Približne pred desiatimi rokmi mi zavolal egyptský chirurg, ktorý sa snažil spojiť s jedným z vedcov v poradnom zbore Kolbeho centra pre štúdium stvorenia. Povedal mi, že hlava koptskej pravoslávnej cirkvi v Káhire by chcela v Káhire usporiadať konferenciu na obranu stvorenia a proti evolúcii, pretože ho znepokojuje nárast ateizmu v Egypte - v Egypte sú dnes vraj 2 milióny samozvaných ateistov!
November bol mne a niektorým ďalším kolegom navrhnutý ako vhodný čas, keďže sme sa 8. novembra chystali do Ríma. Pri takejto významnej záštite bola veľká šanca, že sa na nej zúčastnia aj predstavitelia katolíckych cirkví v Káhire (najmä melchitskej a koptskej katolíckej).
Čítajte: Ako pápež Pius XI. obhajoval dejiny Genezis, zvláštne stvorenie svätého Adama
Fyzik Dr. Thomas Seiler, biofyzik dr. Dean Kenyon (virtuálne), softvérový inžinier Greg Clovis a ja sme sa nakoniec mohli zúčastniť na konferencii za prítomnosti metropolitu Koptskej pravoslávnej cirkvi v Káhire a metropolita oznámil konferenciu v koptskej televíznej sieti, ktorá má dosah na milióny ľudí na celom Blízkom východe.
Tento zážitok mal pre nás osobitný význam, pretože vidíme veľa paralel medzi súčasnou krízou viery a ariánskou krízou zo štvrtého storočia. Šírenie modernizmu založeného na evolúcii, podobne ako šírenie arianizmu, ktorému sa podobá, nemožno chápať oddelene od historického kontextu. V skutočnosti sú si tieto dva javy v mnohom také podobné, že je užitočné ich porovnať.
Ariánska kríza
Vznik a šírenie arianizmu sa uskutočnilo po troch storočiach nepretržitého prenasledovania Cirkvi v celej Rímskej ríši, ktoré vyvrcholilo krutým prenasledovaním za Diokleciána na začiatku štvrtého storočia. Keď obrátenie cisára Konštantína konečne zastavilo prenasledovanie, väčšina cirkevných predstaviteľov považovala cisárovu podporu kresťanstvu za obrovskú Božiu milosť a pochopiteľne mu chceli prejaviť svoju vďačnosť.
Cisár zo svojej strany chcel, aby kresťanstvo pôsobilo ako zjednocujúca sila v rámci ríše, a preto v roku 325 zvolal Nicejský koncil, aby vyriešil teologické spory, ktoré rozdeľovali Cirkev – najmä spor o Áriovo’učenie, podľa ktorého bol Ježiš iba vznešeným stvorením.
Súčasní katolíci, ktorí nikdy nezažili násilné prenasledovanie, si len ťažko vedia predstaviť, aké lákavé bolo pre cirkevných predstaviteľov robiť kompromisy s pravdou, aby sa zapáčili cisárovi. Muži, ktorí boli svedkami krutého vraždenia kresťanských mužov, žien a detí, chceli urobiť všetko, čo bolo v ich silách, aby si zachovali priazeň a ochranu cisára. Len v tomto kontexte možno oceniť milosťou naplnenú odvahu mužov, ktorí odmietli kompromis a ktorí bojovali proti ariánskej heréze až do trpkého konca.
Nicejský koncil sa začal prejavom na chválu cisára, ktorý predniesol jeden z významných intelektuálov Cirkvi, Eusébius z Nikomédie, muž, ktorý sa neskôr stal jedným z vodcov strany, ktorá sa snažila o kompromis s ariánskou frakciou. V priebehu koncilu bol Árius vyzvaný, aby obhajoval svoje učenie, pretože dobre vedel, že cisár chce, aby biskupi v prípade potreby pristúpili na kompromis, aby dosiahli jednotu. Árius bol pôsobivou, charizmatickou osobnosťou a jeho argumentácia, vzatá sama osebe a abstrahovaná od Tradície Cirkvi, sa zdala byť mimoriadne logická:
Ak Otec splodil Syna, ten, ktorý bol splodený, mal počiatok existencie: a z toho je zrejmé, že bol čas, keď Syn nebol. Z toho teda nevyhnutne vyplýva, že on [Syn] mal svoju podstatu z ničoho.
