“Mnísi neboli v Sýrii známi pred svätým Hilarionom,” hovorí jeho historik svätý Hieronym.“On zaviedol mníšsky život v tejto krajine a bol učiteľom tých, ktorí ho prijali. Pán Ježiš mal svojho Antonína v Egypte a svojho Hilariona v Palestíne, prvého v pokročilom veku, druhého ešte mladého.” (Jeroným, Život sv. Hilariona 2) Náš Pán veľmi skoro pozdvihol tohto mladého muža na takú slávu, že Antonín hovorieval chorým, ktorí k nemu prichádzali zo Sýrie priťahovaní slávou jeho zázrakov: “Prečo sa namáhate chodiť tak ďaleko, keď máte nablízku môjho syna Hilariona?"” (Jeroným, Život sv. Hilarion 3)
A pritom Hilarion strávil u Antonína len dva mesiace, po ktorých mu patriarcha povedal (podľa gréckeho prekladu): “Vytrvaj až do konca, syn môj, a tvoja práca ti získa nebeské slasti.”Potom dal tomuto pätnásťročnému chlapcovi, ktorého už nikdy nemal vidieť, košeľu na vlasy a kožený odev, poslal ho späť, aby posvätil samotu svojej krajiny, zatiaľ čo sám odišiel ďalej do púšte. (Jeroným, Život svätého Hilariona 1, grécka verzia)
Priateľ ľudstva, ktorý v tomto novom samotárovi predvídal hrozného protivníka, viedol proti nemu strašnú vojnu. Dokonca aj telo, napriek pôstom mladého askétu’bolo Satanovým’prvým komplicom. No bez akejkoľvek ľútosti nad telom, ktoré bolo také krehké a jemné, ako hovorí jeho historik, že by sa zdalo, že na jeho zničenie stačí akákoľvek námaha, Hilarion rozhorčene zvolal: “Osle, postarám sa, aby si už viac nekopal; zredukujem ťa hladom, rozdrvím ťa bremenami, prinútim ťa pracovať za každého počasia; budeš tak uštipačný hladom, že už nebudeš myslieť na rozkoš.” (Jeroným, Život svätého Hilariona)
Priateľ porazený v tejto štvrti si našiel iných spojencov, prostredníctvom ktorých chcel Hilariona strachom zahnať späť do ľudských príbytkov. Ale zlodejom, ktorí sa vrhli na jeho úbohú prútenú chatrč, svätec s úsmevom povedal: “Kto je nahý, nemá strach zo zlodejov.” A oni, dojatí jeho veľkou cnosťou, nemohli skryť svoj obdiv a sľúbili, že svoj život napravia. (Jeroným, Život svätého Hilariona)
Vtedy sa satan rozhodol prísť osobne, ako to urobil Antonovi; ale bez väčšieho úspechu. Žiadne ťažkosti nemohli narušiť pokoj, ktorý dosiahla táto jednoduchá, svätá duša. Jedného dňa démon vstúpil do ťavy a pobláznil ju, takže sa s hrozným krikom vrhla na svätca. On však len odpovedal: “Nebojím sa ťa, si stále rovnaký, či už prídeš ako líška alebo ťava.” A obrovské zviera mu skrotlo k nohám. (Jeroným, Život S. Hilariona 2)
Také ťažšie skúšky mali ešte prísť od najzákernejšieho úskoku hada. Keď sa Hilarion snažil ukryť pred obrovským zástupom ľudí, ktorí obliehali jeho úbohú celu, nepriateľ zlomyseľne zverejnil jeho slávu široko-ďaleko a priviedol k nemu ohromné zástupy zo všetkých krajín. Márne opustil Sýriu a precestoval celý Egypt; márne prenasledovaný z púšte do púšte prešiel more a dúfal, že sa ukryje na Sicílii, v Dalmácii a na Cypre. Z lode, ktorá sa plavila medzi Kykladami, počul na každom ostrove, ako sa pekelní duchovia navzájom vyvolávajú z miest a dedín a ako sa zbiehajú k brehom, keď prechádzal okolo.
Na Pafose, kde pristál, mu ten istý zástup démonov privádzal zástupy ľudí, až sa nakoniec Boh zľutoval nad svojím služobníkom a objavil mu miesto neprístupné pre jeho druhov, kde nemal inú spoločnosť ako légie diablov, ktorí ho obklopovali dňom i nocou. Zďaleka sa nebál, hovorí jeho životopisec, ale tešil sa zo susedstva svojich starých protivníkov, ktorých tak dobre poznal, a posledných päť rokov pred smrťou tam žil vo veľkom pokoji. (Jeroným, Život svätého Hilariona 3, 4, 5)
Cirkev teda skracuje život sv. Jeroným’dejiny Hilariona.
