Apoštolskú stolicu, ktorej bol vrúcne oddaný, a tiež (ako sám hovorieval), aby sa zachránil pred očistcom prostredníctvom odpustkov, ktoré sa tam denne získavali. Na jednej z týchto ciest ho prepadli zbojníci. Keď sa ho opýtali, či má ešte niečo, odpovedal záporne, ale potom si spomenul, že má v plášti predaných niekoľko zlatých, zavolal späť lupičov, ktorí sa dali na útek, a ponúkol im peniaze. Udivení úprimnosťou a štedrosťou svätého muža mu vrátili všetko, čo mu vzali. Po príklade svätého Augustína’dal na steny vo svojom dome napísať verše, ktoré varovali ostatných, ako aj jeho samého, aby si vážili povesť svojich blížnych. Hladných kŕmil z vlastného stola; nahých obliekal nielen šatami kúpenými na tento účel, ale dokonca aj vlastnými šatami a topánkami; pri týchto príležitostiach si spúšťal plášť na zem, aby ho nevideli kráčať domov bosého. Spával veľmi málo, a to na zemi. Jeho odev stačil len na to, aby ho prikryl, a jedlo na to, aby ho udržalo pri živote. Svoju panenskú čistotu si ako ľalia medzi tŕním zachovával pomocou hrubej vlasovej košele, kázne a pôstu; asi tridsaťpäť rokov pred smrťou sa úplne zdržiaval mäsitého mäsa. Napokon, plný dní a zásluh, sa dlho a usilovne pripravoval na smrť, ktorú cítil, že sa blíži; a aby mu nič neprekážalo, všetko, čo mu zostalo v dome, rozdal chudobným. Potom, posilnený sviatosťami Cirkvi a v túžbe byť s Kristom, odišiel na Štedrý večer do neba. Za života aj po smrti urobil mnoho zázrakov. Jeho telo preniesli do kostola svätej Anny a tam ho čestne pochovali. Úcta ľudí k svätcovi a zástupy ľudí navštevujúcich jeho hrob sa každým dňom zväčšovali a je uctievaný ako jeden z hlavných patrónov Poľska a Litvy. Keďže sa stále diali nové zázraky, pápež Klement XIII. ho sedemnásteho augusta 1767 slávnostne zapísal medzi svätých.
Cirkev ti stále hovorí a my to opakujeme s tou istou neochvejnou nádejou: “Ó, ty, ktorý si nikdy nikomu neodmietol pomoc, vezmi do rúk vec svojho rodného kráľovstva; je to túžba Poliakov, tvojich krajanov, je to modlitba aj cudzincov.” (Hymnus Matiniek)
Zrada, ktorej obeťou sa stala tvoja nešťastná vlasť, neprestala ťažko doliehať na dezorganizovanú Európu. Koľko ďalších zdrvujúcich závaží bolo odvtedy hodených na váhu nášho Pána’spravodlivosti! Ó, Ján, nauč nás aspoň nepridávať k nim naše osobné viny. Práve tým, že ťa budeme nasledovať na ceste cnosti, si zaslúžime získať odpustenie z neba (Collect) a urýchliť hodinu veľkého odpustenia.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Guéranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Ecu-Men webovej stránke za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.