PREČÍTAJTE SI: Pápež Pius XI. vyvrátil darvinizmus už pred 100 rokmi, ale jeho ponaučenie sa nepoučilo
Väčšina biskupov počúvala zdvorilo, ale svätý kardinál Newman zaznamenal, že diakon sv. Atanáz, hoci mal len 28 rokov, sotva dokázal zadržať svoj hnev nad touto urážkou božstva svojho Spasiteľa a Vykupiteľa. “Kto počul takéto učenie?" ” žiadal. “Odkiaľ, od koho ho získali? Či to nestačí na to, aby sa človek rozptýlil a zapchal si uši?" ” Svätý Mikuláš, biskup z Myry, obeť Diokleciánovho prenasledovania, tiež horel svätým hnevom, keď počúval Áriov’ zvodný, výrečný a logický výklad.
Stojí za to pripomenúť, že zo všetkých duchovných, ktorí sa zúčastnili na Nicejskom koncile, si mnohých, ktorí boli významnými osobnosťami tej doby, ako napríklad Eusébia, pamätá len niekoľko učencov, ale títo dvaja, ktorí vyjadrili svoj spravodlivý hnev proti ariánskej heréze a ktorí proti nej bojovali až do konca svojich síl, sa už viac ako 1 600 rokov tešia vďačnej úcte katolíckych veriacich.
‘Celý svet stonal, keď sa ocitol v ariánskom stave’
Napriek dogmatickej definícii Kristovho božstva v Nicejskom vyznaní viery získali ariáni podporu Konštantínovho’syna Konštantína, ktorý tlačil na pápeža, aby sa pripojil k ariánskej frakcii a odsúdil svätého Atanáza.
V polovici štvrtého storočia sa 400 biskupov – viac ako sa zúčastnilo na prvom nicejskom koncile – dohodlo na odstránení homoousios (jednej podstaty) z vyznania viery, aby uspokojili cisára a uzavreli mier medzi ariánskou stranou a ortodoxnými biskupmi, ktorí chceli obhajovať božstvo Krista. Tento kompromis inšpiroval svätého Hieronyma’k slávnym slovám: “Celý svet stonal a žasol, že sa našiel ariánsky.”
Ak chcel svätý Hieronym povedať, že všetci alebo väčšina biskupov Katolíckej cirkvi skutočne prijala čistú ariánsku náuku a zastávala názor, že náš Pán Ježiš Kristus je iba stvorenie, veľmi preháňal. V skutočnosti len hŕstka biskupov verila čistému ariánskemu učeniu.
Tragédia nebola v tom, že väčšina biskupov prijala ariánske učenie, ale v tom, že sa s ním zmierili. Rozdiel medzi svätým Atanáziom a svätým Mikulášom z Myry a väčšinou ich bratov biskupov bol v tom, že urážka, ktorú Árius ponúkal dôstojnosti nášho Pána Ježiša Krista, ich pobúrila – a nijaký politický nátlak, pragmatizmus alebo teologické obchádzanie ich nemohlo pripraviť o spravodlivé rozhorčenie.
Obzvlášť tragické je, že dvaja z teológov štvrtého storočia, ktorí sú najviac zodpovední za to, že arianizmu poskytli plášť úctyhodnosti, Eusébius z Cézarey a Eusébius z Nikomédie, boli zároveň dvoma najbrilantnejšími a najučenejšími teológmi svojej doby.
Čítajte: Pápež Pius XI. odhalil vedeckú a teologickú slabosť Darwinovej’teórie
V diele Ariáni štvrtého storočia&em>sv. John Henry Newman poznamenal, že “episkopát … nezohral ako trieda alebo rád ľudí dobrú úlohu” v ariánskom spore, ale “laici árijci árijci boli.”
“Pri širokom pohľade na dejiny,” napísal, “sme nútení povedať, že riadiaci orgán Cirkvi prišiel skrátka a riadení boli vynikajúci vo viere, horlivosti, odvahe a stálosti.” Komentujúc túto “pozoruhodnú skutočnosť,” Newman uzatvára:
Možno to bolo dovolené, aby sa práve v tom čase, keď Cirkev prechádzala zo stavu prenasledovania do svojho dlhodobého časného vzostupu, zapôsobilo na veľkú evanjeliovú lekciu, že nie múdri a mocní, ale neznámi, nevzdelaní a slabí tvoria jej skutočnú silu. Pohanstvo bolo zvrhnuté najmä veriacim ľudom; práve veriaci ľud pod vedením Atanáza a egyptských biskupov, na niektorých miestach podporovaný ich biskupmi alebo kňazmi, odolal najhoršej heréze a vykorenil ju z posvätného územia.