Hilarion sa narodil z neveriacich rodičov v Abate v Palestíne; a bol poslaný na štúdiá do Alexandrie, kde sa preslávil svojím talentom a čistotou mravov. Prijal kresťanské náboženstvo a urobil úžasný pokrok vo viere a láske. Neustále bol v kostole, venoval sa modlitbe a pôstu a bol plný pohŕdania nástrahami rozkoše a pozemských túžob. Sláva svätého Antonína sa vtedy rozšírila po celom Egypte. Hilarion, ktorý ho chcel vidieť, sa vydal na púšť a zostal s ním dva mesiace, aby sa naučil jeho spôsobu života. Potom sa vrátil domov, ale po smrti svojich rodičov rozdal svoj majetok chudobným, a hoci mal len pätnásť rokov, vrátil sa na púšť. Postavil si malú celu, sotva dosť veľkú na to, aby sa do nej zmestil, a tam spal na zemi. Vrecovinu, ktorú nosil, nikdy nemenil ani nepral, lebo hovoril, že je zbytočné hľadať čistotu vo vlasovej košeli.
Venoval sa čítaniu a štúdiu Svätého písma. Jeho jedlo pozostávalo z niekoľkých fíg a šťavy z bylín, ktoré nikdy neprijímal pred západom slnka. Jeho umŕtvovanie a pokora boli obdivuhodné; vďaka týmto a ďalším cnostiam prekonal mnohé hrozné pokušenia zlého a vyhnal nespočetné množstvo diablov z posadnutých v mnohých častiach sveta. Postavil mnoho kláštorov a preslávil sa zázrakmi, keď v osemdesiatom roku svojho veku ochorel. V poslednej agónii zvolal: Prečo sa bojíš, duša moja? Choď, prečo váháš? Slúžiš Kristovi už takmer sedemdesiat rokov, a bojíš sa smrti? A s týmito slovami vypršal.
Byť Hilarionom, a predsa sa báť smrti! Ak v zelenom lese robia tieto veci, čo budú robiť v suchom?" (Lukáš 23,31) Ó, slávny svätý, prenikni nás pochopením Božích’súdov. Nauč nás, že kresťanská bázeň nevyháňa lásku, ale naopak, čistí jej cestu a vedie k nej a potom ju sprevádza životom ako pozorný a verný strážca. Táto svätá bázeň bola tvojou istotou v tvojej poslednej hodine; nech ochraňuje aj nás na ceste života a pri smrti nás hneď uvedie do neba!
Svätý Hilarion bol jedným z prvých vyznávačov, ak nie úplne prvým, ktorý bol na Východe uctievaný verejným kultom ako mučeníci. Na Západe k sláve svätého mnícha, ktorý má v tento deň prvé pocty, prispieva aj bielo odeté vojsko na čele s Uršulou.
Dňa 21.st októbra 451 sa Kolín nad Rýnom duchovnou slávou vyrovnal najslávnejším mestám. Kritika, a tá nechýba, môže polemizovať o okolnostiach, ktoré zhromaždili légiu panien; ale samotný fakt, že jedenásťtisíc vyvolených duší bolo umučených Hunmi ako odplata za ich vernosť, dnes uznáva aj skutočná veda. Zo zeme, kde ležalo ukrytých toľko vznešených obetí, ich nie raz vyniesli na svetlo zástupy ľudí, nesúc okolo seba dôkazy úcty tých, ktorí ich pochovali; napríklad šťastným vnuknutím zostával šíp, ktorý oslobodil blahoslavenú dušu, ako znak víťazstva upevnený v hrudi alebo na čele mučeníka.
Svätá Angela Merici zverila pod patronát tejto slávnej falangy svoje duchovné dcéry a nespočetné množstvo detí, ktoré budú až do konca čias vychovávať v bázni pred Pánom. Hrobová Sorbona zasvätila svoj kostol svätým pannám, ako aj Matke Božej; a tu, podobne ako na univerzitách v Coimbre a vo Viedni, sa na ich chválu každoročne prednášal panegyrik. Portugalsko, obohatené o niektoré ich vzácne relikvie, prenieslo ich kult do Indie. A medzi veriacimi vznikali zbožné bratstvá na získanie ich pomoci v hodine smrti. Adresujme im tieto verše z krásneho ofícia, ktoré na ich počesť zložil blahoslavený Herman, ich najzbožnejší klient.
O slávne panny, splňte teraz moju túžbu, a keď príde hodina mojej smrti, ponáhľajte sa mi na pomoc: buďte prítomné v tej strašnej chvíli a chráňte ma pred útokom démonov.
Nech vtedy ani jedna z vás nechýba; príďte s Pannou Matkou na čele. Ak sa ma ešte drží nejaký zvyšok hriechu a špiní ma svojou škvrnou, odstráňte ho svojou modlitbou. Nech si nepriateľ uvedomí tvoju prítomnosť a oplače svoj vlastný zmätok.
Zakončime modlitbou Cirkvi’vlastnou.
Modlitba
Prosíme ťa, Pane, náš Bože, daj nám, aby sme si s neustálou zbožnosťou uctievali triumfy tvojich svätých panien a mučeníčok, Uršule a jej spoločníčok; aby sme to, čo nemôžeme oslavovať s dôstojnou mysľou, mohli aspoň navštevovať s pokornou službou. Skrze nášho Pána, teda.
Tento text je prevzatý z Liturgického roka, ktorého autorom je Dom Prosper Guéranger (1841-1875). LifeSiteNews ďakuje Ecu-Men webovej stránke za jednoduché sprístupnenie tohto klasického diela online.