Keď si čoraz viac serióznych katolíkov uvedomuje, že samotný Druhý vatikánsky koncil prispel ku kríze v Cirkvi, niektorí jeho obhajcovia stále trvajú na tom, že jeho “univerzálna výzva k svätosti” kompenzuje jeho nedostatky. Paradoxne však jedným z najkatastrofálnejších plodov revolúcie II. vatikánskeho koncilu bola rozsiahla strata viery a praxe, ktoré vždy povzbudzovali katolíkov k úsiliu o svätosť. Výsledný nárast nesvätosti medzi katolíkmi neustále prehlbuje krízu, čo zasa zvyšuje potrebu svätých, ktorí by nám pomohli bojovať proti zhoršujúcemu sa zlu okolo nás.
A predsa vieme, že Boh svoju Cirkev neopustil, ani ju nepripravil o prostriedky na formovanie veľkých svätých. Kľúč k tomu, aby sme sa stali svätými, zostáva rovnaký ako vždy, aj keď sa nám nepriatelia Cirkvi snažia nahovoriť opak. S blížiacim sa pôstnym obdobím stojí za to pripomenúť si jednoduchú lekciu, ktorú poznali všetci svätí.
Arcibiskup Goodier o tom, čo sme povolaní dať Bohu
Arcibiskup Alban Goodier vo svojom diele Prekonanie svetských starostí venoval jednu kapitolu úvahám o tom, čo sme povolaní dať Bohu: “Si povolaný dať Bohu seba samého.” V tejto kapitole rozlišuje tri typy ľudí, ktorí sa vydávajú na cestu duchovného života. Pre každého z nich je začiatok spravidla hladký:
Na začiatku je duchovný život často dosť hladký a ponúka len málo príležitostí na spoznávanie rozdielov. Začíname s našimi prvými predstavami o tom, čo je dobré a správne. S týmito prvými predstavami ľudská prirodzenosť ľahko súhlasí, pretože napriek všetkému, čo sa proti nej hovorí, ľudská prirodzenosť je sama osebe dobrá a smeruje k dobru. . . . Ale milosť vie byť nepríjemná. Nikdy nenechá dušu celkom spokojnú so sebou samou alebo s hladkou a ľahkou cestou, po ktorej kráča. Večne si žiada viac. Neuspokojí sa s obetou, ktorá darcu nič nestojí. Hovorí duši, ktorá ho prijíma, že jediný dar Bohu, ktorý stojí za to dať, je dar, ktorý si on sám želá — to je jediný dar hodný človeka. Keď si to človek uvedomí, nastáva rub a líc; vtedy môžeme začať poznávať, ku ktorému typu sa duša rozhodne patriť. (s. 108)
Vyjadrenie arcibiskupa Goodiera’o tom, že “milosť vie byť nepríjemná”, možno nedáva zmysel tým, ktorí sledujú inšpirácie Františkovej’novej synodálnej Cirkvi, kde je hriešnik “sprevádzaný” vo svojich hriechoch. Ale tí, ktorí sa skutočne snažia konať Božie’vôľa, rozpoznávajú pravdu v myšlienke, že Božia’milosť nás často vyzýva, aby sme prekročili svoje pohodlné preferencie. Prvý typ človeka, ktorý opisuje arcibiskup Goodier, si vždy nájde dôvod, prečo odkladať odpoveď na toto volanie milosti:
[T]o je prvý typ ľudí, ktorí sa vôbec nerozhodujú. V ich srdci je volanie milosti, ale jeho slová ich mysli neprinášajú žiadny význam. Počujú ho akoby z diaľky, ale nevynakladajú žiadne úsilie, aby sa k nemu priblížili. Možno tušia jeho posolstvo, ale nemôžu si byť celkom istí a radšej zostávajú na pochybách. Keby počúvali pozornejšie, mohli by sa to dozvedieť, ale tušia, že práve tu a teraz by im toto poznanie mohlo byť nepríjemné. Samozrejme, nechcú úplne odmietnuť výzvu; nechceli by byť obvinení z toho, že zahadzujú Božiu’milosť. Jedného dňa chcú byť lepšími ľuďmi; jedného dňa sa do toho pustia s plnou vážnosťou. (s. 108)
Tento “raz” pre tento prvý typ človeka nikdy nepríde. Františkova’synodálna cirkev ho možno považuje za ideálneho člena Božieho ľudu — možno dokonca za “svätca” —, ale urobí málo pre to, aby si skutočne vydobyl spásu, aj keď ho Božie’milosrdenstvo nakoniec privedie do neba.
