Jednou z najničivejších obetí v období po Druhom vatikánskom koncile bolo praktické odstránenie rozdielu medzi objektívnym vykúpením a subjektívnym vykúpením. To prispelo k rôznym zlám, počnúc masovým odpadnutím od viery až po prenasledovanie Vatikánu’tých katolíkov, ktorí veria tomu, čo Cirkev vždy učila. V skutočnosti sa takmer každý aspekt prebiehajúcej krízy v Cirkvi takým či onakým spôsobom týka účinného odstránenia koncepcie subjektívneho vykúpenia.
Aby sme pochopili tento tragický jav, môžeme sa pozrieť na priame pokusy o pretvorenie teológie, ako aj na nepriame praktické útoky na chápanie subjektívneho vykúpenia. Ako východisko analýzy však stojí za to zvážiť správne chápanie rozdielu medzi objektívnym vykúpením a subjektívnym vykúpením.
Rozdiel medzi objektívnym vykúpením a subjektívnym vykúpením
V jeho Teologickej ceste: Páter Johannes Dormann predstavil rozdiel medzi objektívnym vykúpením a subjektívnym vykúpením takto:
Keďže naša súčasná diskusia o učení Cirkvi’zahŕňa rozdiel kapitálového významu, ktorý však dnes zďaleka nie je všetkým známy, predkladáme stručné zhrnutie dogmatických základných princípov. Bohočlovek Ježiš Kristus svojím zástupným zadosťučinením a zásluhami svojho vykúpenia dosiahol zmierenie ľudstva s Bohom. Toto objektívne všeobecné vykúpenie však musí byť prijaté a aplikované na každého jednotlivca skôr, ako sa uskutoční subjektívne vykúpenie. Akt uplatnenia ovocia Vykúpenia na každého človeka osobitne sa nazýva ospravedlnenie (dikaioosis, justificatio) alebo posvätenie (hagiasmos, sanctificatio), pričom ovocím Vykúpenia je Kristova milosť. (s. 61-62)
Teda náš Pán zaplatil cenu za vykúpenie nás všetkých (objektívne vykúpenie), ale ovocie tohto vykúpenia sa musí vzťahovať na každého človeka osobitne (subjektívne vykúpenie). Ako napísal páter Dormann, toto subjektívne vykúpenie si vyžaduje našu spoluprácu s Božou’milosťou:
Pôvodcom subjektívneho vykúpenia je Trojjediný Boh. Ako dielo Božej lásky sa odovzdávanie milosti pripisuje Duchu Svätému, hoci ho uskutočňujú všetky tri osoby spoločne. Subjektívne vykúpenie však nie je len Božím’dielom, ale vyžaduje od ľudí, ktorí sú obdarení inteligenciou a slobodou, ich slobodnú a dobrovoľnú spoluprácu (Denzinger-Bannwart, 799). V spolupráci medzi Božou milosťou a ľudskou slobodou spočíva nepochopiteľné tajomstvo učenia o milosti. (s. 62)
Svätý Augustín zhrnul tento vzťah medzi Božou’milosťou, našou slobodnou vôľou a vykúpením takto:
Aj keď ťa Boh stvoril bez tvojho vedomia, nespasí ťa proti tvojej vôli. (Serm. 169.3)
Ak naša spása závisí od našej spolupráce s Božou’milosťou, je zrejmé, že musíme vedieť, ako spolupracovať s Božou’milosťou. V tejto súvislosti páter Dormann píše o dôležitosti Katolíckej cirkvi:
Na ceste k subjektívnemu vykúpeniu Boh prichádza človeku na pomoc nielen prostredníctvom vnútorného princípu, sily milosti, ale aj prostredníctvom vonkajšieho princípu, účinnosti Cirkvi v jej učení, riadení a posväcovaní, jej rozdávaním Kristovej milosti vo sviatostiach. Cieľom subjektívneho vykúpenia je večné zavŕšenie v blaženej vízii. (s. 62)
Boh nepotreboval založiť Katolícku cirkev, aby nám pomáhala pri spáse našich duší, ale urobil to. Ako takí nemôžeme dúfať, že dosiahneme spásu, ak odmietneme pravdy a milosti, ktoré Boh poskytuje prostredníctvom Cirkvi. Ak by to nebolo tak, že musíme prijať pravdy a milosti, ktoré Boh poskytuje prostredníctvom Cirkvi, neexistoval by žiadny presvedčivý dôvod, prečo byť katolíkom.
