Páter Mateo Crawley-Boevey (1875-1961) mal takú veľkú lásku k Ježišovi, že založil prax intronizácie Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v domácnosti, ktorú opísal takto: "Ježiš: Kráľ lásky:
Vytesávanie je oficiálne a spoločenské uznanie vlády Najsvätejšieho Srdca Ježišovho nad kresťanskou rodinou, uznanie, ktoré sa potvrdzuje, navonok vyjadruje a stáva sa trvalým slávnostnou inštaláciou obrazu tohto Božského Srdca na viditeľnom mieste v dome a aktom zasvätenia.
Ako môžeme z týchto slov vyčítať, intronizácia ďaleko presahuje samotný obrad a rozširuje sa na trvalú vládu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho nad rodinou a každým jej členom. Z toho môžeme vidieť úzke spojenie medzi pobožnosťou k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a Kristovi Kráľovi. Nemôžeme mať skutočnú oddanosť k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ak nie sme odhodlaní uznať, že Kristus je náš Kráľ; a naša úplná oddanosť Kristovi Kráľovi by mohla byť neudržateľná, ak by sme nemali láskyplnú dôveru v jeho Najsvätejšie Srdce.
Ako náš Kráľ, vieme, že Ježiš má právo rozkazovať a súdiť nás. Ale teológia Jeho Najsvätejšieho Srdca nám hovorí, že Jeho milosrdenstvo a láska nám dávajú všetky dôvody na to, aby sme mali dôveru, že môžeme nasledovať Jeho prikázania a dosiahnuť priaznivý súd. V kapitole o “Láskyplnej dôvere” v knihe Ježiš: Kráľ lásky sa páter Mateo podelil o svoje chápanie vzťahu medzi Božou’spravodlivosťou a milosrdenstvom:
[O]kresný Pán musí byť oveľa viac rodičom ako hrozným Sudcom, pretože vie, kde sa končia naše zlé úmysly a kde sa začína naša slabosť a nevedomosť. Preto ten výrok svätej Terézie: ‘Mám absolútnu dôveru v Božiu spravodlivosť a dúfam v ňu rovnako ako v jeho milosrdenstvo.’ A to je v dokonalom súlade s teológiou. Pokiaľ ide o mňa, čím pevnejšie verím v spravodlivosť a rovnosť Kráľa slávy, tým viac verím v milosrdenstvo, ktoré hlásam. Lebo spravodlivosť neznamená vždy — a tým menej výlučne — prísnosť a trest, ale spravodlivosť. Preto, keďže Boh je spravodlivý, musí mi niekedy dať nežnosť a súcit a inokedy prejaviť prísnosť a prísnosť. V skutočnosti je však tento Ukrižovaný Boh oveľa viac naklonený súcitu než hnevu, kým sme v tomto našom pozemskom vyhnanstve. Chcete o tom jednoduchý a výrečný dôkaz? Predpokladajme, že čitateľ týchto riadkov spáchal jediný smrteľný hriech. Ak by tu dole bol Boh neúprosne prísny a krutý, prečo táto duša už nie je v pekle, ktoré si tak právom zaslúži? Prečo sa ešte stále teší zo všetkých sladkých požehnaní, ktoré ponúka toto učenie o vykúpení? Iná vec bude, keď nám smrť zavrie oči a my budeme stáť na druhej strane večnej rieky, pred súdnou stolicou Najvyššieho. Tam sa dielo milosrdenstva zavŕši a prísna spravodlivosť bude naším podielom, ale zatiaľ tu dole, ‘kde hriech pohoršuje, tam sa viac rozhojňuje milosť,’ (Rim. v, 20.) a milosrdenstvo.
Páter Matej nemohol presne a úplne písať o Božom’milosrdenstve bez toho, aby zdôraznil, že zomrieť v stave smrteľného hriechu by poslalo dušu do pekla. Dôvod neochvejnej dôvery svätej Terézie’v milosrdenstvo Najsvätejšieho Srdca Ježišovho spočíval v dôvere, že Boh nám odpustí, a tak nám dovolí spasiť dušu, ak budeme úprimne ľutovať a vyznať svoje hriechy.