Podobne ako biskupi zo štvrtého storočia, aj mnohí cirkevní predstavitelia boli v polovici dvadsiateho storočia vyčerpaní zo stoviek rokov boja s Kristovými nepriateľmi, najmä po neúprosnom nápore bludov sekularizmu a rôznych foriem “osvietenského” myslenia.
Teistická evolúcia ponúkala spôsob, ako sa zmieriť s nepriateľmi Cirkvi’prijatím novej “vedeckej teórie”, ktorú jej nepriatelia obhajovali, a zároveň vyznávať dogmy a zachovať si formy kresťanstva. V skutočnosti, hoci teistický evolucionizmus predstavoval pre katolícku ortodoxiu rovnako veľkú hrozbu ako arianizmus, do polovice dvadsiateho storočia sa vyučoval alebo toleroval v celom katolíckom svete.
Tak ako len málo biskupov prijalo čistú ariánsku doktrínu, len málo biskupov alebo teológov prijalo to, čo by sa dalo nazvať “čistou doktrínou” teistickej evolúcie, ktorú presadzoval Teilhard de Chardin. Ale podobne ako biskupi z Cézarey a Nikomédie sa väčšina z nich ospravedlňovala za Teilhardovo’učenie a stavala sa proti tým, ktorí ako Dietrich von Hildebrand odhaľovali jeho chyby a snažili sa proti nim bojovať.
Evolučná veda v službách sexuálnej zvrátenosti
Keďže nová teológia propagovala kruté, neohrabaného, neschopného a smrteľného boha evolúcie, bolo pre cirkevných predstaviteľov, ktorí učili alebo tolerovali novú teológiu, ťažké byť motivovaní predovšetkým láskou k nemu. Pri absencii skutočného vzťahu lásky k živému Bohu viedla čoraz viac biskupov a pastierov Cirkvi pri ich rozhodnutiach túžba chrániť moc, prestíž, pohodlie a bezpečie, ktoré im poskytovali cirkevné inštitúcie.
Biskupi a teológovia, ktorí učili alebo tolerovali ohováranie teistickej evolúcie’proti Božej múdrosti a dobrote, zabezpečili, že sa budú tolerovať aj poburujúce praktické prejavy novej teológie. Ich nedostatočné rozhorčenie nad evolučnými ohováračkami proti svätému Bohu totiž vydláždilo cestu novým nehoráznostiam proti najzraniteľnejším členom Cirkvi.
ČÍTAJ: Pápež Pius XI. v 20. storočí rozhodne odmietol katolícku podporu teistickej evolúcie
S rozšírením novej teológie boli noví kňazi a seminaristi vychovávaní k tomu, aby si mysleli, že “stará” teológia ustúpila novej teológii, v ktorej “veda” nahradila Písmo a Tradíciu ako hlavný zjavovateľ Božej podstaty a konečný arbiter v otázkach viery a morálky.
Kardinál Suenens na Druhom vatikánskom koncile naliehal na svojich bratov biskupov, aby zrušili učenie Cirkvi’o antikoncepcii, argumentujúc, že morálni teológovia nebrali “dostatočne do úvahy vedecký pokrok, ktorý môže pomôcť určiť, čo je podľa prirodzenosti” (zvýraznenie doplnené). Biskup James McHugh ako vedúci Kancelárie pre rodinný život Konferencie katolíckych biskupov USA’ stál na čele zavedenia sexuálnej výchovy do katolíckych škôl v Spojených štátoch a použil “fakt” evolúcie na argumentáciu tolerantného pohľadu na nové praktiky, ktoré oddeľujú počatie od manželského aktu. Tvrdil, že:
… Dôležité je hneď na začiatku pochopiť, že takéto špekulácie nie sú urážkou Boha ani popretím jeho stvoriteľského plánu. Neexistuje dôvod, prečo by sa Božia moc privolať človeka k existencii mala obmedzovať na reprodukčný proces, ako ho poznáme teraz. Skutočne nie je dôvod predpokladať, že Boží plán nesiaha ďaleko za naše súčasné vedecké špekulácie a nezahŕňa evolučné objavy, ktoré sú dokonca za hranicou našej predstavivosti.
