- Trumpova administratíva čelí tlaku na vojenský zásah proti Iránu, čo je nebezpečné.
- Vojnoví jastrabi ignorujú historické lekcie a opakujú chyby minulosti.
- Vojna spôsobuje utrpenie nevinných a destabilizuje krajiny, čo je neprijateľné.
- Diplomacia je lepšia cesta ako vojna; Amerika potrebuje mier, nie konflikt.
Donald Trump nastúpil do úradu - a to hneď dvakrát - na vlne sľubov, že zvráti washingtonský konsenzus, vysuší bažinu od samoúčelných mandarínov a zabráni Amerike v nekonečných vojnách. Jeho základňa jasala, keď sa pustil do neokonzervatívnych architektov Iraku a Afganistanu, vojen, ktoré vykrvácali našu štátnu pokladnicu, a čo je najdôležitejšie, aj mnohých našich synov, len kvôli tomu, aby sa mohli chváliť v salónoch Beltway a Tel Avivu. A predsa sme tu, na začiatku jeho druhého funkčného obdobia, keď sa čoraz hlasnejšie ozývajú obvyklí podozriví: poradcovia a spolupracovníci, ktorí ho nabádajú k úderu na Irán a šíria starú lož, že to bude rýchle, čisté a jednoduché. História, tá prísna učiteľka, ktorú stále ignorujeme, nám hovorí niečo iné. Napriek tomu sa zdá, že jastrabi v Trumpovej administratíve túžia zničiť ďalšiu krajinu, ktorá by sa pripojila k dlhej, opakujúcej sa tragédii neúspešných krajín na Blízkom východe, ktoré zapríčinili Spojené štáty.
Tá ponuka je známa, však? Rýchly úder - možno niekoľko leteckých útokov na jadrové zariadenia Teheránu alebo zelená pre Izrael, aby vykonal špinavú prácu - a mulláhovia sa zrútia, región sa stabilizuje a my budeme do Veľkej noci doma. Je to tá istá melódia, ktorú si vojnoví štváči brnkali v roku 1914, keď európski vodcovia sľubovali, že ich chlapci sa do Vianoc vrátia zo zákopov. Sú to tie isté klamstvá, ktoré sme počuli v roku 2003, keď sa Irak predával ako "prechádzka ružovou záhradou" - vojna, ktorá sa zaplatí ropou a vďačnosťou. O milióny životov a bilióny dolárov neskôr sme’stále svedkami tejto tragédie.
ČÍTAJTE: Trumpov’sionistický výber do vlády znepokojuje antiglobalistov, zástancov mieru
Od roku 2015 Spojené štáty buď priamo bombardujú, alebo sa podieľajú na bombardovaní húsíov s prestávkami. Prečo by sme mali veriť vojnovým roztlieskavačom, že tentoraz bude úspešnejší?
Irán nie je Irak okolo roku 2003, ani nejaká plechová diktatúra zrelá na prerábku pomocou dronov Predator. Je to’3 000-ročná kultúra s 85 miliónmi obyvateľov, drsná ako pohorie Zagros, s armádou zocelenou desaťročiami sankcií, atentátov, vojenských útokov, kybernetických útokov, zástupných vojen a neustálymi hrozbami najvyšších predstaviteľov Izraela a USA, že ich krajinu zničia. Islamská republika sa roky pripravovala práve na tento boj—rozptýlením svojich prostriedkov, posilnením svojej obrany a pestovaním spojencov od Hizballáhu po Húsíov. Úder by nebol chirurgickým zásahom, ale kopnutím do osieho hniezda bez zjavného záujmu o stratégiu úniku. Napriek tomu sa zdá, že poradcovia vojnových jastrabov, ktorí krúžia okolo Trumpa, niektorí recyklovaní z Bushovej éry, iní túžiaci dokázať svoju tvrdosť, sa neobávajú chaosu, ktorý by rozpútali. Chaos je ich hrou už celé desaťročia.
Pozrite sa na to. Prvý deň: padajú bomby, horia ciele a chýry káblových správ kričia o víťazstve. Druhý deň: Irán podnikne odvetný útok—možno raketami na americké základne v Katare alebo na lodnú dopravu v Hormuzskom prielive, kadiaľ prúdi pätina svetovej ropy. Tretí deň: ceny ropy prudko stúpnu, trhy sa prepadnú a zrazu už nehovoríme o “obmedzenej operácii”. Hizballáh dopadá raketami na Tel Aviv, Hútiovia blokujú Červené more a militantné skupiny v Iraku a Sýrii opäť začínajú útočiť na americké jednotky. Skôr než sa nazdáte, sme po pás v ďalšej bažine a tí istí generáli a odborníci, ktorí pokazili posledné tri vojny, požadujú viac vojakov, viac peňazí a viac času. Znie vám to povedome? Lyndon Johnson sa touto radou riadil, neslávne sa preslávil a musel odísť z politiky.
