Počas vianočnej oktávy (osem dní) slávime sviatok Svätej rodiny. Význam tohto sviatku sa rozvinie, keď pochopíme hlbšie pravdy, ktoré odhaľuje. Učí nás o Ježišovi, Márii a Jozefovi - a o každom z nás a o našich vlastných rodinách.
Svojím krstom sme pozvaní žiť svoj život v Kristovi tak, že ho prežívame v Cirkvi - ktorá je vzkrieseným Kristovým telom. Cirkev je miestom, kde sa učíme, ako apoštol Pavol pripomínal kolosálnym kresťanom, “obliecť si lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti.” (Kol 3, 14) Evanjelium liturgie je prevzaté z opisu predstavenia Ježiša v chráme u svätého Lukáša a z krásneho Zachariášovho spevu. (Lk 2, 22 - 40)
Pri odchode z chrámu a návrate do Nazareta však čítame tieto slová: “Keď splnili všetky predpisy Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Dieťa rástlo a silnelo, bolo plné múdrosti; a Božia priazeň bola na ňom."” V krásnom príhovore 28. decembra 2011 na stredajšej audiencii hovoril zosnulý pápež Benedikt XVI. o živote Svätej rodiny v Nazarete. Tu je krátky úryvok:
“Nazaretský dom je školou modlitby, kde sa učíme počúvať, meditovať, preniknúť do najhlbšieho zmyslu zjavenia Božieho Syna, pričom si berieme príklad z Márie, Jozefa a Ježiša. Svätá rodina je ikonou domácej Cirkvi, ktorá je povolaná k spoločnej modlitbe. Rodina je prvou školou modlitby, kde sa deti od malička učia vnímať Boha vďaka učeniu a príkladu svojich rodičov. Autenticky kresťanská výchova nemôže zanedbávať skúsenosť modlitby. Ak sa nenaučíme modliť v rodine, neskôr bude ťažké túto medzeru vyplniť. Chcel by som teda pozvať ľudí, aby po vzore školy Svätej rodiny z Nazareta znovu objavili krásu spoločnej rodinnej modlitby.”
Kresťanská rodina je prvou bunkou celej Cirkvi. Je to miesto, kde začíname cestu k svätosti a stávame sa plnšími ľuďmi. Vtelené Slovo, Ježiš Kristus, sa stalo jedným z nás. Narodil sa do ľudskej rodiny. Nebolo to náhodné ani náhodné. Tam, v tom, čo zosnulý pápež Pavol VI. nazval “Nazaretskou školou”, sa môžeme učiť ceste lásky.
Zosnulý pápež”zamyslenie s názvom “Príklad z Nazareta” je v ofíciu čítaní Liturgie hodín (breviára) na sviatok Svätej rodiny. V každom okamihu svojho pobytu medzi nami Ježiš zachraňoval svet, pretváral ho zvnútra. Ak použijeme slovo raného cirkevného otca a biskupa svätého Ireneja, “rekapituloval” celú ľudskú skúsenosť. Tam, vo svätom príbytku v Nazarete, navždy premenil rodinný život.
Nynie nás učí, ako žiť v jeho prítomnosti, ak sa zapíšeme do “nazaretskej školy.”
Od staroveku sa kresťanská rodina právom nazývala “domácou cirkvou.” V našom živote v kresťanskej rodine je Ježiš Kristus skutočne prítomný. Potrebujeme však oči, aby sme ho videli pri práci, uši, aby sme počuli jeho pokyny, a srdce, aby sme mu vytvorili miesto na prebývanie. V našej rodine sa môžeme naučiť ceste nezištnej lásky tak, že sa zapíšeme do Nazaretskej školy.
Ježiš strávil 30 zo svojich 33 pozemských rokov v Nazarete. Niektorí duchovní autori ich nazvali “skryté roky”, pretože v evanjeliových rozprávaniach sa o nich píše veľmi málo. Odhaľujú však svätosť bežného života a ukazujú nám, ako sa pre pokrstených v Krista stáva výnimočným. V každom okamihu svojho pobytu medzi nami Ježiš zachraňoval, vykupoval a znovu tvoril svet.
