Nasledujúci text je esejou biskupa Mariana Elegantiho, emeritného pomocného biskupa vo švajčiarskom Chure, o ženách v Cirkvi a klerikalizácii laikov.
Ako povedal pápež Benedikt XVI. v rozhovore s Petrom Seewaldom, Hans Küng chcel už v 60. rokoch 20. storočia Cirkev, v ktorej by mali laici rovnaké hlasovacie právo ako biskupi a kňazi (spolurozhodovanie).
Církev chápal synodálne ako demokratický “koncil” (concilium). Termín v zátvorke tvoril predlohu pre časopis s rovnakým názvom.
Konzervatívni teológovia na to reagovali časopisom Communio, ktorý chápal Cirkev nie demokraticky “zdola” ako sociologický útvar (výbor/concilium), ale sviatostne (“zhora”) zo svätej Eucharistie ako hierarchicky organizované spoločenstvo nerovných, ale rovnako dôstojných ľudí.
Už len na základe týchto spomienok je ľahké pochopiť, že myšlienka rovnostárskych vzťahov medzi laikmi a duchovnými v synodálnych zhromaždeniach a komisiách (deliberatívne spolurozhodovanie) nie je nová. Tak ako u Luthera, aj táto forma synodality vychádza z krstu. Považuje sa za vyššiu ako ordinácia.
To však situáciu nezlepšuje, pretože dekonštrukcia posvätného posvätného kňazstva pokračuje v nezmenšenej miere. Bez kňazov však Cirkev nebude.
Kým v niektorých regiónoch sveta nezaniknú, kňazi budú degradovaní na (obyčajného) vedúceho liturgického zhromaždenia a stanú sa moderátormi pastoračných tímov alebo koordinátormi výborov, komisií a skupín. Na mnohých miestach ich už týmito úlohami poverili. Zároveň na miesta, ktoré uvoľnil kňaz, naskakujú laici namiesto toho, aby zaujali svoje miesto v spoločnosti.
Požehnávajú hroby, zatiaľ čo kňazi a biskupi stoja úctivo a nečinne bokom. Klerikalizovaný laik, ktorý sa už nechce nazývať laikom, ale pastoračným pracovníkom vďaka svojej “teologickej odbornosti,” preberá úlohy, ktoré kňaz vykonáva na základe vysviacky bez toho, aby bol vysvätený, čo je vývoj, ktorý sa dal predvídať už koncom 70. rokov, keď sa zaviedlo povolanie pastoračného asistenta.
S tým súvisí aj postupná desakralizácia svätej omše na “skupinový zážitok” a “tematickú bohoslužbu.” Obeta svätej omše sa stala cudzím pojmom, pretože na jej obetovanie je potrebný vysvätený kňaz. Namiesto toho máme rozšírené “liturgie slova” vykonávané laikmi na plný úväzok, ktorí podávajú aj sväté prijímanie, na ktoré nie je potrebné svätenie, len neviditeľný kňaz, ktorý vopred posvätil hostie.
Z uvedených dôvodov je kňazov čoraz menej. Marginalizácia kňaza postupuje natoľko, že počas “synodálnej cesty” v Nemecku bola vážne spochybnená jeho nevyhnutnosť.
Tým sa dostávame k druhému bodu: Hans Urs von Balthasar už v 70. rokoch 20. storočia napísal:
“Ak sa dnes toto plodné napätie (medzi mariánskym a petrovským prvkom[…]) oslabuje, pretože mariológia je zbavená svojho postavenia, a ak sa v rámci demokratizácie Cirkvi do hierarchických úradov tlačia ženy, potom to bude len skákanie z panvice do ohňa. Posynodálna Cirkev do značnej miery stratila svoje mystické črty; je to Cirkev permanentných diskusií, organizácií, výborov, kongresov, synod, komisií, akadémií, strán, nátlakových skupín, funkcií, štruktúr a reštrukturalizácií, sociologických experimentov, štatistík: viac ako kedykoľvek predtým mužská Cirkev, pokiaľ nie je bezpohlavným útvarom, v ktorom si ženy vybojujú svoje miesto do tej miery, do akej sú pripravené samy sa ním stať.” (Objasnenia, Einsiedeln 2008, 5. vyd. s. 70).
Ako má pravdu! Žena sa totiž nechá byrokratizovať, aby robila to, čo predtým robil klerik (biskup/kňaz) v rámci cirkevnej hierarchie až po najvyššie vatikánske úrady. Tak sa v Balthasarovom’zmysle stáva bezpohlavnou a funkcionárkou, nie veľmi mystickou, ale šťastnou, že sa môže podieľať na moci mužov v Cirkvi. Tým sa Cirkev nestáva ani ženskejšou, ani služobnejšou.
Pre ženskú Cirkev by žena v nej musela žiť inak ako muž, mystickejšie, bez toho, aby sa usilovala o úlohy alebo funkcie, ktoré predtým vykonával on.
To isté platí aj pre laika (na plný úväzok), ktorý bez vysvätenia chce robiť všetko ako kňaz. Aj on stráca svoju vlastnú charizmu a nedokáže si udržať svoje správne miesto. V súčasnosti sa teda stretávame so ženami na všetkých hierarchických úrovniach moci (v našom kontexte ide o nesprávnu kategóriu), v zmysle Balthasara’s procesom sebapozbavovania sa žien a zároveň Cirkvi.
V skutočnosti sú tieto dve veci prepojené. Je’udivujúce, akí sú všetci zúčastnení slepí. Napríklad v ordinariátoch je teraz kancelárka a všetci si myslia, že Cirkev a ženská problematika’robia pokrok. Teraz čakáme na “diakonky,” potenciálne predvídateľne malú skupinu v porovnaní s väčšinou žien v Cirkvi, čo pre postavenie žien v Cirkvi nie je veľmi podstatné.
Ale ešte tam nie sme. Čo sa mňa týka, dokonca sa domnievam, že nikdy nebudú existovať, ale možno akási nevysvätená, zasvätená “diakonka”, ktorá má kňazské funkcie alebo úlohy bez toho, aby bola kňažkou alebo vysvätenou diakonkou, podobne ako kadidelníčky v novom obrade mája.
Symbolicky povedané, veža v Pise sa už nenarovná. Problémom sú jej základy. Inými slovami: Už 60 rokov máme nesprávny konštrukčný prístup.