- Veľký štvrtok je dôležitým dňom pre uctievanie tajomstiev našej viery.
- Kňazstvo je nevyhnutné pre slávenie svätej omše a prítomnosť Krista.
- Cirkev čelí prenasledovaniu, ale musí zostať verná Kristovmu učenia.
- Našou úlohou je prinášať ovocie a žiť v súlade s Božou vôľou.
Nasledujúci text napísal a vo francúzštine uverejnil arcibiskup Carlo Maria Viganò na Zelený štvrtok. Nasledujúci text je neoficiálnym prekladom do slovenčiny.
NEC SENESCAT TEMPORE
Príhovor arcibiskupa Carla Mariu Viganaò ku krízovej omši na Zelený štvrtok
Veľký štvrtok Veľkého týždňa si Cirkev s najväčšou vážnosťou uctieva niektoré z najdôležitejších tajomstiev nášho náboženstva. V dávnych dobách sa tento požehnaný deň začínal verejným zmierením hriešnikov, ktorí počas pôstu odčinili svoje hriechy. Vivo ego, dicit Dominus: nolo mortem peccatoris, sed ut magis convertatur, et vivat.
Ale aby hriešnik nezomrel, ale skôr sa obrátil a žil, je nevyhnutné, aby sa obeta novej a večnej zmluvy, svätá omša, slávila nekrvavým spôsobom; a na to, aby sa táto večná Obeta mohla sláviť, je potrebné kňazstvo, a teda biskupstvo, ktoré ju odovzdáva v línii apoštolskej postupnosti; a s kňazstvom aj oleje a krizma pomazania kňazov a kráľov, prorokov a mučeníkov. Stručne povedané, je potrebné, aby Mesiáš – Χριστός, Pán’Pomazaný – slávne vzkriesený a vystúpený na nebesia po utrpení a smrti na kríži, zvečnil svoju prítomnosť vo svätej Cirkvi, svojom mystickom tele, až do dňa svojho návratu na konci čias.
V tento požehnaný deň si pripomíname Poslednú večeru, ustanovenie kňazstva, svätú omšu a Najsvätejšiu sviatosť.
Večerná liturgia nás zavedie do Hornej izby, kde apoštoli prijali od Pána jeho duchovný testament, pred agóniu v Getsemani a zatknutie sanhedrínom. A zatiaľ čo dni pred a po Zelenom štvrtku nám ponúkajú evanjeliá o umučení a vonkajšie znaky smútku, dnes sa Cirkev oblečie do bieleho, intonuje Gloria a sústredí sa na rozjímanie o týchto posledných hodinách, ktoré Vykupiteľ trávi so svojimi učeníkmi.
Nikdy tak ako v tejto rozhodujúcej fáze dejín Cirkvi a ľudstva nemôžeme cítiť a zdieľať obavy apoštolov, ich dezorientáciu pri pohľade na to, ako im Majster umýva nohy, ich vedomie blížiaceho sa osudu, spánok, ktorý sa ich zmocnil počas agónie v Olivovej záhrade, strach, ktorý ich viedol k úteku, Petra’zúfalstvo, ktoré viedlo Judáša k tomu, aby si vzal život, tichá prítomnosť Jána a svätých žien pri výstupe na Kalváriu a pod krížom.
Rituálna hostina židovskej Paschy, ktorá predchádza jedinej omši slávenej pred obetou na Golgote, v priebehu niekoľkých hodín ustupuje zdanlivému triumfu katov, zatknutiu Pána, procesu vedenému s podvodom a falošnými svedkami, jeho odsúdeniu na smrť na potupnom popravisku vyhradenom pre otrokov, pohoršeniu davu, ktorý vyvolali zákonníci a kňazi.
Všetko toto nájdeme v skromných znakoch liturgie, ktorá sa končí smutne, obradom rozoberania oltárov sprevádzaným monotónnym spevom Žalmu 21 a nahradením zvuku zvonov strohým zvukom hrkálky.
Mohli by sme povedať, že Spasiteľov’pozemský život –a tým aj celé dejiny spásy – je uzavretý v tomto dni, keď Pán dovoľuje Dvanástim a s nimi aj nám, aby sme sa pred strašnými hodinami Veľkého piatku tešili z krátkeho záblesku slávnostnej útechy a nádeje.