Od svojho počatia, počas celého svojho spásonosného života, smrti a zmŕtvychvstania ten, ktorého Písmo nazýva “novým Adamom”, robil všetko nové. Otcovia posledného cirkevného koncilu to vyjadrili takto:
“Pravda je taká, že iba v tajomstve vteleného Slova nadobúda svetlo tajomstvo človeka. Veď Adam, prvý človek, bol predobrazom toho, ktorý mal prísť, totiž Krista Pána. Kristus, posledný Adam, zjavením tajomstva Otca a jeho lásky plne zjavuje človeka samotnému človeku a objasňuje jeho najvyššie povolanie. On, ktorý je ‘obraz neviditeľného Boha’ (Kol 1, 15), je sám dokonalým človekom. Adamovým synom obnovuje božskú podobu, ktorá bola od prvého hriechu znetvorená.”
“Keďže ľudská prirodzenosť, ako ju prijal, nebola zrušená, práve tým bola aj v našom ohľade povýšená na božskú dôstojnosť. Veď svojím vtelením sa Boží Syn istým spôsobom spojil s každým človekom. Pracoval ľudskými rukami, myslel ľudskou mysľou, konal ľudským rozhodnutím a miloval ľudským srdcom. Narodil sa z Panny Márie a skutočne sa stal jedným z nás, podobný nám vo všetkom okrem hriechu." (Gaudium et spes #22)
V svätom príbytku Nazareta Ježiš premenil rodinný život. Kresťanská rodina, už požehnaná ako Boží’plán pre celé ľudské pokolenie a prvú spoločnosť, bola v Kristovi povýšená na sviatosť, prostriedok milosti a znamenie Božej’prítomnosti. Cirkev ohlasuje, že kresťanské manželstvo a na ňom založená rodina je povolaním, odpoveďou na Pánovo volanie. Vo Svätej rodine Ježiša, Márie a Jozefa sa učíme ceste lásky v Nazaretskej škole.
Výraz “domáca cirkev” bol jedným z ľúbostných slov veľkého konštantínopolského biskupa svätého Jána Chryzostoma.
Stal sa rámcom pre učenie Druhého vatikánskeho koncilu o kresťanskom manželstve a rodine. Svätý Ján Pavol II. toto učenie rozvinul vo svojich spisoch “Kresťanská rodina v súčasnom svete” a “List rodine” V týchto spisoch vyzýva každú kresťanskú rodinu, aby sa, použijúc jeho pregnantnú formuláciu, “stala tým, čím je”, domácou cirkvou. Svätá rodina Ježiša, Márie a Jozefa je nielen naším vzorom, ale aj začiatkom novej rodiny Cirkvi. Náš dnešný evanjeliový príbeh nám rozpráva o rodinnom výlete, ktorý je plný ponaučení pre tých, ktorí sa zapísali do nazaretskej školy. V bežných veciach každodenného života a prostredníctvom nich nachádzame Ježiša a pri tomto stretnutí objavujeme seba samých.
Pápež Pavol VI. napísal: “Nazaret je akousi školou, v ktorej môžeme začať objavovať, aký bol Kristov život“a dokonca pochopiť jeho evanjelium. Tu sa môžeme naučiť uvedomiť si, kto Kristus skutočne je. Tu k nám všetko hovorí, všetko má zmysel.”
V skutočnosti práve teraz žijeme v Cirkvi, v našich rodinách. Boli sme pokrstení v Pána a teraz žijeme v jeho mystickom tele ako jeho údy. Cirkev je spoločenstvo, vzťah v Kristovi. Kresťanská rodina je najmenšou bunkou tohto Kristovho tela. Rozšírené cirkevné spoločenstvo je rodinou rodín. Toto chápanie je viac než zbožnosť – je to zdravá ekleziológia, pevná antropológia… je to realita. Rodinný život je pre väčšinu kresťanov miestom, kde “guma dopadá na cestu”. Práve tu sa po prvýkrát objavuje univerzálne volanie k svätosti v celej jej skutočnej, pozemskej ľudskosti a všednosti. Práve tu sa učíme ceste učeníctva.