Druhý typ človeka je oveľa častejší medzi tými, ktorí sa snažia plniť Božiu vôľu’
Existuje druhý typ duchovného zmýšľania, ten, ktorý sa najviac tvári, že to myslí vážne, ale aj ten, ktorý má najväčšiu tendenciu ohlasovať svoje sklamanie a neúspech. Človek patriaci k tomuto typu celkom dobre pochopil význam, fascináciu, slávu a plodnosť nadprirodzeného života. . . . Uchopí duchovné, nadprirodzené. Vnesie ho do svojho života. Prispôsobí svoj život tejto perspektíve. Bude napredovať v duchovnej skúsenosti, v modlitbe, v umŕtvovaní, v dobrých skutkoch, v sebaobetovaní a v poznaní a láske k Bohu. V skutočnosti to už dávno urobil. Už sa o to mnohokrát usiloval. (s. 109)
Až doteraz nie je v tomto opise druhého typu človeka nič, čo by ho robilo náchylnejším na zlyhanie, ale arcibiskup Goodier pokračoval v opise nebezpečenstva, ktoré mu hrozí:
Človek tohto kalibru je vystavený jednému veľkému nebezpečenstvu a je naozaj málo tých, ktorí mu uniknú. Prenasleduje každého, kto sa usiluje o duchovný cieľ; prenasleduje každého až do jeho konca. Nielenže sa úspešne skrýva, ale s pátosom, ktorému sa dá len ťažko odolať, prosí, že to nie je žiadne nebezpečenstvo, že je to oprávnený odpočinok ľudskej prirodzenosti’. Ten, kto si môže určiť, čo urobí, môže si určiť aj to, čo neurobí. Môže sa rozhodnúť, že zvíťazí, ale môže sa aj sám so sebou dohodnúť, aká bude cena, za ktorú nepôjde. . . A môže si povedať, bez toho, aby použil akékoľvek slová, takmer bez toho, aby dal najavo, že to naznačuje, že sú isté veci, je aspoň jedna istá vec, ktorej sa nemôže vzdať, bez ohľadu na to, aká cena môže byť v stávke. . . . Niektoré veci, hovorí, sú teraz súčasťou jeho samého alebo aspoň súčasťou jednoty jeho života. Rozlúčiť sa s nimi by nebola veľkorysosť, bolo by to bláznivé, takmer samovražedné, možno dokonca pokúšanie Boha. V každom prípade Boh nemôže byť taký tvrdý, aby vyžadoval túto nadľudskú obeť. Iné veci sa dokáže prinútiť odovzdať; dokonca môže dať Bohu ekvivalent v naturáliách. Túto jedinú vec však nemôže. (s. 110)
Táto pasáž je možno najpodnetnejšia na zamyslenie v knihe arcibiskupa Goodiera’pretože pravdepodobne rezonuje s mnohými z nás, ktorí sa usilujeme plniť Božiu’vôľu. Možno sme ochotní dať Bohu takmer čokoľvek, ale určitú časť svojho života si nechávame mimo dosahu. Arcibiskup Goodier pokračoval opisom sklamaní, ktoré často nasledujú pre tento typ človeka:
Takto pokračuje od začiatku do konca. Vo väčšine prípadov ho nebude možné odlíšiť od ostatných. Bude robiť pokroky na svojej ceste; bude ‘dobrým’ človekom ‘podľa svojich svetiel,’ ako sa hovorí. Ak v tom či onom bode zlyhá, bude to pripísané slabosti ľudskej povahy. V tomto všetkom sa bude podobať svojim blížnym. Aj svätým treba dať nejakú rezervu; a či zareaguje na jedinú milosť, na ktorej záleží, alebo nie, kto môže povedať? Na to nemôže odpovedať nikto iný ako jeho vlastná duša; a aj jeho duša, ak je vytrvalá a odhodlaná, môže byť umlčaná. Ak odmietne počúvať, príde napokon čas, keď počúvanie bude sotva možné. . . Taký je druhý typ — typ zlyhaní, veľkých i malých. Má mnoho stupňov, od veľkých hriešnikov, ktorí urobia všetko, len nie vzdať sa svojej ovládajúcej vášne, až po tých, ktorí sú na pokraji svätosti a nedokážu pre nejaké drobné otroctvo prekročiť hranicu. Ale pre všetkých rovnako, či už sú to hriešnici alebo potenciálni svätci, je nehodná. (s. 111)
Môže sa to zdať ako prísne hodnotenie druhého typu človeka, ale opis tretieho typu človeka arcibiskupom Goodierom’nám pomáha pochopiť, prečo druhý typ zaostáva:
Tretí typ je jediný ušľachtilý. Nie je o nič menej ambiciózny ako jeho predchodca; ba dokonca je viac. . . Od druhého sa však líši v tomto: nesmie stanoviť žiadne obmedzenie ceny, ktorú možno požadovať. Nemá žiadne vlastné tajné vlastníctvo; žiadnu pamiatku alebo poklad, s ktorým by sa nerozlúčil. Stratilo seba samé a svoje vlastné nároky v obrovskej inakosti tohto a budúceho sveta; alebo skôr stratilo seba samé, a okrem toho aj tento svet, v obrovskej inakosti budúceho sveta. . . Takýto život si nielenže nič nenecháva pre seba, ale zabúda, že existuje niečo, čo si treba ponechať, alebo že existuje ja, ktorému treba slúžiť. Človek miluje a ctí nezištnosť. Neexistuje nezištnosť, ktorá by sa vyrovnala tej, ktorá sa utopila vo večnosti. (s. 111-112)
Tento typ človeka je svätý, pretože je ochotný dať všetko Bohu. Jeho prístup k duchovnému životu dobre vystihuje “Oblátka svätého Ignáca z Loyoly”:
Prijmi, Pane, a prijmi celú moju slobodu, moju pamäť, môj rozum a celú moju vôľu, všetko, čo mám a čo vlastním. Ty si mi dal všetko. Tebe, Pane, to vraciam. Všetko je tvoje, nakladaj s tým úplne podľa svojej vôle. Daj mi svoju lásku a svoju milosť. S nimi som dostatočne bohatý a nič viac nežiadam.
