ČÍTAJTE: Študenti katolíckej strednej školy napísali na Veľký piatok krásnu krížovú cestu

 La Salette Boys’ Academy je internátna škola v Illinois, ktorá sa venuje vzdelávaniu a formácii mladých katolíckych pánov, ktorí sú pripravení ísť do sveta a svedčiť o viere. Študenti, ktorých vedie Spoločnosť svätého Pia X., sú ponorení do života Cirkvi prostredníctvom jej liturgie a kultúry. Medzi zamestnancami sú štyria kňazi a dvaja bratia, ktorí vedú týchto chlapcov v ich duchovnom, akademickom, spoločenskom a športovom živote.

Keď som nedávno náhodou počúval 14 zastavení krížovej cesty, ako ich napísali a predniesli na piatkových pobožnostiach niektorí starší žiaci školy, napadlo mi, aké sú premyslené a krásne. Hlboko sa ma dotkli a pomyslel som si: “toto je jedno z mnohých dobrých ovocí, ktoré prináša táto škola.” A tak som požiadal otca Timoteja Sicka, riaditeľa akadémie, o povolenie vytlačiť ich tu na LifeSiteNews kvôli našim milým čitateľom.

Toto je presne to, čo potrebujeme v našich časoch neporiadku a utrpenia: vidieť mladú generáciu, ktorá sa pripravuje na to, aby sa chopila boja za vieru tam, kde ju iní zanechali, keď odchádzali a odchádzajú do večnej odmeny. Viem, že môj manžel Robert Hickson, ktorý zomrel pred rokom a pol, by sa potešil týmto úvahám mladých mužov.

V našej dobe je potrebná nádej. A verte, že Boh už pripravuje pôdu pre obnovu Katolíckej cirkvi a kresťanstva. Pod bezútešnou a smutne vyzerajúcou krajinou, ktorú teraz zažívame, sú, ako rád hovorí biskup Atanáz Schneider, malé snežienky, pripravené vypučať a ohlásiť príchod jari.

V tomto pohľade dúfam, že vám týchto 14 zastavení stredoškolákov z La Salette – alebo Lions, ako sa sami nazývajú – prinesie milosť zamyslenia sa nad utrpením a smrťou nášho blahoslaveného Pána’. A nech vám tiež prinesú radosť, vďačnosť a nádej, ako to urobili pre mňa.

Stanice krížovej cesty

Prvá stanica – Ježiš je odsúdený na smrť

Pred piatimi dňami Ježiš triumfálne vstúpil do Jeruzalema, vítaný zástupmi mávajúcimi palmovými ratolesťami a odkladajúcimi svoje plášte, aby “pripravili cestu Pánovi.”Ľudia ho oslavovali ako hrdinu, nedbajúc na pokryteckých veľkňazov a farizejov; ľudia, ktorí v neho pevne verili, ako aj tí, ktorí priťahovaní touto scénou jednoducho jasali spolu s davom. Teraz tí istí ľudia, podnecovaní sprisahaneckými veľkňazmi a farizejmi, opäť kričia na Ježiša—len tentoraz žiadajú jeho smrť ukrižovaním. 

Ježišov osud leží v rukách Poncia Piláta, ktorý vie, že Kristus je nevinný, dokonca výslovne vyhlasuje, že “na ňom nenachádza dôvod na smrť.”Je to však pyšný a ctižiadostivý muž, nespokojný s tým, že bol odsunutý do tohto vzdialeného kúta Rímskej ríše, a obáva sa, že židovské povstanie ukončí jeho kariéru. Preto sa pokúša o upokojenie: najprv dá Ježiša zbičovať, potom ponúkne prepustenie Ježiša alebo Barabáša, nebezpečného zločinca. Namiesto toho, aby poslúchol radu svojej manželky a prepustil Ježiša, podvolí sa požiadavkám davu, pretože mu viac záleží na jeho svetských ambíciách než na jeho nesmrteľnej duši.

