- Synodalita ohrozuje pravú vieru a jednotu Katolíckej cirkvi.
- Inkluzívnosť môže viesť k heréze a zmenám v nemennom učení.
- Prieskumy ukazujú, že mnohí katolíci nesúhlasia s tradičným učením Cirkvi.
- Synodálna cesta je nebezpečná a vedie k duchovnému zmätku a pochybnostiam.
Kardinál Jozef Zen sa vo svojom predkoncilovom príhovore kardinálskemu kolégiu dramaticky vyjadril o synode o synodalite:
Voličovia budúceho pápeža si musia byť vedomí, že na ňom bude ležať zodpovednosť buď za pokračovanie tohto synodálneho procesu, alebo za jeho rozhodné zastavenie. Je to otázka života alebo smrti pre Cirkev založenú Ježišom.
Tak ako kardináli Burke, Sarah a Müller, aj kardinál Zen považuje synodu o synodalite za hrozivú hrozbu pre Katolícku cirkev. Ich odpor voči synode zjavne nestačil na to, aby zabránil zvoleniu kardinála Roberta Prevosta za Leva XIV, ktorý sa počas svojho pozdravu svetu zmienil o “synodálnej Cirkvi”: “chceme byť synodálnou Cirkvou”." Aby sme lepšie pochopili, prečo synodalita predstavuje takú hrozbu, môžeme vziať do úvahy (a) nedávny prieskum U.S. Catholics od Pew Research Center a (b) pasáže zo Záverečného dokumentu synodálneho zasadnutia z októbra 2024, ktoré umožňujú nominálnym katolíkom formovať učenie synodálnej Cirkvi (ktorá je skutočne odlišná od Katolíckej cirkvi).
Nedávny prieskum Pew medzi americkými katolíkmi
zpráva Pew Research Center zverejnená 30. apríla 2025 poskytla ďalšie dôkazy o tom, že mnohí z tých, ktorí sa v USA označujú za katolíkov, nesúhlasia s učením Cirkvi’. Konkrétne sa v prieskume uvádza, že:
84 % amerických katolíkov tvrdí, že cirkev by mala katolíkom povoliť používanie antikoncepcie.
83 % respondentov tvrdí, že cirkev by mala povoliť párom, aby na otehotnenie použili umelé oplodnenie (IVF).
68 % respondentov tvrdí, že cirkev by mala umožniť ženám stať sa diakonkami.
63 % respondentov tvrdí, že cirkev by mala povoliť kňazom uzatvárať manželstvá.
59 % hovorí, že cirkev by mala vysväcovať ženy za kňazov.
Výsledky prieskumu tiež poukázali na to, že väčšina sebaidentifikovaných katolíkov si želá, aby sa cirkev stala viac “inkluzívnou”, aj keby si to vyžadovalo “zmenu” učenia:
Keď si mali vybrať, ktoré z dvoch protichodných tvrdení je bližšie ich názoru, 60 % amerických katolíkov si želá, aby sa cirkev stala viac inkluzívnou”. katolíkov tvrdí, že cirkev ‘by mala byť inkluzívnejšia, aj keby to znamenalo zmenu niektorých jej učení,’ zatiaľ čo 37 % tvrdí, že cirkev ‘by sa mala držať svojho tradičného učenia, aj keby to znamenalo, že sa cirkev zmenší.’
Akkoľvek je toto želanie, aby Cirkev “zmenila” svoje učenie, nejasné a môže znamenať viacero rôznych vecí, často sa stáva, že uvažované zmeny sa týkajú nemenného učenia Cirkvi, ktoré predstavuje herézu. Ako jeden z príkladov možno uviesť, že povolenie prijímania pre osoby v stave smrteľného hriechu je v rozpore s nasledujúcou neomylnou pravdou uvedenou v Základoch katolíckej dogmatiky Dr. Ludwiga Otta’
Na dôstojné prijatie Eucharistie je potrebný stav milosti, ako aj správna a zbožná dispozícia.
Prekážanie tomuto učeniu šíri herézu, podporuje svätokrádež, zatvrdzuje duše v ich hriechoch a uráža Boha. Stáva sa tiež, že podporuje inkluzívnosť, ktorá je pre synodálnu cirkev taká dôležitá.
Inkluzívnosť v synodálnej cirkvi
Ako je opísané na Prvom vatikánskom koncile’Pastor Aeternus, hierarchia Katolíckej cirkvi je zodpovedná za to, aby pomáhala chrániť depozit viery, a nie ho prispôsobovať moderným (hriešnym) preferenciám:
Duch Svätý bol totiž prisľúbený Petrovým nástupcom nie preto, aby svojím zjavením zverejnili nejaké nové učenie, ale aby s jeho pomocou nábožne strážili a verne vysvetľovali zjavenie čiže vklad viery odovzdaný apoštolmi.
V Katolíckej cirkvi nie je možné meniť doktríny, aby sa náboženstvo stalo inkluzívnejším. Nekatolíci by sa namiesto toho mali učiť, že je pre nich najlepšie — teraz i vo večnosti — nasledovať učenie Cirkvi’. Podľa potreby by mali zmeniť svoje presvedčenie, aby boli začlenení do mystického Kristovho tela, aby mohli slúžiť Bohu a spasiť svoje duše.