Schopnosť skutočne myslieť tieto slová je to, čo odlišuje druhý a tretí typ ľudí, ktorých opisuje arcibiskup Goodier.
Slová tých, ktorí sa rozhodli dať všetko Bohu
Sv. Robert Southwell napísal svoj Písmo útechy ako povzbudenie pre tých, ktorí boli v Anglicku prenasledovaní pre svoju katolícku vieru. Celý list stojí za prečítanie, ale jedna pasáž zdôrazňuje najmä to, čo majú kresťania dať Bohu:
Boh ti dal všetko, čo máš; nesmieš byť neochotný vzdať sa toho pre neho. Je bláznovstvo myslieť si, že Boh môže [prijať] ako ospravedlnenie stratu malého peňaze, keď duša, ktorú kúpil svojou drahou krvou, je stratená pre jej záchranu. Kristus hovorí, ţe kto miluje otca, matku, bohatstvo, ţenu alebo deti viac ako Jeho, nie je Ho hoden; ţe kto sa neshromaţďuje s Ním, rozptyľuje sa; ţe kto nie je s Ním, je proti Nemu; ţe tí, čo Ho tu zapierajú, budú Ním zapretí aj na druhom svete; a ţe kto Ho tu vyznáva, bude Ním uznaný v deň súdu.
Väčšina z nás pravdepodobne nebude nasledovať svätého Roberta Southwella v mučeníctve, ale jeho ochota dať všetko Bohu je niečo, čo sme všetci povolaní napodobňovať. Ak mučeníci, ako bol svätý Robert Southwell, boli ochotní prijať rady nášho Pána’až do krajnosti pri znášaní krutej smrti, mali by sme sa snažiť o rovnakú veľkorysosť voči Bohu v našich každodenných skúškach.
Blahoslavený Kolumba Marmion vo svojom diele Kristus, ideál mnícha píše o spôsobe, akým Boh pomáha tým, ktorí sa rozhodnú všetko obetovať Bohu:
‘Keď sme dôkladne rozhodnutí,’ napísala duša, ktorá pochopila, že Boh je všetko, a vedela verne hľadať Boha samotného, ‘záleží len na prvých krokoch; lebo od chvíle, keď náš milovaný Spasiteľ vidí našu dobrú vôľu, robí všetko ostatné. Nič neodmietnem Ježišovi, ktorého láska ma nabáda. Viete, aký výrečný je Ježišov hlas. Okrem toho nikto nie je taký hlúpy, aby sa vzdal celku pre časť. Ježišova láska, to je celok; zvyšok, nech si o ňom myslíme čokoľvek, je len zanedbateľné množstvo, dokonca opovrhnutiahodné v porovnaní s naším jedinečným pokladom. Som rozhodnutý odovzdať sa Kristovej láske. Všetko ostatné mi je ľahostajné; chcem Ho milovať až po nasledovanie; ľudia môžu lámať a drviť moju vôľu a chápavosť, čo len chcete, ale ja nemienim pustiť jediné dobro, nášho božského Ježiša, alebo skôr cítim, že je to On, kto ma nepustí. Je potrebné, aby sa naša duša páčila Ježišovi, ale žiadnemu inému človeku.’ (s. 14-15)
Nemusíme mať silu svätých, aby sme urobili prvé kroky k tomu, aby sme sa nimi stali. Ak sa skutočne rozhodneme odovzdať všetko Bohu, On nám dá milosť vytrvať. V tomto svedectve sa ozývajú aj slová svätého Pavla, ktorý jasne pochopil, aké je bláznovstvo odopierať Bohu čokoľvek: “Okrem toho všetko pokladám za stratu pre vynikajúce poznanie Ježiša Krista, svojho Pána; pre ktorého som všetko stratil a pokladám to len za hnoj, aby som získal Krista” (Flp 3, 8).
