Približne po štyroch mesiacoch som sa opäť ocitol v reakcii na biskupa Schneidera, ktorý zopakoval svoje obavy z doktrinálnych omylov pápeža Františka.
Dnes si pripomíname výročie kňazskej vysviacky biskupa Schneidera, preto mu blahoželám. S biskupom Schneiderom sa poznám už mnoho rokov, stretli sme sa pri viacerých príležitostiach a hlboko si ho vážim a som mu za to vďačný.
V rozhovore s moderátorom katolíckeho rádia Joe McClaneom, ktorý bol odvysielaný včera, v pondelok 24. marca 2025 [1], biskup Schneider vymenoval chyby, ktoré by mal pápež František - alebo jeho nástupca - napraviť. Vyzval k verejným modlitbám s prosbou, aby sa pápež František kajal, formálne stiahol niektoré svoje dokumenty a napravil doktrinálne omyly, ktoré šíril alebo pomáhal šíriť.
Tu je nedoslovný súhrn toho, čo by podľa biskupa Schneidera mal František (alebo jeho nástupca) urobiť:
Zhodou okolností práve vyšla moja nová kniha Dám vám kľúče. V nej sa, úplne bez súvislosti s aktuálnymi udalosťami, venujem teoretickej otázke heretického pápeža.
Táto téma sa v kanonickom práve široko skúma už celé stáročia a záver, ktorý sa dnes všeobecne prijíma hoci nie je kodifikovaný v zákone možno zhrnúť takto: pápežstvo a heréza sú nezlučiteľné.
Táto zásada zahŕňa všetky možné prípady:
Všetky zdroje, ktoré podporujú tieto stručné tvrdenia, odkazujem čitateľovi na svoju knihu. Z dôvodu obmedzeného priestoru tu nemôžem reprodukovať celý výskum, ktorý vedie k týmto záverom.
Zostáva, samozrejme, prípad neplatne zvoleného človeka. Takýto človek by nebol pápežom, a preto by mohol upadnúť do herézy bez toho, aby spochybnil dogmy alebo kanonické právo.
Nechcem sa tu vyjadrovať ku konkrétnemu prípadu pápeža Františka. Chcem si však osvojiť premisu biskupa Schneidera—že pápež František bol platne zvolený—a poukázať na vnútorný rozpor jeho stanoviska. K tejto téme som sa už vyjadril, ale považujem za potrebné sa k nej vrátiť.
Slovami biskupa Schneidera sa vykresľuje paradoxný a bezprecedentný scenár: pontifik, ktorý by bol ďaleko od toho, aby bol strážcom viery, namiesto toho, aby svojich bratov vo viere utvrdzoval, šíril doktrinálne omyly najvyššej závažnosti.
Nechcem tu polemizovať o tom, či by rôzne citované dokumenty mohli predstavovať zločin kacírstva, dokonca materiálneho kacírstva. Poznamenávam len, že Amoris Laetitia a list argentínskym biskupom—ktoré biskup Schneider žiada od pápeža Františka, aby ich odvolal—boli výslovne označené za akty autentického magistéria [2].
Dôležité je pripomenúť, že autentické magistérium síce nie je definitívne, ale napriek tomu je pravdivé (v skutočnosti autentické) a vyžaduje si náboženskú podriadenosť intelektu a vôle. To zahŕňa nielen vonkajší, ale aj hlboký vnútorný súhlas, ku ktorému je zaviazaný každý katolík.
Ako som napísal vo svojej knihe, autentické magistérium sa musí riadiť pravidlom organického vývoja. To, čo príde neskôr, nemôže úplne odporovať alebo vyvracať to, čo sa učilo predtým. Vývoj je možný, ale nie zvrátenie. A tu narážam na neprekonateľnú ťažkosť.
Súhlasím s biskupom Schneiderom v tom, že tento dokument a ďalšie spomínané sú v rozpore s učením. Nie sú príkladom organického vývoja. V žiadnom prípade ich za také nemožno považovať. Sú to skutočné protirečenia. V niektorých prípadoch priamo odporujú slovám evanjelia—napríklad Ježišovým’slovám o nerozlučiteľnosti manželstva a závažnosti cudzoložstva.
Ako je možné si myslieť, že by pápež mohol zájsť tak ďaleko?"
V mojej knihe vysvetľujem, že súčasná doba predstavuje výzvy, ktorým nikdy predtým nečelila. Samotná povaha magistéria sa zmenila: obyčajné neomylné magistérium má teraz takú váhu, že klasický prístup—zameraný na ex cathedra výroky—už nestačí.
Na to, aby sme mohli hovoriť o heréze, musíme dokázať, že sa popierajú pravdy, ktorým sa má veriť podľa božskej a katolíckej viery. Čo však s “pastoračnými orientáciami”, ktoré vyvolávajú heterodoxné praktiky?"
Kardinál Müller uviedol: “Niektoré výroky pápeža Františka” sú formulované takým spôsobom, že by sa dali rozumne chápať ako materiálna heréza, nezávisle od ich nejasného subjektívneho významu.”[3]
Hovoril tiež o “heréze praxe.”[4]
Komentujúc Fiducia Supplicans, kardinál Müller povedal: "V tomto prípade ide o tvrdenie, ktoré je v súlade s princípmi, ktoré sú uvedené v článku: “Tpožehnať tieto osoby ako páry rovnakého pohlavia znamená schváliť ich zväzky, aj keď nie sú prirovnané k manželstvu. Ide teda o učenie, ktoré je v rozpore s učením Katolíckej cirkvi, pretože jeho prijatie, aj keď nie je priamo heretické, logicky vedie k heréze.”[5]
Všetko toto je hlboko znepokojujúce a vyžaduje si vážne zamyslenie: ak bol pápež František platne zvolený, čelíme najvyššiemu pontifikovi, ktorý možno upadol do herézy (a teda, ako vysvetľujem vo svojej knihe, by stratil pápežský stolec), alebo ktorý prinajmenšom protirečí pravdám viery zakoreneným v Zjavení a stálom magistériu.