Teologické hrozby správnemu učeniu
S najväčšou pravdepodobnosťou sa najvýraznejšie útoky na správne chápanie subjektívneho vykúpenia uskutočnili prostredníctvom praktických prejavov falošného ekumenizmu, o ktorých sa hovorí nižšie. Je však dôležité pochopiť aj priame teologické útoky. Vo svojom Pápež Ján Pavol II: Pochybnosti o blahorečení, páter Patrick de La Rocque napísal nasledovné:
Je známe, že Karolovi Wojtylovi vďačíme za formulku z Gaudium et Spes: ‘Božieho Syna, ktorý sa svojím vtelením určitým spôsobom spojil s každým človekom.’ Tento výraz, ponechaný vo svojom vágnom zmysle koncilovým dokumentom, našiel presnejší výklad v spisoch Jána Pavla II. Jeho učenie totiž obsahuje tri opakujúce sa tvrdenia: 1) Vykúpenie sa vzťahuje na všetkých ľudí, inými slovami, na každého osobitne; 2) Vykúpenie sa vzťahuje tak, že ho nemôže stratiť; 3) Vykúpenie sa vzťahuje na každého od okamihu počatia. (s. 2)
Tieto tvrdenia sú zjavne odvážne, najmä vzhľadom na to, že formálne učenie Cirkvi stále odmieta túto predstavu univerzálnej spásy. Páter de La Rocque však na podporu svojho tvrdenia citoval okrem iného tieto výroky Jána Pavla II:
V Duchu Svätom sa každý človek a všetci ľudia stali skrze Kristov kríž a zmŕtvychvstanie Božím dieťaťom, účastníkom božskej prirodzenosti a dedičmi večného života. (Posolstvo národom Ázie a Manily z 2. februára 1981)
Ježiš Kristus nás robí účastnými na tom, čím je. Prostredníctvom svojho vtelenia sa Boží Syn určitým spôsobom spojil s každým človekom. V našom vnútri nás znovu stvoril; v našom vnútri nás zmieril s Bohom, zmieril nás so sebou samými, zmieril nás s našimi bratmi a sestrami: On je náš pokoj. (Homília 2. októbra 1979 na štadióne Yankee)
Zachádzame s ‘každým’ človekom, pretože každý je zahrnutý do tajomstva vykúpenia a s každým sa Kristus prostredníctvom tohto tajomstva navždy spojil. (4. marca 1979, Redemptor Hominis)
Teda v teologickom vývoji univerzálnej spásy je zahrnutý postup: Ján Pavol II. nadviazal na niektoré nejednoznačné pasáže dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu a rozvinul myšlienky, ktoré aspoň nejasne poukazovali na koncept univerzálnej spásy; a progresívnejší teológovia využili spisy Jána Pavla II’na zdôvodnenie ešte odvážnejších tvrdení o univerzálnej spáse. Málo záleží na tom, že apologéti revolúcie II. vatikánskeho koncilu dokázali nájsť spôsob, ako tieto pasáže zosúladiť s Tradíciou — skutočnosť je taká, že tí, ktorí sa stavajú proti cirkevnému učeniu, použili tie isté pasáže na útok proti správnemu chápaniu subjektívneho vykúpenia.
Praktické ohrozenie správneho učenia
Väčšina z nás sa naučila odmietať tých “teológov” a klerikov, ktorí by priamo učili herézu o všeobecnej spáse. Nanešťastie však takmer každá novinka inšpirovaná Druhým vatikánskym koncilom mala praktický účinok vyučovania tej istej lekcie.
