- Tajomstvo Cirkvi je Božím zjavovaním, ktoré presahuje ľudské poznanie.
- Cirkev by mala byť verná svojmu poslanie a neustále viesť k Bohu.
- Pokoj, ktorý Cirkev ponúka, je odlišný od pokoja sveta.
- Globálne vedenie by malo prioritizovať Boha pred ľudskými právami.
Cena pojmu tajomstvo sa v literatúre a teológii líši. Vo svete literatúry znamená niečo skryté (“tajomné”), čo musí byť v určitom momente odhalené, prinajmenšom na konci deja. V teológii však Mystérion označuje Boha a božské veci: tajomstvo Krista, pravého Boha a pravého človeka; jeho vtelenie a jeho tajomstvá: Jeho život, umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Ide o nadprirodzené skutočnosti, ktoré presahujú svetlo rozumu; možno ich poznať, len ak ich zjaví Boh. Cirkev ako mystické telo Krista je tajomstvom.
Hlavný zmysel existencie Cirkvi’sa napĺňa vtedy a preto, že hovorí o Bohu a vedie ľudí k nebu. Z tohto pohľadu sa vzťahuje na všetko, čo môže ľudské poznanie obsiahnuť, ako aj na udalosti dejín. V centre tajomstva Cirkvi je Sacramentum Najsvätejšej Eucharistie, Telo, Krv, Duša a Božstvo Ježiša Krista, podľa príkazu samého Pána: “Toto robte na moju pamiatku.”
Cirkev sa zaoberá svetskými záležitosťami, ale pozornosť sveta často ignoruje tajomstvo. Svoje postavenie vo svete si zlepšuje do tej miery, že sa stáva svetskejšou a v skutočnosti súhlasí so zrušením Tajomstva. Môže sa stať, že sa začne hrať na akési “globálne vedenie” - v skutočnosti nie ona, ale Vatikán alebo pontifik danej doby. Pomáha Tajomstvu, keď sa pontifik objaví v Bazilike svätého Petra’bez bielej sutany, v košeli a prikrytý pončom? Rozhodol sa tak urobiť on sám? Bolo to rozhodnutie urobené za neho?"
Cirkev tvoria spoločenstvá roztrúsené po celom svete, v ktorých veriaci uctievajú a kontemplujú božské tajomstvá. Vo svojich dejinách bola často prenasledovaná a krv mučeníkov bola a stále je “semenom nových kresťanov.” Existujú však prenasledovania, ktoré nie sú práve krvavé, ale napriek tomu skúšajú vieru a trpezlivosť kresťanov. V nekresťanskej kultúre je Cirkev majákom svetla a život veriacich má tendenciu šíriť sa, a tak vytvárať novú kresťanskú kultúru. V tejto perspektíve budúcnosti žiari hodnota nádeje, ktorá nie je očakávaním, že sa veci zlepšia, ale skôr dôverou v Božiu’silu, ktorá rastie do tej miery, že sa zintenzívňuje modlitba.
Pokoj je pre Cirkev túžbou od chvíle, keď Pán povedal: “Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Nedávam vám ho, ako ho dáva svet” (Jn 14, 27). Je tiež pravda, že Cirkev vo svojich dlhých dejinách niekedy nebola celkom verná tomuto výroku. V kresťanskej kultúre však dar pokoja nádherne žiari. Veľký pápež Pius XI. mal ako motto svojich cieľov “Kristov pokoj v Kristovom kráľovstve.” Pápež Ratti bol autorom encykliky Quas primas, ktorá hlásala Ježišovo kráľovstvo – a v decembri sa dožíva 100 rokov.
Naproti tomu sa zdá, že pod “globálnym vedením” Františka sa namiesto toho hľadá “pokoj sveta v kráľovstve sveta”. Veľa sa hovorí o človeku a jeho právach, ktoré by boli správne chránené, ak by boli postavené na prvenstvo Boha, Stvoriteľa a Vykupiteľa. Rozprava o Bohu bola v Tradícii Cirkvi vždy na poprednom mieste.
Héctor Aguer
Emeritný arcibiskup La Platy
Buenos Aires, sobota 12. apríla 2025