Premýšľajte o tom, ako sa podobáme Pilátovi, keď motivovaní láskou k svetskému šťastiu strácame zo zreteľa alebo zanedbávame duchovné šťastie, pre ktoré sme boli stvorení; alebo ako sa kompromisom s požiadavkami a svetom jednoducho vzďaľujeme od Boha; alebo keď ignorujúc hlasy Rozumu a Svedomia volíme hriech, čím znovu odsudzujeme Krista k agónii kríža. 

Druhá stanica – Ježiš objíma kríž

Ježiš je bláznivý milenec. Nie sme hodní jeho lásky, a predsa nás nesmierne miluje. Z lásky nám dáva všetko a na oplátku dostáva málo. Dokonca bol ochotný obetovať sa na kríži, aby nás vykúpil. Jedna kvapka Kristovej krvi by stačila na naše vykúpenie, ale Ježiš bol ochotný dať všetko a podstúpiť túto najvyššiu obeť Bohu zo svojej nekonečnej lásky. Často sa vyhýbame utrpeniu a snažíme sa uniknúť svojmu krížu, pretože nechceme trpieť, ale Ježiš prijal svoj ťažký kríž bez zaváhania. Hoci kríž prišiel s veľkým zármutkom a bolesťou, On chcel trpieť a zomrieť na kríži, pretože to bola vôľa Otca’a tým aj Jeho vôľa. Daj nám, Pane, aby sme vďaka milosti tejto stanice mali silu dobrovoľne prijať svoje kríže a z lásky sa úplne odovzdať Bohu. 

Tretia stanica – Ježiš prvýkrát padá

Pred týmto prvým pádom náš Pán prekonal množstvo bolesti, ktoré kedy zažil ktorýkoľvek človek, ktorý kedy žil. Jeho telo bolo tak veľmi mučené a zmrzačené, že nebyť Jeho božskej moci, bol by už mŕtvy. A teraz na nášho Spasiteľa dolieha ťarcha kríža a spôsobuje mu nesmiernu bolesť. Nebolela ho však ani tak extrémna bolesť, ako skôr smútok, ktorý niesol, keď vedel, že napriek Jeho snahe a láske zachrániť nás, sa Mu stále budeme obracať chrbtom. Ježiš ležal na zemi vyčerpaný, bez priateľov a dobre vedel o každom budúcom utrpení, ktoré ho ešte čaká. Mohol sa ušetriť a zomrieť tam pod krížom, a predsa tomu Jeho božská vôľa zabránila, aby mohol ešte viac prejaviť intenzitu svojej lásky k nám. Napriek hrôze z budúceho utrpenia, ktoré naňho doliehalo, náš Pán vo svojej ľudskej prirodzenosti dôveroval, že mu Otec poskytne prostriedky potrebné na to, aby naplnil to, čo preňho Otec pripravil. Vďaka tejto dôvere Náš Pán vstal zo svojho pádu, posilnený Otcom, a pokračoval v nesení svojho kríža. Preto si z tohto pádu uvedomme, že nech nám Boh dá niesť akýkoľvek kríž, vždy nám dá silu niesť ho v jeho šľapajach, aj keď sa to zdá nemožné.