Ak však napísal arcibiskup Marcel Lefebvre v knihe Tajemstvo Ježiša, môžeme prirodzene váhať, či Bohu ponúknuť všetko:
Náš Pán nie je ďaleko od nás. Je s nami: On je v nás. V konečnom dôsledku všetko závisí od toho, aký postoj zaujmeme k nášmu Pánovi. Samozrejme, všetko závisí od Božej milosti, ale všetko závisí od nášho postoja prijať nášho Pána v nás. Sme disponovaní prijať ho, alebo je v nás nejaká časť (tajná časť), do ktorej by sme najradšej nevstúpili, do ktorej by náš Pán neprenikol svojím pohľadom? Sme disponovaní prijať Ho do určitého bodu: v našej mysli. ‘Nech ma Pán osvieti, nech pomôže mojej vôli.’ Ale v mojom srdci? Sú veci, ktoré milujem a o ktorých viem, že sa nášmu Pánovi nepáčia? Bol by som radšej, keby neprišiel; bol by som radšej, keby moje srdce neosvetľoval svojím pohľadom. Riskoval by som, že v sebe uvidím veci, ktoré nemôžem zachovať. To sa nášmu Pánovi nepáči. (s. 95)
Táto lakomosť vo vzťahu k Bohu oddeľuje druhý a tretí typ ľudí, ktorých opisuje arcibiskup Goodier, a zdá sa pravdepodobné, že väčšina z nás má často tú istú dispozíciu. Ale aj tí z nás, ktorí možno majú rovnaký nedostatok veľkorysosti voči Bohu, môžu vidieť múdrosť toho, čo napísal svätý Alfonz de Liguori vo svojej Jednotnosti s Božou’vôľou:
Ak je, zbožná duša, tvojou vôľou páčiť sa Bohu a žiť pokojný život na tomto svete, zjednoť sa vždy a vo všetkom s Božou vôľou. . . . Vytvor si zvyk často sa obetovať Bohu slovami: ‘Bože môj, pozri na mňa vo svojej prítomnosti; urob so mnou a so všetkým, čo mám, ako sa Ti páči.’ Toto bola stála prax svätej Terézie. Najmenej päťdesiatkrát denne sa obetovala Bohu a dávala sa mu úplne k dispozícii a k jeho dobru. Aké šťastie pre teba, láskavý čitateľ, ak aj ty takto konáš! Určite sa staneš svätou. Tvoj život bude pokojný a mierumilovný, tvoja smrť bude šťastná. Pri smrti bude všetka naša nádej na spásu prameniť zo svedectva nášho svedomia o tom, či zomierame odovzdaní do Božej vôle, alebo nie. Ak sme počas života všetko prijali ako pochádzajúce z Božích’rúk a ak pri smrti prijmeme smrť v plnení Božej’svätej vôle, určite zachránime svoju dušu a zomrieme smrťou svätých. Nechajme teda všetko na Božiu vôľu, lebo on, keďže je nekonečne múdry, vie, čo je pre nás najlepšie, a keďže je všetko dobrý a všetko milujúci—keď za nás dal svoj život—chce pre nás to najlepšie. Ako nám radí svätý Bazil, odpočívajme v presvedčení, že mimo akejkoľvek pochybnosti Boh pracuje na dosiahnutí nášho dobra, a to nekonečne lepšie, než by sme mohli dúfať, že ho dosiahneme alebo si ho budeme želať sami. (s. 16 - 17)
Akokoľvek by bolo ťažké rozlúčiť sa s tým, čo ešte nechceme ponúknuť Bohu, určite pochopíme, že si budeme želať, aby sme boli voči Ježišovi štedrejší, keď sa s ním stretneme na súde.
A navyše, ako vysvetľuje svätý Alfonz, nejde len o dispozíciu, ktorá by nám pomohla v okamihu smrti. Pretože Boh vie, čo je pre nás najlepšie, každý aspekt nášho života by bol lepší, keby sme mu všetko s dôverou a veľkorysosťou ponúkli — inými slovami, všetko by bolo lepšie, keby sme Krista skutočne urobili Kráľom svojho života. A keďže čelíme zlu, ktoré nikdy nebolo väčšie, je to aj dispozícia tých, ktorí sa stanú svätými, ktorých dnešný svet zúfalo potrebuje. Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, oroduj za nás!