Páter AndréGuindon bol v rokoch 1978 - 1984 dekanom teologickej fakulty na Univerzite svätého Pavla’v Kanade a až do svojej smrti v roku 1993 tam vyučoval morálnu teológiu. Podľa Guindona “posledné štúdie skôr vyvracajú, že by zo samotného pedofilného kontaktu vyplývali trvalé škody” (zvýraznenie pridané). Ale snáď žiadna jednotlivá akcia nebola lepším príkladom nového evolučného postoja ako publikácia Katolíckej teologickej spoločnosti v Amerike Ľudská sexualita: New Directions in American Catholic Thought (Nové smery v americkom katolíckom myslení) od profesora seminára pátra Anthonyho Kosnicka, ktorý napísal:
V súčasnosti behaviorálne vedy neidentifikovali žiadny sexuálny prejav, ktorý by sa dal empiricky dokázať ako taký, ktorý by sám osebe, bez ohľadu na kultúru, škodil plnohodnotnej ľudskej existencii.
PREHĽAD: Pôst je takmer tu. Tu’je, čo by ste mali urobiť, aby ste sa pripravili
Týmto dokumentom teologická spoločnosť najživotaschopnejšieho katolíckeho spoločenstva v západnom svete zavrhla Božie slovo, ako bolo v Cirkvi chápané devätnásťsto rokov, v očakávaní vedeckého potvrdenia Božieho’slova prostredníctvom “empirických dôkazov.” Bola to opäť stará hadia lož, tentoraz namierená proti Kristovej neveste.
Božie’slovo, ako ho Cirkev chápala od začiatku, učilo, že prirodzenosť človeka, ľudská mužskosť a ženskosť, sú Božím stvorením; že zväzok medzi mužom a ženou v manželstve je svätý, je odrazom tajomstva vnútorného života Boha a zväzku medzi Kristom a jeho Cirkvou; preto učilo, že akékoľvek zneužitie sexuality v manželstve, napríklad antikoncepcia, alebo akékoľvek využívanie sexuality mimo manželstva je nielen hriechom, ale aj svätokrádežou.
Všetko toto zrušila nová evolučná teológia. Všetky formy sexuálneho prejavu vznikli v procese evolúcie, vrátane sexuálneho prejavu vyvinutých “šimpanzov”, v ktorých lone boli počaté prvé ľudské bytosti. Vzhľadom na kultúrne predsudky mohli byť niektoré formy sexuálneho prejavu obmedzené, ale žiadna z nich sa nemohla považovať za “škodlivú pre plnohodnotnú ľudskú existenciu.
Biskupi a teológovia, ktorí tieto myšlienky učili alebo tolerovali, sa nemohli pohoršovať, keď boli uvedené do praxe. A uvádzali sa do praxe. Ako dokumentuje Leon Podles v Sacrilege, jeho vyčerpávajúcej štúdii o sexuálnych škandáloch duchovných, sexuálne zneužívanie detí nie je v Cirkvi novým fenoménom. Čo však bolo nové v poslednom trištvrte storočí, bolo prijatie evolučnej teológie mnohými biskupmi a teológmi, ktorá sa dala použiť na racionalizáciu sexuálnej zvrátenosti.
Od svojho zvolenia pápež František dôsledne odmietal potvrdiť a brániť tradičné učenie Cirkvi o svätom manželstve, rodine a sexuálnej morálke. Nedávno pokarhal viceprezidenta USA JD Vancea za obhajobu imigračnej politiky jeho administratívy, hoci Vance na obhajobu práva a povinnosti občianskej vlády zabezpečiť svoje hranice podľa prirodzeného zákona citoval spisy svätého Tomáša Akvinského’a poukázal na škandalózne spojenie medzi politikou otvorených hraníc pápeža Františka a väčšiny USA.amerických biskupov a dramatickým nárastom obchodovania so sexom a sexuálneho zneužívania žien a detí v dôsledku tejto politiky.
Čítajte: Porozumenie tomu, prečo pápež František útočí na Trumpovu’imigračnú politiku, je kľúčové
V týchto podmienkach si katolícki veriaci musia pamätať na dni Ária, “držať sa toho, čo bolo odovzdané” od apoštolov, a podporovať tých duchovných a laikov, ktorí ako sv. Atanáz a jeho nasledovníci, odmietajú nasledovať drvivú väčšinu biskupov do omylu.
Môžeme si byť istí, že tak ako svätý Atanáz a jeho nasledovníci budú nakoniec ospravedlnení v ére pokoja, ktorú prisľúbila Panna Mária Fatimská, keď bude úplne zničený každý pokus o racionalizáciu sexuálnej zvrátenosti a iných porušení prirodzeného zákona.
Hugh Owen, riaditeľ
Kolbeho centra pre štúdium stvorenia