Vianočný príbeh o otcovi svätého Thérèse’Ľudovíta Martina má pre otcov na celom svete dve ponaučenia.
Prvé, jeden deň budeme frustrovaní zo svojich detí a druhý deň podnikneme tisíc kilometrov dlhú cestu do Vatikánu, aby sa mohli stretnúť s pápežom a uskutočniť svoje povolanie.
Tu je scéna.
Je skoré ráno na Štedrý deň roku 1886, keď sa rodina Martinovcov práve vrátila z polnočnej omše. Svätá Thérèse z Lisieux má 13 rokov, ale len týždeň jej chýba do dovŕšenia 14.
Stále je v istom zmysle dieťaťom, a tak si vyloží topánky pri krbe, aby ich naplnila darčekmi, čo je vianočná tradícia – jej otec to však považuje za príliš detinské pre svoju najmladšiu dcéru.
Ako rozpráva Kvetka v Príbehu o duši: “[Ježiško] dovolil, aby otecko, unavený po polnočnej omši, zažil mrzutosť, keď videl moje topánky pri krbe, a aby vyslovil tie slová, ktoré mi prebodli srdce: ‘No, našťastie to bude posledný rok!" ”
Ale čoskoro nato sa spamätá a začne sa “smiať,” ako rozpráva jeho dcéra. Posolstvo od otca je však stále jasné a Kvetka si tento moment pripíše ako pomoc pri dozrievaní.
V novom roku, ktorý sa čoskoro začne, ju otec vezme na stretnutie s biskupom a pápežom Levom XIII. a to všetko preto, aby mohla v mladom veku uskutočniť svoje povolanie vstúpiť do Karmelu.
Môžeme si predstaviť, čo sa svätcovi’preháňalo hlavou.
Jako hodinár z povolania pravdepodobne odpracoval nespočetné množstvo hodín pred Štedrým dňom a Štedrým dňom.
Niekoľko dcér mal doma a niekoľko v kláštore. Ako slobodný otec pociťuje bremeno výchovy svojich dcér, hoci mu pomáhajú svokrovci. Truchlí aj nad stratou svojej manželky Zélie, tiež svätice, keď uvažuje o živote, ktorý si myslel, že budú žiť spolu, a o tom, že na Vianoce už nie je pri ňom.
Dúfal, že jeho najmladšia dcéra bude ako tínedžerka dospelejšia a topánky pri krbe považuje za otravné. Rýchlo však prekonal tieto frustrácie a ospravedlnil sa za to, ako zareagoval.
Druhé ponaučenie je teda nasledovné: Svätci nie sú svätí preto, že nikdy nemali žiadne nedokonalosti alebo hriechy, ale skôr preto, že tieto sklony a chyby prekonali.
Keď ako otcovia uvažujeme o ťažkostiach nášho života, mali by sme byť naozaj vďační, že to máme také ľahké.
Obzvlášť na Vianoce by sme mali byť vďační, že sa nemusíme obávať vraždiaceho kráľa, ktorý sa pokúša zabiť nášho syna, ani že nemusíme zbaliť svoju ženu a dieťa a odísť na oslovi do Egypta a začať úplne nový život.
Pre otcov je samozrejme svätý Jozef veľkým príkladom svätosti a mali by sme ho prosiť o príhovor v našom živote.
Ak je navyše svätý Thérèse “najväčším svätcom modernej doby,” podľa pápeža svätého Pia X., je len vhodné, aby sme sa obrátili na muža, ktorý ju vychoval.
Tiež prejavoval odvahu a žil svoje hodnoty na verejnosti. Ako sa píše v Príbehu jednej rodiny, “[svätý Ľudovít Martin] neváhal vziať na seba zodpovednosť a sňať klobúk istému čudákovi, rádoby ‘silákovi’, ktorý sa s čiapkou natlačenou na hlave akoby vysmieval procesii s Najsvätejšou sviatosťou a pohŕdavo si prezeral monštranciu.”
Takisto bol katolíckym organizátorom a charitatívnym činiteľom voči ľuďom v núdzi, zaväzoval sa k svätej hodine adorácie a štedro obdarovával tých, ktorí to potrebovali.
Svätec má pre nás, otcov, ponaučenie, a tak by sme sa k nemu mali obrátiť aj my. Thérèse z Lisieux, Príbeh duše, ICS Publications, s. 98
Piat, o. Stephane-Joseph, Príbeh rodiny, TAN Books, s. 154-156