Najvýraznejšie to môžeme vidieť na falošnom ekumenizme, ktorý bol oživujúcim duchom Druhého vatikánskeho koncilu. Vyše šesťdesiat rokov sa falošný ekumenizmus snažil rozriediť a skresliť skutočný katolicizmus, údajne preto, aby bol pre nekatolíkov neprijateľný. Tento proces podkopal katolícke učenie o subjektívnom vykúpení okrem iného týmito spôsobmi:
Cirkev nás učí o realite subjektívneho vykúpenia, ale falošný ekumenizmus učí o univerzálnej spáse. Preto František nazýva tradičných katolíkov “rigidnými” a “spiatočníkmi” za to, že sa držia toho, čo Cirkev vždy učila. Chce sprevádzať nekatolíkov a verejných hriešnikov, preto nás prenasleduje, pretože sme si zachovali tie názory a praktiky, ktoré sú nepríjemné pre tých, ktorí v skutočnosti nechcú prijať katolicizmus.
Čím je však tradičný katolicizmus urážlivý pre tých, ktorí ho odmietajú? Je to naliehanie, že ak sa chceme páčiť Bohu a spasiť svoje duše, musíme skutočne nasledovať nefalšovanú katolícku vieru. A toto strnulé a spiatočnícke zmýšľanie prirodzene vyplýva zo správneho chápania rozdielu medzi objektívnym vykúpením a subjektívnym vykúpením.
Ako čeliť tomuto zlu
Ak chceme čeliť tomuto zlu, musíme odmietnuť falošný ekumenizmus v celej jeho šírke a vrátiť sa k nefalšovanej katolíckej viere. V smutných dejinách posledných šesťdesiatich rokov dominovali katolíci s dobrými úmyslami, ktorí sa snažili zmieriť s omylmi a zneužitím, ktoré boli zavedené prostredníctvom falošného ekumenizmu. Neexistuje však žiadna prijateľná zmes pravdy a omylu — aj najmenšie množstvo omylu je smrteľné pre tých, ktorí ho dobrovoľne prijímajú.
Našťastie nám František a jeho diabolská synoda Cirkvi veľmi uľahčili uvedomenie si tejto skutočnosti. Boh vo svojej láskavej Prozreteľnosti dovolil Satanovi a Františkovi napáchať veľké škody. Zdá sa však, že Boh tiež vyžadoval, aby sa tieto nové útoky na Cirkev uskutočňovali s oveľa väčšou transparentnosťou, než sme videli pred Františkom. Včerajší propagátori revolúcie II. vatikánskeho koncilu nám museli povedať, že je to v kontinuite s tradíciou; dnešní propagátori presne tej istej revolúcie namiesto toho dávajú jasne najavo, že ich nová Cirkev sa začala II. vatikánskym koncilom. Takže už neexistuje žiadne ospravedlnenie pre akceptovanie omylov v mene poslušnosti.
Pokiaľ odmietame omyly, máme pred sebou obrovskú prácu, aby sme katolíkom aj nekatolíkom pripomenuli, čo Cirkev vždy učila o subjektívnom vykúpení. Dobrou správou na tomto fronte je, že všetko, čo si na našom náboženstve ceníme, podporuje učenie Cirkvi’o subjektívnom vykúpení. Životy svätých; pravdivé učenie Biblie; sväté diela duchovných spisovateľov; cirkevné’sviatosti; lekcie liturgie; cirkevné’modlitby a pobožnosti — to všetko je absurdné, ak veríme vo všeobecnú spásu, ale je to dôkazom veľkej Božej’lásky k nám, keď chápeme, že sú to prostriedky, ktoré nám dal, aby nás k nemu priviedli. Ak budeme jednoducho žiť a zdieľať túto nefalšovanú katolícku vieru, ktorú nám dal Boh, potešíme Boha, rozhneváme satana a budeme svedčiť o správnom chápaní rozdielu medzi objektívnym vykúpením a subjektívnym vykúpením. Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, oroduj za nás!