Čtvrtá stanica – Ježiš sa stretáva so svojou Bolestnou Matkou 

“Ako dlho som pre teba trpela!" …nikdy mi nebudeš môcť vynahradiť to, čo som pre teba vytrpela.” To sú slová Panny Márie z La Salette. Aj 1800 rokov po umučení nášho Pána nám stále pripomína svoj veľký žiaľ, pretože “si to ani v najmenšom nevšímame”. Namiesto toho na ňu zabúdame a pokračujeme v živote alebo si nevšímame utrpenie, ktoré Panna Mária a náš Pán znášali za nás. Jej bolesti, hovorí svätý bernardín, by sa nevyrovnala ani vtedy, “keby sa spojili všetky bolesti sveta.” Ako je možné, že Panna Mária mohla podstúpiť takú bolesť, a my sa napriek tomu zdržiavame najmenšieho nepohodlia? Je to preto, že miluje. Duša, ktorá miluje, necíti nijaké bremeno, lebo nič nie je sladšie ako láska, nič silnejšie, nič vyššie a nič veľkorysejšie, lebo pochádza od Boha a len na Bohu môže spočinúť. Musíme sa snažiť vždy a vo všetkom milovať Boha. Nech je táto láska vo všetkých vašich skutkoch a vo všetkých vašich myšlienkach. Nič z toho, čo sa robí, nech je to trpené alebo užívané, pre lásku k Bohu, nech je akokoľvek malé, neprejde bez zásluh v Božích očiach.

Piaté zastavenie – Šimon z Cyrény pomáha Ježišovi niesť kríž

Šimon z Cyrény išiel jednoducho okolo, keď bol svedkom toho, ako náš Pán nesie ťažké dubové trámy. Videl krv presiaknutú cez Kristovo’rúcho, tŕňovú korunu na Jeho posvätnej hlave a pomalé, bolestivé kroky, ktoré Ho viedli na smrť. Cyrenejčan s Ním nechcel mať nič spoločné. Potom počul, ako jeden z vojakov zakričal jeho meno a vyzval ho, aby pomohol niesť kríž, pretože nášmu Pánovi ubúdali sily. Šimon neochotne pristúpil, pevne si položil kríž na plecia a niesol ho spolu so svojím Bohom. 

Ako často my, úbohí hriešnici, ktorými sme, vidíme reakciu Šimona’a hovoríme si: “Keby som tam bol, bežal by som ku Kristovi’a pomohol mu bez ohľadu na cenu.”A potom okamžite utekáme pred krížom, ktorý sa od nás žiada niesť v našom každodennom živote. 

Poznáme lekciu, ktorú dostal Šimon. Musíme prijať kríž, ktorý nám bol daný, a niesť ho tak ďaleko do hory, ako to od nás Boh žiada, aby sme na konci počuli tie slová útechy, keď nám náš Pán pomôže niesť ten náš smerom do raja. 

Šiestej stanice – Veronika utiera Ježišovi tvár

Keď Ježiš kráčal po ceste, rýchlo sa stal kvôli špine a krvi takmer nerozpoznateľným. Svätá Veronika sa vzdala strachu pred Rimanmi, išla k Ježišovi a svojou láskavosťou mu pomohla v jeho utrpení. Utrela tvár nášho Spasiteľa a bola za to odmenená tým, že dostala odtlačok jeho svätej tváre na svoj závoj. Rozdiel medzi ňou a ostatnými jeruzalemskými ženami, ktoré plakali nad Ježišom, spočíva v tom, že ona začala konať. Vyhľadala Krista, hoci to bolo náročné a nepríjemné. Jej príklad nám ukazuje, aké dôležité je konať v našom fyzickom a duchovnom živote, aby sme nasledovali svoje určenia alebo predsavzatia mysle’. Modlime sa k svätej Veronike o silu potrebnú na to, aby sme konali podľa Božej’vôle, a nie len mali na ňu názor.

Sedmé zastavenie – Ježiš padá druhýkrát

Pokrčený, pomliaždený, ubitý, vyprahnutý, vyhladovaný, tŕním korunovaný, náš Pán nesie toto bremeno hriechov celého ľudstva, ale každým krokom slabne, až kým opäť nepadne, rozdrvený našimi hriechmi po druhýkrát na svojej ceste. Ťažený krížom a vlastnou únavou leží Náš Pán na zemi. Mohol by to všetko ukončiť práve teraz, všetko utrpenie, všetky muky, posmech. Stačilo by lusknutie prstov, mihnutie oka, už len tá myšlienka by Ho mohla zbaviť tejto bolesti. Každý iný človek by nebol schopný pohnúť sa vpred. Ale Jeho poslanie je príliš veľké, príliš vznešené na to, aby sa zastavil. Vie, aký dosah bude mať tento čin na všetkých ľudí, keď dokončí túto úlohu. A tak, unavený nad naše pomery, vstáva a pokračuje na Golgotu. Všetci túžime počas svojho života napodobňovať Krista, ale ako často sa vzdávame? Sebecky si uľahčujeme pokánie a rozmaznávame svoje telo. Náš Pán však odmietol sám seba, aby sme my mohli žiť. Po tomto páde by sme mali hľadať v Kristovi odvahu, vstať spolu s ním a tlačiť sa na Kalváriu.

