Možno ste boli aj vy prekvapení, keď pápež František prvýkrát vyhlásil, že synodalita je súčasťou podstaty Cirkvi. Veď dodnes nikto nevie, čo týmto pojmom myslí, a nikde v dejinách Cirkvi sa nevyskytuje.
Keď potom František zvolal dvojročnú “synodu o synodalite”, možno ste boli prekvapení ešte viac, rovnako ako vás prekvapili jej výsledky, ktoré sú teraz k dispozícii v záverečnom dokumente.
Čítajte: Záverečný text synody vyzýva na pokračovanie ‘procesu’ so synodálnym ‘počúvaním’ a dialógom
Ale čo je za tým všetkým, alebo, povedané s Goethem, čo je “podstatou veci?”
V skratke, to, čo František nazýva “synodalitou”, je len zložitý systém lží a “synoda o synodalite” bola už sama osebe lžou. Nebola to pravá “synoda” [teda “synoda biskupov”], pretože štvrtina účastníkov neboli biskupi, ale laici.
Teda žiadna synoda nemá autoritu, bez ohľadu na to, či ju chcete pripísať “Duchu Svätému” alebo “zmyslu pre vieru veriacich.” A keďže František túto synodu strategicky obsadil, jej výsledky boli jasné od začiatku.
Takáto “synoda” je len jedna vec: je to podvodné nálepkovanie zo strany pápeža a ukazuje, ako prirodzene František používa klamstvo ako taktiku. To’je desivé.
V konečnom dôsledku bola táto “Synoda biskupov” len niečo ako super lož, preto ju v našom kontexte nazývame “pápežská lož číslo 1”.
“pápežská lož číslo 2” spočívala v tom, že František vždy zdôrazňoval, že “synoda” nie je politický, ale skutočne “duchovný” proces.
O tom, či pápež môže deklarovať “duchovné procesy”, je, samozrejme, otázne, pretože ani koncil by sa nepovažoval za “duchovný proces.”
To, že “Svetová synoda” nebola “duchovným” procesom, ale čisto politickým, ukázal jej záverečný dokument: bod po bode sú uvedené jednotlivé výsledky hlasovania a väčšinové rozhodnutia.
Samozrejmé je, že ide o čisto politickú, a nie duchovnú metódu, a to platí aj o tom, že nemožno hlasovať o Cirkvi a viere. Určite to nie je pravda, keď si uvedomíme, že v dejinách Cirkvi nebolo ničím výnimočným, keď sa menšiny držali zjavenej viery, napríklad v čase arianizmu.
Naproti tomu “pápežská lož číslo 3” je ťažšie uchopiteľná, pretože sa týka toho, čo František zvyčajne nazýva “rozlišovanie”
Podľa neho toto “rozlišovanie” predstavuje “synodálne” procesy. Čo má pápež na mysli pod pojmom “rozlišovanie”, je však ako vždy nejasné. Jasné však je, že na konci “synody” sa sám zriekol akejkoľvek zrozumiteľnej formy rozlišovania a väčšinové výsledky synody vyhlásil za súčasť pápežského magistéria.
Týmto konaním však udelil “synode” autoritu, ktorú nemá a ktorú jej pápež nikdy nemôže prisúdiť. Veď aj keby to bola skutočná “Synoda biskupov”, mala by nanajvýš poradný (!) charakter, a to by nemohol zmeniť ani sám pápež. Autoritu, ktorú dostal od Krista, nemôže odovzdať tretím osobám alebo sa o ňu jednoducho podeliť. Inými slovami, František nahradil pápežské magistérium novým magistériom, ktoré v skutočnosti neexistuje a ktoré sa odráža vo výsledkoch hlasovania pseudosynody biskupov. V tomto ohľade bol záver “synody” historickým krokom a “pápežská lož číslo 3” sa ukázala ako akt pápežskej svojvôle a zrada vlastného úradu.
Systematickým klamstvom sa však pápež dostal do neistej situácie. Pomerne veľa výrokov v záverečnom dokumente “synody” je nezlučiteľných s katolíckou vierou. Svedčia o tom, ako rýchlo sa katolíctvo vyparilo a ako veľmi to František podporuje. Aby sme sa vyjadrili ešte nepeknejšie, dalo by sa tu hovoriť aj o heretickej “synode” a “heretickom pápežovi”, čo v súčasnosti čoraz viac katolíkov robí celkom otvorene.
Tento heretický rozmer sa najzreteľnejšie prejavuje v záverečnom dokumente, kde synoda rozoberá samu seba a načrtáva chápanie Cirkvi, ktoré zostáva čisto horizontálne a komunitárne.
Kým podľa katolíckej náuky je Cirkev univerzálnou sviatosťou spásy, tu sa “synodálne” spoločenstvo približuje k “sviatosti” a vo všetkej vážnosti sa paralelne spája so “slávením Eucharistie” (porov. č. 27). Dokonca sa tvrdí, že Boží Duch pôsobí v “Synode” rovnako ako vo svätej omši, ktorá sa naopak chápe len ako protestantské prijímanie. Hriech a milosť tu už nehrajú žiadnu úlohu, o obete kríža a vykúpení sa ani nehovorí.
Povedané na rovinu: po katolíckej viere tu nie je ani stopy, a ak “synodalita” niečím je, tak je to Lutherov”neskorý triumf nad Cirkvou.
Zodpovedný za to všetko je samotný František, ktorý inštaloval “magistérium” lži a herézy, a to tiež nie po prvý raz. Cieľ tohto “magistéria” je jasný: František a jeho nasledovníci chcú založiť novú Cirkev, ktorá NIE JE Kristovou Cirkvou a ktorá už nie je v nástupníctve apoštolov.
Najvýraznejšie to ilustruje problém takzvaného “svätenia žien”
Synoda” a František v záverečnom dokumente tvrdia, že svätenie “diakoniek” je “otvorenou” otázkou.
Čítajme: Synoda’v záverečnom texte po mlčaní pracovnej verzie’obsahuje otvorenosť pre diakonky
Ale ako mnoho iných vecí, aj toto je lož, keďže apoštoli vkladali ruky len na mužov a Cirkev sa tejto apoštolskej tradície právom drží už celé stáročia.
Z tohto dôvodu nikdy neboli platne vysvätené “diakonky,” a bolo by povinnosťou pápeža’to konečne objasniť najneskôr na konci synody.
Ale práve od toho František upustil a namiesto toho schválil nehanebnú lož svojej “synody.”
Údajne “otvorenú” otázku teraz objasnia odborníci dodatočne, ale tento krok skrýva aj ďalšiu lož: viera Cirkvi nikdy nie je to, čo si myslia jednotliví odborníci, ale len to, čo Cirkev ako celok verila a praktizovala počas stáročí. K tomu patrí aj to, že podľa apoštolskej praxe môžu byť vysvätení iba muži.
František a jeho “Synoda” sú od takýchto zjavných právd viery veľmi vzdialení. Lži nikdy nevedú k pravde a nikdy k Ježišovi Kristovi, ktorý pred Pilátom krištáľovo jasne povedal: “Každý, kto je z pravdy, počuje môj hlas” (Jn 18, 37). Naopak, my radšej nepočúvame hlas Františka a jeho synody. Synodálne lži nás odvádzajú od Krista a jeho Cirkvi. Pripomíname: krátko pred “Synodou,” sám František poprel, že spása je len skrze Krista, čo o ňom a jeho “Synode vypovedá VŠETKO.”
RELEVANTNÉ: Pápež František: ‘Každé náboženstvo je cesta k Bohu’
Z nemeckého originálu preložil Andreas Wailzer.