V synodálnej Cirkvi sa však viera môže meniť tak, aby odrážala, a teda vyhovovala konsenzu všetkých pokrstených duší. V tejto súvislosti sa na stránke Záverečný dokument zo zasadania Synody v októbri 2024 vysvetľuje mechanizmus tohto postupu v zmysle “sensus fidei” všetkých kresťanov:
Prostredníctvom krstu má ‘aj svätý Boží ľud podiel na prorockej úlohe Krista, keď mu vydáva živé svedectvo, najmä životom viery a lásky’ (LG 12). Pomazanie Duchom Svätým prijaté pri krste (porov. 1 Jn 2, 20.27) umožňuje všetkým veriacim mať inštinkt pre pravdu evanjelia. Označujeme to ako sensus fidei. Spočíva v istej spriaznenosti s božskými skutočnosťami, ktorá sa zakladá na tom, že v Duchu Svätom sa pokrstení stávajú ‘podielnikmi [účastníkmi] na božskej prirodzenosti’ (DV 2). Z tejto účasti pramení schopnosť intuitívne chápať to, čo zodpovedá pravde Zjavenia v spoločenstve Cirkvi. To je dôvod, prečo si je Cirkev istá, že svätý Boží ľud sa nemôže mýliť vo veciach viery. Túto osobitnú vlastnosť prejavujú, keď prejavujú všeobecnú zhodu vo veciach viery a mravov (porov. LG 12). Uplatňovanie senzu fidei sa nesmie zamieňať s verejnou mienkou. Je vždy v spojení s rozlišovaním pastierov na rôznych úrovniach cirkevného života, ako to ukázali rôzne vzájomne prepojené fázy synodálneho procesu. Cieľom senzu fidei je dosiahnuť konsenzus veriacich (consensus fidelium), ktorý predstavuje ‘isté kritérium na určenie, či určitá náuka alebo prax patrí k apoštolskej viere’ (ITC, Sensus fidei v živote Cirkvi, 2014, 3). Všetci kresťania sa zúčastňujú na sensus fidei prostredníctvom krstu.
Mnohí ľudia, ktorí čítali Záverečný dokument, môžu mať tendenciu toto všetko prijať, pretože sa v ňom cituje Druhý vatikánsky koncil a štúdia Medzinárodnej teologickej komisie (ITC) z roku 2014. Malo by však byť samozrejmosťou, že všetci kresťania — namiesto veriacich katolíkov — sa zúčastňujú na sensus fidei, ktorý by slúžil ako “isté kritérium na určenie, či určitá náuka alebo prax patrí k apoštolskej viere.” A komentár k synode od Spoločnosti sv. Pia X. (SSPX) nám pomáha pochopiť omyl:
A potom v č. 23 [Záverečného dokumentu], že ‘Všetci kresťania majú účasť na sensus fidei prostredníctvom krstu. Preto krst okrem toho, že tvorí základ synodality, je aj základom ekumenizmu." ’ Čo vyvoláva otázku: Ako môže sensus fidei pravoslávnych udržať v schizme? Ako ich môže sensus fidei protestantov udržiavať v heréze? To je záhada, ktorú text nevysvetľuje...
Zaiste tvorcovia Záverečného dokumentu pochopili, že málokto bude proti ich sofistike namietať, a tak zostáva zväčša nespochybnená. A jej dôsledky sú v kontexte synodálneho procesu “počúvania” pozoruhodné: synodálni mágovia môžu počúvať malú vzorku kresťanov (podobne ako v prieskume Pew), selektívne vyzdvihnúť presvedčenia, ktoré chcú presadzovať, a povedať nám, že “sensus fidei” podporuje niektorú zo zmien potrebných na to, aby sa synodálna Cirkev stala inkluzívnejšou. Takýmto spôsobom môžeme čoskoro zistiť, že synodálni predstavitelia počúvali pokrstených a rozoznali, že “duch” volá po tom, aby Synodálna cirkev povolila umelú antikoncepciu, umelé oplodnenie a ženatých kňazov.
Kardinál Zen zdôraznil, že otázka synodality je “otázkou života alebo smrti pre Cirkev založenú Ježišom” a na tom je určite veľa pravdy. V skutočnosti sa však synodálna cirkev odlišuje od Katolíckej cirkvi a jediné, čo v skutočnosti môže spôsobiť, je zmätok v dušiach a pokušenie pochybovať o pravej viere, ktorú sa snaží zvrátiť. Tí z nás, ktorí sa usilujú zachovať nefalšovanú katolícku vieru — a tým slúžiť Bohu a zachrániť svoje duše — musia túto synodálnosť o synodalite odmietnuť bez ohľadu na to, či ju presadzuje František alebo Lev XIV. Synodálna cesta je z pekla, vedie do pekla a musia ju odmietnuť všetci, ktorí sa snažia vyhnúť peklu. Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, oroduj za nás!