Osma stanica – Ježiš sa stretáva s jeruzalemskými ženami

Náš Pán po dvojnásobnom páde vstupuje na najvyšší stupeň ľudského utrpenia a vyčerpania.  Doteraz zosmiešňovaný posmievajúcimi sa davmi prichádza k skupine žien, ktoré plačú súcitom kvôli jeho nespočetným ranám a telu zbitému takmer na nepoznanie. Tieto ženy však nechápu dôvod Ježišovho utrpenia. Nevnímajú žiadnu duchovnú súvislosť so svojím vlastným životom a večnou pravdou spásy, a preto ich náš Pán karhá šokujúcimi slovami: “neplačte nado mnou, ale nad sebou a nad svojimi deťmi.” On trpí za hriechy, ktoré spáchali ony a ktoré spáchajú ich budúce generácie. Môže sa zdať, že tieto ženy hlúpo a ironicky prehliadajú dôležitosť tohto momentu, ale ako často sa ocitáme vo veľmi podobnej situácii? Ako často sa hyperaktívne zameriavame na veci len telesné, pričom prehliadame slabosti v našom duchovnom živote? Prosme nášho trpiaceho Spasiteľa, aby sme získali hlbší pohľad na vzťah, ktorý majú naše každodenné povinnosti s duchovnými skutočnosťami, ktoré tak často zanedbávame.

Deviata stanica – Ježiš padá po tretí raz

“Duch je ochotný, ale telo je slabé.” Tieto slová povedal náš Pán unaveným apoštolom tesne v noci pred svojou smrťou. V tejto stanici Náš Pán padá na zem a po tretí raz bojuje, aby vstal. Toto je boj, ktorý sa toľkým dušiam na zemi nedarí vyhrať: boj proti slabosti tela. Panna Mária Fatimská nám hovorí, že väčšina duší sa stráca kvôli hriechom nečistoty, teda nedostatku pevnej vôle nad telom. Tu v La Salette sa snažíme dať do poriadku svoje schopnosti, neustále bojujeme s lenivosťou tela a vždy sa snažíme obnoviť vládu nášho intelektu a vôle nad našimi vášňami. Keď sa zamyslíme nad týmto tretím pádom nášho Pána, zistíme, že to nie je len fyzická ťarcha kríža, ale aj hanebná ťarcha našich hriechov, ktorá ho opäť zrazila k zemi. Je pokrytý krvou, špinou a nečistotou a nič ho neprinútilo pokračovať v tejto ponižujúcej ceste, okrem jeho túžby plniť vôľu svojho Otca a oslobodiť ľudstvo z otroctva hriechu. Rozjímajúc o Jeho pokračovaní na Kalvárii po takom mučivom páde, učme sa odmietnuť telesnú lenivosť, zdvihnúť svoj vlastný kríž a nasledovať Krista až do smrti. Keď si zúfame vo svojich zlyhaniach a strácame pozornosť na Kristov’príklad, nech nám tento tretí pád nášho Pána pripomenie, aby sme sa usilovali o konečnú vytrvalosť na našich vlastných životných cestách.