Predvídateľne sa niektorí budú odvolávať na historické prípady “heretických pápežov.”
Na to im hovorím: Róbert Bellarmín (doktor Cirkvi) a Francisco Suárez (jeden z najväčších neskororenesančných scholastických teológov) tvrdili, že žiadny pápež nikdy nebol heretik. Prehľad bežne uvádzaných prípadov to potvrdzuje. Nanajvýš vyjadrili názory na veci, ktoré v tom čase ešte neboli definované a ktoré sa týkali veľmi subtílnych teologických otázok.
Podľa biskupa Schneidera pápež František popiera samotné základy katolicizmu: spásonosnú jedinečnosť Ježiša Krista, odsúdenie cudzoložstva, odsúdenie homosexuálnych skutkov (nie samotného sklonu v tejto chúlostivej otázke radšej nevytvárať nedorozumenia).
Toto nie sú nevyriešené teologické zákutia ako božská a ľudská vôľa Ježiša, jeho prirodzenosť alebo blažené videnie.
Biskup Schneider vo svojom rozhovore nazýva Fiducia Supplicans zmätočnou, rúhavou a škandalóznou, hanbou pre celú Cirkev [6].
Môže teda pápež podpísať dokument, ktorý je zmätočný, rúhavý, škandalózny, hanba pre celú Cirkev?"
Podpísané: ‘Nemôže byť heretický pápež’: Giorgio Maria Faré odpovedá biskupovi Schneiderovi
V predchádzajúcom rozhovore s Raymondom Arroyom v súvislosti s výrokom pápeža Františka v Singapure: “Všetky náboženstvá sú cestami k Bohu” [7] Schneider poznamenal: “Takéto tvrdenie pápeža Františka, ktoré ste citovali, je jednoznačne proti Božiemu zjaveniu. Je v priamom rozpore s prvým Božím prikázaním, ktoré je stále platné: ‘Nebudeš mať iných bohov okrem mňa.’ To je také jasné a takýto výrok [ako František’] je v rozpore s celým evanjeliom, kde Ježiš Kristus povedal: ‘Nikto neprichádza k Otcovi, iba cezo mňa.’ On je jedinou cestou k Bohu. Neexistujú žiadne iné cesty alebo chodníky. Takže týmto výrokom pápež František, žiaľ, otvorene popiera prvé Božie prikázanie a celé evanjelium.” [8]
Pripustiť, že pápež môže zájsť tak ďaleko, znamená pripustiť, že pápež môže odporovať viere—a tým zbaviť pápežstvo jeho základných a konštitutívnych charakteristík: (Mt 16, 18), “Posilňuj svojich bratov” (Lk 22, 32).
Ak sa takáto možnosť pripúšťa, podkopáva to základy samotnej Cirkvi. Ak sa Peter namiesto skaly stane piesočnou dunou, potom je celá Cirkev odsúdená na zmietnutie.
Ale to sa nemôže stať. Cirkev nie je ľudská inštitúcia. Nemôže skončiť ako nadnárodná korporácia vedená bezohľadným generálnym riaditeľom.
Na záver nemôžeme naďalej ignorovať závažnosť nastoleného problému. Ak môže platne zvolený pápež otvorene popierať pravdy viery, podpisovať dokumenty, ktoré rušia katolícku náuku, mátať veriacich a zasievať nejednoznačnosť, potom čelíme bezprecedentnému ekleziologickému skratu. A to nemožno bagatelizovať alebo prijať ako obyčajný “moment krízy”, ktorý prenecháva riešenie budúcemu pápežovi.
Katolícka viera nie je obchodovateľná konštrukcia, ktorá sa dá prispôsobiť podľa doby alebo programu toho, kto ju dočasne vedie. Ak sú skutočne—ako tvrdí biskup Schneider—niektoré magistrátne úkony rúhavé a škandalózne, potom musíme mať odvahu vyvodiť dôsledky: buď treba spochybniť platnosť voľby, alebo musíme potvrdiť—so všetkým, čo z toho vyplýva—že stojíme pred realizáciou teoretického prípadu, aký tu ešte nebol: pápež, ktorý je v rozpore s vierou. V takomto prípade nemôžeme jednoducho čakať. Musí sa aktivovať kanonická mašinéria, ktorú predpokladali už klasickí teológovia, aby sa vyhlásila strata pápežstva. Neexistujú žiadne tretie možnosti.
Tí, ktorí sa dnes rozhodli žiť s týmto rozporom, ktorí sa snažia držať pohromade aj omyl, aj legitimitu, nakoniec podkopávajú autoritu pápežstva oveľa viac ako tí, ktorí sa odvážia túto otázku jasne nastoliť. V mene pomýlenej opatrnosti sa nakoniec vzdávajú pravdy. Keď je však v stávke viera, pravdu nemožno oslabiť ani odložiť.
KONIEC