Páter Mateo sa v tejto súvislosti vyjadril, že "Boh nám odpustí, a tak nám dovolí spasiť našu dušu, ak budeme úprimne ľutovať a vyznať svoje hriechy". Mateo po tomto úryvku uviedol príbeh ilustrujúci súhru spravodlivosti a milosrdenstva v živote katolíka, ktorý sa úprimne snaží napraviť svoj život a zachrániť svoju dušu:
Existuje veľmi krásny príbeh o zázračnom kríži. Pri jeho úpätí sa spovedal úprimne kajúci hriešnik. Jeho hriechy boli také veľké, že spovedník chvíľu váhal, či mu má dať rozhrešenie, ale dojatý jeho slzami povedal: ‘Dám ti rozhrešenie, ale dávaj pozor, aby si znova nepadol!’Po nejakom čase sa kajúcnik vrátil. ‘Statočne som bojoval, otče, ale vo chvíli slabosti som sa prepadol a hneď som sa prišiel pokorne zmieriť s Bohom.’ ‘Nie,’ povedal spovedník, ‘tentoraz ti nemôžem dať rozhrešenie.’ ‘Ale, otče, zľutuj sa nado mnou! Pamätaj, že moja duša je po dlhej a ťažkej chorobe ešte veľmi slabá. Zľutujte sa, som naozaj úprimný!" ’ S veľkým váhaním a po prísnom pokarhaní mu kňaz ešte raz udelil rozhrešenie. Kajúcnik bol skutočne kajúcny, ale po dlhom období vytrvalosti sa zvyk toľkých rokov hriechu plus celá jeho povaha, skazená a umŕtvená neresťami, spojili, aby zlomili jeho dobré predsavzatia. S jednoduchosťou a dôverou sa ponáhľal k svojmu spovedníkovi, aby znovu získal Božiu milosť. ‘Tentoraz ťa nemôžem rozhrešiť, ’ povedal spovedník. ‘Neľutuješ."’ Márne úbožiak plakal, prosil, argumentoval: ‘Som slabý, nie zlý, ’ povedal. ‘Chcem byť verný, ale na to potrebujem odpustenie, o ktoré prosím.’ ‘Nemôžem,’ povedal kňaz a vstal, aby odišiel, snažiac sa vymaniť z rúk kajúcnika, ktorý ho držal oboma rukami. V tej chvíli sa ozval vzdych nesmiernej lásky a súcitu. Obaja naraz zdvihli oči. Čo uvideli? Hruď Ukrižovaného dvíhajúcu sa od dojatia, Jeho oči plné sĺz a Jeho pravú ruku bez hánku. Potom počuli Jeho nežný hlas, ktorý hovoril, keď robil znamenie kríža: ‘Ja sám ti odpúšťam, lebo tvoja duša je drahokamom, za ktorý som vylial svoju krv.’
Samozrejme to môže byť len zbožná legenda, ale páter Mateo ňou chcel ilustrovať skutočnú lásku a milosrdenstvo Najsvätejšieho Srdca Ježišovho k skutočne kajúcemu hriešnikovi. Ale iba kajúci hriešnik má dôvod na dôveru v Božie milosrdenstvo — legenda by bola zlomyseľne zavádzajúca, ak by hriešnik bol buď bezstarostný a neľútostný pri vyznávaní svojich hriechov, alebo by úplne zanedbal využitie sviatosti pokánia.
Tieto úvahy majú novú aktuálnosť vo svetle nedávnych Františkových’posolstiev o Sviatosti pokánia a Najsvätejšom Srdci Ježišovom. Najpriamejšie sa o sviatosti pokánia vyjadril v obrázku ku komunite vatikánskeho kolégia penitenciárov:
Vždy všetko odpusťte, lebo my sme tu na to, aby sme odpúšťali; nech sa ostatní hádajú! . . . Čím menej budete hovoriť, tým lepšie ... Len počúvajte, utešujte a odpúšťajte.
Tento smer môže byť možno rozumný pre hriešnika, ktorý má len malé všedné hriechy, alebo dokonca pre skutočne kajúceho hriešnika s ťažkými hriechmi, ale takýto prístup by bol skutočne zlý v prípade hriešnika v smrteľnom hriechu, ktorý jasne neprejavuje žiadne známky ľútosti alebo odhodlania vyhnúť sa budúcim hriechom. A ak chceme reálne zhodnotiť Františkovo’posolstvo, rétorika má zmysel len v tých prípadoch, v ktorých by sa kňazi priklonili k záveru, že kajúcnik nemal náležitú ľútosť.