Desiate zastavenie – Ježiš je vyzlečený zo svojich šiat

Náš Pán po strastiplnej ceste dosiahol vrchol kopca. Vojaci, ktorí ho sprevádzali, ho celú cestu bili. Je vyčerpaný a zakrvavený. On však naďalej trpí za našu spásu, pričom počas svojho utrpenia myslí na každého z nás. Vojaci strhávajú z nášho Pána šaty tak prudko, že zvyšujú bolesť a znovu otvárajú jeho rany. Tam uprostred nich stojí Kristus, najdôstojnejší muž, ktorý sa dostal tak nízko. Je to ten najnevinnejší človek a zaobchádza sa s ním ako s najhorším zločincom. Nemusel tak násilne trpieť pre našu spásu, chcel však ukázať svoju veľkú lásku k ľudstvu. Toľko trpel a prejavil nám svoju veľkú lásku a ako sa mu za to odvďačíme? Svojím hriechom mu znovu otvárame rany. Musíme sa zbaviť všetkých hriechov a najmä sa zbaviť ducha sveta, ktorý nenávidí nášho Pána a jeho učenie. 

Jedenásta stanica – Ježiš je pribitý na kríž

Po násilnom vyzlečení zo šiat sa náš Pán pokorne nechal hodiť na kríž, rovnako ako bol pred tridsiatimi tromi rokmi pokorne položený do jasieľ. Ježiš celú tú cestu nebojoval ani sa nesťažoval, ale prijal ju a urobil ju zo svojej lásky k nám. Podľa tradície je to miesto, kde je pochovaný Adam, ktorý stratil nebo pre celé ľudstvo, a teraz je to miesto, kde bude náš Pán obetovaný za našu spásu. Pri zvuku prvého úderu kladiva’ticho pokryje Kalváriu a Náš Pán naďalej prijíma všetky bolesti svojej smrti. Naša matka Mária tam stála a sledovala, ako jej milovaný syn znáša smrť za strašného zločinca. S každým úderom kladiva Panna Mária cítila, ako sa meč, ktorý prebodne jej srdce, posúva ďalej a ďalej. Tak ako náš Pán prijal svoje utrpenie na kríži, aj Panna Mária prijala svoj kríž a nikdy neoľutovala svoje fiat pri Zvestovaní, keď prijala, že sa stane Božou Matkou. My si ani nevieme predstaviť, akými bolesťami Panna Mária prechádzala, pretože na rozdiel od nás Panna Mária prežívala každú bolesť, ktorou prechádzal náš Pán, pretože k nemu prechovávala veľkú materinskú lásku. Prosme Máriu, aby nám pomohla precítiť bolesť, ktorú prežívala, keď sledovala, ako jej milovaného Syna kruto usmrcujú ako zločinca, namiesto toho, aby s ním zaobchádzali ako s Božím Synom. 

Dvanásta stanica – Ježiš je vyzdvihnutý na kríž a zomiera

 Náš Spasiteľ, “nový a pravý Izák”, dosiahol obetný vrch; ten istý vrch, na ktorý podľa Tradície priviedol Abrahám svojho predobrazu Izáka. Potupná hora Kalvária bola vnímaná ako miesto potupy, kde mali byť odsúdení a potrestaní zločinci. Teraz mal byť náš nevinný Pán vyzdvihnutý práve na tejto hore na drevenom tráme, aby ho všetci videli. Predstavte si výkriky prizerajúcich sa: rúhanie a posmešky, ktoré prichádzali od Židov a zlodejov ukrižovaných vedľa Neho, kontrastujúce s nárekmi láskavých ľudí, ktorí v hrôze a ľútosti odvracali hlavy. Všetky tieto udalosti museli byť ako šípy, ktoré prenikali srdce Panny Márie, ktorá stála pri nohách svojho Syna. Predstavte si rany po klincoch, z ktorých tryskajú pramene krvi, ku ktorým nás prorok Izaiáš vyzýva, aby sme sa s radosťou ponáhľali uhasiť smäd a zmyť škvrny našich hriechov. Predstavte si nášho Vykupiteľa zaveseného na majestátnom dreve kríža, ako s milosrdenstvom hľadí na svojich nepriateľov a vyslovuje: “Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.” Aj v krajnej agónii nám božský Učiteľ ukazuje tento princíp lásky a bratskej lásky, aby sme ho nasledovali. Napriek tomu dodnes neustále bojujeme s našimi spolubratmi a spôsobujeme tak ešte väčšiu bolesť nášmu Ukrižovanému Spasiteľovi, ktorý túži vidieť svoje deti, ako využívajú milosti, ktoré si zaslúžil pre všetkých. Po troch hodinách agónie “cena našej spásy” vyriekol svoje posledné slová a zveril svoju dušu do rúk svojho Otca. Napodobňujme Krista, nášho Spasiteľa, v každodennom zverovaní svojho života Bohu a buďme vždy naklonení plniť jeho vôľu. Rovnako prosme Pannu Máriu, aby nám vtlačila do srdca milosť nikdy nezabúdať na utrpenie kríža, aby sme sa snažili byť vzorovými modelmi ukrižovaného Krista a stali sa živými “stanicami” na napodobňovanie pre svet.