Jastraby sa tomu budú vysmievať. Tak ako to robili celé desaťročia, budú tvrdiť, že Irán je na pokraji kolapsu, že je to papierový tiger, že odstrašenie si vyžaduje akciu, že Trump musí ukázať silu. Budú sa odvolávať na Reagana alebo Thatcherovú, pričom zabudnú, že obaja vedeli, kedy treba zastaviť paľbu. Ale sila sa nemeria tým, koľko bômb zhodíte, ale tým, že viete, kedy odísť od zlej stávky. Trump to v najlepšom prípade chápe. Po údajných Asadových kúskoch s chemickými zbraňami odolal tlaku na bombardovanie Sýrie do záhuby. Kim Čong-una prehovoril, aby zišiel z okraja bez toho, aby vystrelil. Nie je pacifista, ale nie je ani hlupák. Prečo teda dovolil, aby ho tá istá klika, ktorá fandila fiasku v Afganistane, Iraku, Líbyi a Sýrii, nasmerovala na túto pílu?
Hlavným problémom je spoločnosť, ktorú má. Bažina sa nevysušila—dostala nový zoznam hostí. Niektorí z týchto poradcov vidia v Iráne trofej, šancu napnúť americké svaly a vybaviť si staré účty. Iní sú pripútaní k zahraničným hlavným mestám—Rijádu, Jeruzalemu—ktoré by radi videli, ako plníme ich príkazy a ničíme Irán.
Amerika už desaťročia nasleduje túžby neokonzervatívnych sionistov’ v zahraničnej politike. Každá ich vojna sa končí zabitím, zranením a vyhladovaním státisícov nevinných ľudí. Milióny ľudí sú bez domova. Cieľové krajiny sa stávajú nefunkčnými a vytvárajú generácie nových nepriateľov. Príbeh je rovnaký: hovoria, že vodca ubližuje svojmu ľudu. Je horší ako Hitler a musí odísť. Ale vojnoví štváči sa neospravedlňujú za katastrofálne výsledky, ako sú vojnoví velitelia, ktorí riadia Líbyu a Afganistan, a chaos a deštrukcia v Iraku. Teraz, keď je “strašný” Asad preč, Sýriu riadi prezlečená Al-Káida. Ako to, že to nie je znepokojujúce? Naša vláda umožnila a podporovala toto ničenie celé roky.
Kresťanskí sionisti nevolajú po dvoch tisícročiach kresťanských komunít, ktoré sú v dôsledku nimi podporovaných vojen vyháňané z Iraku, Líbye, Sýrie a Izraela. Ani tu sa neospravedlňujú.
Je možné, že vojnoví štváči vyzývajúci na útoky na Irán by boli úplne spokojní, keby po sebe zanechali taký neporiadok, aký spôsobili v iných krajinách, ktoré nás napadli? Ako je to v záujme Ameriky’
Nemyslia na mladých Američanov, ktorí ponesú hlavnú ťarchu, keď sa “prechádzka na koláčik” zmení na ťažkú cestu. Myslia’na svojich politických pánov, nie na Američanov v preletovej krajine.
Konzervatívci to kedysi chápali. Boli to oni, kto spochybňoval pýchu budovania štátu, kto považoval vojnu za poslednú možnosť, nie za prvý reflex. Robert Taft a Dwight Eisenhower nefetišizovali vojenskú nadsádzku; vedeli, že privádza národy k bankrotu a narúša slobodu. Po ceste sme dovolili neokonzervatívcom a im podobným, aby sa zmocnili tohto hnutia a zmenili “mier prostredníctvom sily” na “vojnu za potlesk.” Prvé funkčné obdobie prezidenta Trumpa’ naznačilo návrat k tejto staršej múdrosti. Jeho druhé by ju mohlo upevniť—alebo premrhať na iránskom’oltári.
Prezident by mal počúvať svoj inštinkt, nie svojich dvoranov. Je to obchodník, nie vojnový veliteľ. Pozná umenie blafovania a silu odchodu. Irán nie je anjel—jeho ambície sú znepokojujúce—ale nie je to existenčná hrozba pre Ameriku, ktorá by si vyžadovala preventívny úder. Diplomacia fungovala v prípade Sovietov, môže fungovať aj tu. Ale vojna? Vojna je divoká karta, ktorá všetko rozbije.
PREČÍTAJTE SI: Polk. Macgregor odsudzuje americkú podporu ukrajinskému, izraelskému násiliu: ‘Zastavte toto masové vraždenie’
Takže tu’je prosba, pán prezident: nekupujte’nečestný humbuk. Nedovoľte, aby vás viedla túžba vojnových štváčov’zničiť ďalšiu krajinu. Kandidovali ste proti večným vojnám—nezačínajte ďalšiu. Amerika chce pracovné miesta, hranice, zdravý rozum—nie vrecia na mŕtvoly a rozpočtové deficity. Dejiny sú plné neúspešných vodcov, ktorí si mysleli, že vojna je jednoduchá. Nikdy taká nie je, najmä ak ju podnecujú ľudia, ktorí neuprednostňujú americké záujmy. Spoznáte ich po ovocí.
Pretlačené so súhlasom The American Conservative.
Pomôžte priviezť do Gazy nákladné autá s pomocou: LifeFunder