František’v novej encyklike “O ľudskej a božskej láske Ježišovho Srdca,” Dilexit Nos, sa priamo neodvoláva na sviatosť pokánia (alebo spoveď), hoci sa zaoberá témami hriechu, ľútosti a milosrdenstva. Odseky 136 a 137 pravdepodobne poskytujú kľúč k pochopeniu toho, ako Františka vníma Božie’milosrdenstvo v súvislosti s našimi hriechmi:
Možno najdôležitejším textom pre pochopenie oddanosti Terézie Kristovmu srdcu je list, ktorý napísala tri mesiace pred smrťou svojmu priateľovi Mauricovi Bellière. ‘Keď vidím Máriu Magdalénu, ako kráča hore pred mnohými hosťami a svojimi slzami umýva nohy svojho zbožňovaného Majstra, ktorého sa dotýka po prvý raz, cítim, že jej srdce pochopilo priepasť lásky a milosrdenstva Ježišovho srdca, a hoci je hriešnica, toto srdce lásky jej bolo naklonené nielen odpustiť, ale aj obdarovať ju požehnaním svojej božskej blízkosti, pozdvihnúť ju na najvyššie vrcholy kontemplácie. Ach, drahý malý brat, odkedy som dostala milosť pochopiť aj lásku Ježišovho srdca, priznávam, že to z môjho srdca vyhnalo všetok strach. Spomienka na moje chyby ma pokoruje, priťahuje ma, aby som sa nikdy nespoliehal na svoju silu, ktorá je len slabosťou, ale táto spomienka mi ešte viac hovorí o milosrdenstve a láske.’ Tí moralizátori, ktorí chcú držať na uzde Božie’milosrdenstvo a milosť, by mohli tvrdiť, že Terézia to mohla povedať, pretože bola svätá, ale jednoduchý človek by to povedať nemohol. Takýmto spôsobom vytrhávajú zo spirituality svätej Terézie jej úžasnú originalitu, ktorá odráža srdce evanjelia. Je smutné, že v určitých kresťanských kruhoch sa často stretávame s touto snahou vtesnať Ducha Svätého do určitého vopred vytvoreného vzorca tak, aby mohli mať všetko pod svojím dohľadom. Tento bystrý doktor Cirkvi ich však umlčuje a priamo popiera ich redukujúci pohľad týmito jasnými slovami: ‘Keby som sa dopustil všetkých možných zločinov, mal by som stále rovnakú dôveru; cítim, že celé toto množstvo previnení by bolo ako kvapka vody hodená do ohnivej pece.’
Kto sú tí “moralizátori, ktorí chcú držať na uzde Božie’milosrdenstvo a milosť”, ak nie tí, ktorí navrhujú, že ak chceme získať Božie’milosrdenstvo, musíme sa riadiť učením Katolíckej cirkvi o ľútosti a sviatosti pokánia? Naozaj si myslí, že svätá Terézia by sa úprimne nevyznala zo svojich hriechov, keby upadla do smrteľného hriechu?
Tí, ktorí sa zdráhajú nájsť chybu vo Františkovom’prístupe k týmto témam, by mohli pripomenúť, že viaceré jeho iniciatívy — vrátane Amoris Laetitia, Fiducia Supplicans a Desiderio Desideravi — majú tendenciu rôznymi spôsobmi učiť hriešnikov, že nemajú potrebu konať pokánie. Dalo by sa dokonca povedať, že dominantnou témou jeho pôsobenia na pápežskom stolci bolo prekrúcanie Božieho’milosrdenstva so zodpovedajúcim výsmechom Božej’spravodlivosti. A ak by spovedník vo vyššie uvedenej legende pátra Matea’išiel cestou, ktorú František načrtol od začiatku — tým, že by nikdy nepovzbudil tohto človeka, aby sa v budúcnosti vyhol ťažkým hriechom — hriešnik by sa mohol zatvrdiť vo svojich hriechoch a ísť od zlého k horšiemu, až by sa už nepokúšal svoj život napraviť.
Nie je to len otázka vedenia duší do pekla, čo by bolo samozrejme dosť zlé. Má to tiež tendenciu okrádať nášho Pána o duše, za záchranu ktorých zomrel na kríži. Môžeme si spomenúť na podobenstvo o kráľovi, ktorý požiadal svojich sluhov, aby zavolali hostí na svadobnú hostinu:
Kráľ vošiel, aby si pozrel hostí, a uvidel tam človeka, ktorý nemal oblečené svadobné rúcho. A povedal mu: Ako to, že si sem prišiel bez svadobného rúcha, priateľu? Ale on mlčal. Vtedy kráľ povedal čašníkom: "Čože? Zviažte mu ruky a nohy a vyhoďte ho do vonkajšej tmy; tam bude plač a škrípanie zubami. (Mt 22,11-13)
Človek bez svadobného odevu je uvrhnutý do vonkajšej tmy a kráľ je zbavený hosťa, ktorého hľadal. Čo keby sa kráľ dozvedel, že jeden zo sluhov povedal mužovi, že nemusí mať oblečené svadobné rúcho? Určite by bol tento sluha odsúdený ešte prísnejšie ako nešťastný hosť. František sa podobá sluhovi, ktorý by naliehal, aby sa hostia neobťažovali nosiť svadobné rúcho na svadobnú hostinu: “nie, mladý muž,” František hovorí hosťovi, “majte dôveru, že kráľ vás chce vidieť takého, aký ste!”
Akokoľvek je Františkova’vojna proti katolíckej viere znepokojujúca, jasne ukazuje, že v tomto stupňujúcom sa duchovnom boji musíme stáť na strane Boha a svätých. S pribúdajúcimi urážkami Krista Kráľa rastie aj naša potreba zadosťučinenia Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Keď náš Pán za nás zomieral na kríži, vedel, že sa nájdu nepriatelia, ktorí sa budú snažiť pripraviť duše o zásluhy jeho drahocennej krvi, ale určite sa utešoval aj vedomím, že medzi nami sú aj takí, ktorí ho budú milovať natoľko, aby mu čo najvernejšie slúžili. Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, oroduj za nás!