Trinásta stanica – Ježiša snímajú z kríža

Čím viac miluješ nejakú vec, tým bolestnejšie je jej oddelenie od teba. Nikto nebol schopný milovať Krista viac ako jeho Matka. Nikto nedokázal viac precítiť opustenosť Jeho smrti, viac bol schopný podstúpiť smútok zo straty, pochopiť, čo presne stratili, keď Ho stratili. Naša Pani však zostala pri úpätí kríža a jemne, ticho a so zármutkom prijala jeho telo. Bolo to naposledy, čo táto matka s láskou hľadela na svojho syna. Možno si pri kolíske mŕtveho tela svojho syna, tak ako ho kolísala pred 30 rokmi ako nemluvňa, spomenula na Simeonove slová, ktoré prorokovali, že jej srdce prenikne meč. Vtedy prijala túto skúšku a nezaváhala ani teraz. Prešla väčším utrpením, než by mohla podstúpiť ktorákoľvek iná matka; neskrývala sa pred svojím utrpením, ale prijala ho do svojho náručia. Zostávalo jej s ním už len niekoľko chvíľ a strávila ich v tichom, smutnom rozjímaní. Všetci sme sa trpko sťažovali na skúšky, ktoré musíme znášať, skúšky, ktoré nie sú ani zlomkom toho, čo znášala Matka Ukrižovaného. Všetci sme však prijali záväzok voči jej synovi, že v skúškach vytrváme, že zostaneme, tak ako ona, pri úpätí kríža, že zostaneme, budeme bdieť a modliť sa, aj keď nami lomcuje zdrvujúci pulz straty. 

Štrnásta stanica: Kristus je uložený do hrobu

Pán sveta je mŕtvy. Zavraždený tými, ktorých prišiel spasiť, Ježiš Kristus leží bez života v náručí svojej matky’. Pred tridsiatimi tromi rokmi pomáhala tomu istému Bohu ako nemluvňaťu v náručí; teraz zahaľuje Jeho telo s rovnakou láskou a nehou, s akou Ho zavinula do plienok v betlehemských jasliach. Absolútne to vedela, ale to nijako nezmenšilo bolesť a utrpenie, ktoré cíti. A tak sa púšťa do úlohy pochovať svojho syna, čo je absolútne srdcervúci podnik pre každú matku, ale pre Pannu Máriu oveľa viac. Panna Mária, taká blízka nášmu Pánovi vo všetkom, čo robil, sa teraz musí fyzicky oddeliť od svojho Syna, pričom jej zostáva len viera, ktorá však neustále rastie. Prináša poslednú obeť a necháva svojho Syna vo vnútri hrobu a odchádza plná smútku a viery. Jediný spôsob, ako môžeme nájsť šťastie, je pochovať sa do vôle nášho Pána prostredníctvom rúk našej Matky.