Hŕstka demokratov navrhla dodatok k americkej ústave, ktorý by zrušil volebné kolégium v prospech čisto ľudového hlasovania, čím chce upokojiť nespokojných aktivistov, ktorým sa už dlho hnusí systém, podľa ktorého Amerika volí svojich prezidentov od svojho založenia.
The Epoch Times uvádza, že senátorky a senátori sa rozhodli pre zmenu volebného systému. Dick Durbin, Brian Schatz a Peter Welch stoja na čele spoločnej rezolúcie, ktorá navrhuje jednoduchý dodatok, v ktorom sa uvádza: “Každý volič odovzdá jeden hlas dvom osobám, ktoré súhlasili so spojením svojich mien ako kandidátov na prezidenta a viceprezidenta,” a “Zvolená bude dvojica kandidátov, ktorá bude mať najväčší počet hlasov za prezidenta a viceprezidenta.”
Durbin odsúdil návrh zakladateľov’ ako “vynález z 18. storočia, ktorý zbavuje milióny Američanov hlasov”, zatiaľ čo Schatz vyhlásil, že “hlas nikoho’by nemal mať väčšiu váhu na základe toho, kde žije.”
“Vo všetkých prezidentských voľbách okrem piatich získal víťaz volieb najviac hlasov. Dva z týchto piatich prípadov sa udiali za posledných 25 rokov a odovzdali prezidentský úrad kandidátom, ktorých väčšina voličov odmietla,”argumentovali senátori v tlačovej správe, pričom mali na mysli porážku Georgea W. Busha’Ala Gora v roku 2000 a porážku Donalda Trumpa’Hillary Clintonovej v roku 2016.
Systém vlády, ktorý americkí’otcovia zakladatelia zaviedli v Ústave USA, bol navrhnutý ako zastupiteľská republika, a nie ako čistá, priama demokracia. Verejnosť si v konečnom dôsledku vyberá svojich lídrov, ale jej vôľa je filtrovaná prostredníctvom kontrolných mechanizmov, protiváh a sprostredkovateľských procesov, ktoré majú teoreticky zabezpečiť, aby rôzne časti vlády mali rôznu úroveň reakcie a odolnosti voči ľudovým náladám, čo, dúfajme, kultivuje rozumné uvažovanie namiesto unáhlených, emocionálnych krokov.
Súčasťou tohto rámca je aj Zbor voliteľov, ktorý dáva každému štátu počet voličov “rovnajúci sa celému počtu senátorov a zástupcov, na ktorý môže mať štát nárok v Kongrese,” ktorý zasa určuje prezidenta na základe toho, ako daný štát hlasuje. Dnes to znamená, žektokoľvek získa 270 hlasov voliteľov, stane sa prezidentom a každý štát okrem Maine a Nebrasky udelí všetkých svojich voliteľov tomu kandidátovi, ktorý získa väčšinu hlasov, pričom porazený v tomto štáte nedostane nič.
Odrazom zastúpenia štátu v Kongrese je počet voliteľov, ktorý sa odvíja predovšetkým od počtu jeho obyvateľov, a väčšina amerických prezidentov’získala aj hlasy voličov. V zriedkavých prípadoch však môže dôjsť k tesným voľbám, ktoré sa rozhodnú na základe kombinácie štátov tak, že kandidát môže vyhrať zbor voliteľov a stať sa prezidentom aj napriek prehre v ľudovom hlasovaní.
To, že v posledných dvoch prípadoch z toho profitovali republikáni, spôsobilo, že zrušenie Kolégia voliteľov sa stalo vášňou mnohých ľavicových aktivistov, ktorí tvrdia, že iba čisté ľudové hlasovanie môže verne odrážať vôľu ľudu a stelesňovať demokratický charakter.
Obhajcovia Kolégia voliteľov tvrdia, že je nevyhnutné na zachovanie dôveryhodných výsledkov volieb, ktoré odrážajú celú krajinu. Tým, že je rozdiel víťazstva v rámci jednotlivých štátov irelevantný, obmedzuje možnosť vládnucej strany zrušiť vôľu ostatných štátov prostredníctvom svojej dominancie na úrovni štátu, či už prostredníctvom volebných podvodov, výhodných pravidiel hlasovania alebo konformity myslenia v husto osídlených centrách. Zástancovia sa odvolávajú na mapy 2000 a 2016 výsledky volieb, z ktorých vyplýva, že drvivá väčšina okresov v oboch rokoch favorizovala republikánov a prevaha demokratov’v ľudovom hlasovaní sa dosiahla predovšetkým vďaka tomu, že strana’ovládla niektoré mestá s vysokým počtom obyvateľov.
Najnovší návrh na zmenu prichádza napriek tomu, že voľby v roku 2024 dočasne urobili túto tému bezpredmetnou, keďže Trump minulý mesiac vyhral ľudové hlasovanie, ako aj Zbor voliteľov. Bez ohľadu na to je to len o málo viac než symbolické gesto vzhľadom na náročnosť zmeny Ústavy USA.
Článok V stanovuje niekoľko spôsobov, ktorými možno navrhnúť zmeny a doplnenia, ale aby boli úspešné, musia ich ratifikovať tri štvrtiny štátov (čo dnes znamená 38 štátov). S výnimkou Listiny práv bola ústava za 236 rokov od jej ratifikácie zmenená a doplnená len 17-krát.