V deň, keď leviti obnovujú svoje kňazské sľuby a puto jednoty s biskupom, sa musíme pýtať sami seba, akému vzoru chceme prispôsobiť svoje kňazstvo.
Vskutku existuje mnoho spôsobov chápania a prežívania kňazskej služby, ale iba jeden zodpovedá vôli nášho Pána Ježiša Krista. Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás (Jn 15, 16), povedal Božský Majster.
A ak si On vyvolil nás, ak si vyvolil vás, tak preto, aby ste boli takí, ako On chce, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo (tamže). Aby ste išli, nie aby ste zostali. Aby ste rástli vo svätosti, a nie sa utápali v priemernosti, alebo ešte horšie, upadali do hriechu. Aby ste prinášali ovocie. Nie ste odborári, propagandisti, vedúci humanitárnej organizácie alebo členovia filantropického krúžku.
Nie ste povolaní, aby ste duše upokojovali, ani aby ste im robili radosť, ale aby ste ich prebúdzali z letargie, aby ste ich varovali, aby ste ich podnecovali oportunisticky, dôležito. Už nie ste zo sveta, ale vo svete: čierne rúcho, ktoré nosíte, je znakom odlúčenia a odriekania, príkladom pre dobrých a výstrahou pre hriešnikov. Nie ste predsedami zhromaždenia, ale Kristovými služobníkmi, rozdávateľmi Božích tajomstiev (1K 4, 1). Nie ste herci na javisku ani prednášajúci na pódiu: ste kňazi, v ktorých gestách a slovách tí, čo vás počúvajú, musia vidieť a počuť nášho Pána, veľkňaza, ktorý na kríži rozprestiera ruky, aby sa obetoval Otcovi. Cirkev, kňazstvo, svätá omša, sviatosti, liturgia a evanjelium nie sú vaším majetkom, ani predlohou, ktorú vám Boh ponecháva voľne meniť, deformovať alebo “prerábať” podľa vlastného uváženia.
Uctievajte si teda svätú Tradíciu nie ako chladný, vyhasnutý popol minulosti, ktorá je už pochovaná, ale ako živý plameň, ktorý má všetko zapáliť nadprirodzenou Láskou, počnúc vami samými. Lebo ak nebudete soľou zeme a kvasom omše, skončíte tak, že vás tí, ktorým si myslíte, že sa páči, hodia na zem a pošliapu (Mt 5, 13).
Urobte zo svätej obety omše hlavný dôvod svojho života a svojich dní, lebo od nej závisí spása Cirkvi, sveta i vaša vlastná. Doplňte vo svojom tele to, čo chýba v Kristovom’utrpení, ako hovorí apoštol (Kol 1, 24), pre dobro jeho tela, ktorým je Cirkev. Resistite fortes in fide (1 Pt 5, 9), ako nás nabáda svätý Peter. Dávajte si pozor, aby sa vaše srdcia nezviedli a vy sa neodvrátili a neslúžili cudzím bohom alebo sa im neklaňali (Dt 11, 16). Počúvajte rady Commonitoria Saint-Vincent de Lérins: In ipsa item Catholica Ecclesia magnopere curandum est ut id teneamus quod ubique, quod semper, quod ab omnibus creditum est.
Toto je najistejšie pravidlo viery pred odpadlíckou hierarchiou, ktorá zatieňuje pravú Kristovu Cirkev, a pred uzurpátorom najvyššieho pontifikátu. Učte sa radšej poslúchať Boha než ľudí a pamätajte, že osud kňaza či biskupa je nerozlučne spojený s osudom jeho Pána:
Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel ako prvý.
Ak by si patril svetu, svet by miloval to, čo mu patrí. Ale pretože ty nepatríš svetu a ja som si ťa zo sveta vyvolil, svet ťa preto nenávidí. Pamätaj, čo som ti povedal: Sluha nie je väčší ako pán. Ak prenasledovali mňa, budú prenasledovať aj vás; ak zachovávali moje slovo, budú zachovávať aj vaše. Ale toto všetko vám urobia pre moje meno’lebo nepoznajú toho, ktorý ma poslal (Jn 15, 18-21).