Rodina je miestom, kde pokrok v duchovnom živote môže nájsť svoju surovinu. To, či sa rozhodneme odpovedať na milosť – a rozvinieme oči, aby sme videli, uši, aby sme počuli, a srdce, aby sme prijali skryté pozvania učiť sa milovať pod povrchom tejto každodennej “veci” –, je všetko zabalené do tajomstva ľudskej slobody. Naše rozhodnutia nielenže ovplyvňujú svet okolo nás, ale robia z nás ľudí, ktorými sa staneme.
Svätý Pavol nabádal prvých kresťanov, aby “mali medzi sebou také zmýšľanie, aké bolo v Kristovi Ježišovi, ktorý, hoci mal Božiu podobu, nepovažoval rovnosť s Bohom za niečo, čo by sa dalo uchopiť, ale vyprázdnil sám seba.” (Flp 2,5) 2,5) Grécke slovo, ktoré sa v Liste svätého Pavla Filipanom prekladá ako “vyprázdnený”, je “kenóza”. toto slovo sa vzťahuje na dobrovoľné vyliatie – ako vody– seba samého v akte obetavej lásky.
Toto “vyprázdnenie” je správnou odpoveďou lásky kresťana k Tomu, ktorý nás prvý miloval. Je to aj samotné jadro povolania kresťanského manželstva a rodiny. Keď sa v tomto živote “domácej kenózy”, tomto živote domáceho vyprázdnenia prežívanom v kresťanskej rodine, rozhodujeme správne, meníme sa. Obraciame sa. Spolupracujeme s Pánovým’pozvaním nasledovať ho tým, že využívame svoju ľudskú slobodu; rozhodujeme sa darovať sa v láske “druhému“.”V tomto živote odpovede na Pánovo’pozvanie sa postupne premieňame na obraz, živú ikonu Ježiša Krista, ako pripomenul veriacim pápež Benedikt XVI.
Táto cesta svätosti nie je jednoduchá, ako môže potvrdiť každý, kto prežil toto povolanie, ale nemýľme sa; je to veľmi reálna cesta k svätosti. Je to tiež nádherná cesta. Výzva spočíva v rozhodnutiach, ktoré robíme denne, každú hodinu, ba dokonca každú chvíľu. V záhrade domáceho života stále rastú dva stromy. Pozývajú k uplatňovaniu našej slobody, ktorá je jadrom Božieho obrazu v nás.
Je tu strom v Edene, kde prvá Eva povedala: “Nie, nebudem slúžiť.” Potom je tu strom na Kalvárii, kde Mária, “druhá Eva,” stála s milovaným učeníkom Jánom a spolu s ním opäť vyhlásila svoje “áno.” Prostredníctvom týchto rozhodnutí, ktoré sa nám predkladajú od chvíle, keď každé ráno otvárame oči, až do chvíle, keď ich večer zatvárame, sme pozvaní učiť sa v “Nazaretskej škole” a po vzore Svätej rodiny sa stať domácou cirkvou. Sme pozvaní do domácej kenózy, učíme sa milovať, modliť a rásť vo svätosti v Škole Nazaretskej.
Svätý Pavol napísal prvým kresťanom:
“Bratia a sestry: Oblečte si ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, úprimný súcit, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť, znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak má niekto voči druhému zášť; ako vám Pán odpustil, tak musíte aj vy. A nad to všetko si oblečte lásku, to jest puto dokonalosti.” (Kol 3)
Prvá škola modlitby a praxe, miesto, kde sa učíme tomuto novému spôsobu života, ktorý sa nazýva kresťanstvo, je prvou bunkou Cirkvi, domácou cirkvou kresťanskej rodiny.