Cirkev sa pripravuje na to, že bude čeliť passio Ecclesiae, mystickému telu Kristovmu, ktoré, podobne ako jeho Hlava, musí čeliť nielen mučeniu jednotlivých členov mučeníkov, ako sa to stalo v priebehu dejín, ale aj celého tela, postaveného pred nový Sanhedrin, ktorý nenávidí Cirkev, ako nenávidí Krista. A v týchto požehnaných hodinách máme možnosť sláviť kňazstvo, ktoré nám bolo udelené: niektorí v plnosti biskupského úradu, iní v účasti na rôznych stupňoch rádu, ktoré ste dostali. Zhromaždení okolo Kalvárie oltára opakujme slová a gestá, ktoré Pán naučil apoštolov, verní prijatému mandátu: Hæc quotiescumque feceritis, in mei memoriam facietis (1Kor 11, 25). Každý z nás môže povedať so svätým Augustínom: Admiramini, gaudete, Christus facti sumus (Tract. XXI). Stali sme sa Kristom: veriaci v krste; vy, posvätní služobníci, v vysvätenom služobnom kňazstve; my, biskupi, v plnosti kňazstva a v apoštolskej postupnosti.
Opakujeme to, čo sme sa naučili a čo nám bolo nariadené. Odovzdávajme ďalej neporušené s Božou pomocou a pomocou Ducha Svätého to, čo sme dostali: Tradidi quod et accepi (1 Kor 1, 3). Veď my sami nemáme nič, čo by sme mohli odovzdať ďalej, okrem všetkého, čo nám dal Kristus: Dominus pars hereditatis meæ et calicis mei: tu es qui restitues hereditatem meam mihi (Ž 15, 5), Pán je moje dedičstvo a môj kalich: to ty mi vraciaš do vlastníctva dedičstvo, ktoré som tak náhle stratil. A ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia, spoludedičia s Kristom, ak máme naozaj účasť na jeho utrpení, aby sme mali účasť na jeho sláve (Rim 8, 17). Byť dedičmi Božími a spoludedičmi Kristovými teda znamená osvojiť si kráľovské kňazstvo nášho Pána: kňazstvo, ktoré spočíva v prinášaní božskej Obete v nekrvavej obete omše; ale aj v mystickom obetovaní seba samých ako obetí v spojení s Nepoškvrneným Baránkom; a v tom, že sme ako Kristus uholným kameňom, mystickým oltárom, na ktorom sa obrad slávi. Len tak, drahí bratia, môžeme byť hodní počúvať Majstra, ktorý opakuje utešené slová, ktoré povedal apoštolom vo Večeradle:
Toto je moje prikázanie, aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás.
Niet väčšej lásky ako položiť svoj život za svojich priateľov. Vy ste moji priatelia, ak budete robiť, čo vám prikazujem. Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán, ale nazval som vás priateľmi, lebo všetko, čo som počul od svojho Otca, som vám oznámil. Vy ste si nevyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie, aby vaše ovocie zostalo a aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene (Jn 15, 12-16).
Prosme Najsvätejšiu Pannu, Reginu Crucis, Matku Najvyššieho kňaza, Matku Božej obete, Stánok Najvyššieho, aby sme boli naozaj Kristovými priateľmi a robili, čo nám prikazuje. Tým, že zostaneme bdieť a modliť sa počas agónie Jeho Cirkvi; tým, že Mu zostaneme verní, keď Ho noví sudcovia vydajú Sanhedrínu; tým, že v strachu neutečieme, že Ho nezaprieme ako Peter. Tým, že sa budeme navzájom milovať tak, ako nás miloval On: Congregavit nos in unum Christi amor; tým, že budeme vedieť dávať život tak, ako ho On dal za nás. Tým, že budeme mať účasť na jeho utrpení, aby sme mali účasť na jeho sláve. A nech je to tak.
+ Carlo Maria Viganò, arcibiskup
17. apríla 2025
Feria V in Cœna Domini