- Vojna a chaos sú výsledkom odmietania Božieho zákona a pokoja.
- Cirkev je pohltená zmätkom a potrebuje jasný hlas pravdy.
- Tradičná latinská omša je potláčaná, zatiaľ čo heréza sa toleruje.
- Veriaci musia bojovať za pravdu a zostať verní Cirkvi.
Poznámka redaktora: Toto je prepis epizódy z 23. júna relácie Hlas pastiera. Pôvodne bol uverejnený na stránke Substack biskupa Stricklanda’
Moji drahí bratia a sestry v Kristovi,
Žijeme v čase, keď už boj nie je skrytý. Zúri na všetkých frontoch. Vybuchuje na oblohe nad mestami. Hnisá vo svätyniach. Preniká do duše veriacich. A cez to všetko zranené Srdce Kristovo stále bije - stále volá - stále krváca.
Spojené štáty začali priamy úder proti Iránu. Hrozba globálnej vojny už nie je vzdialená ani teoretická. Je tu. Je tu teraz. Je ovocím sveta, ktorý odmietol Boží zákon, Boží poriadok a Boží pokoj. Keď národy opustia Knieža pokoja, nasleduje vojna. Toto nie je len politika. Je to dôsledok hriechu.
V tom istom čase – Cirkev – povolaná byť svetlom v tme – je sama pohltená dymom. Vonku prebieha neľútostný boj. Ale bitka vo vnútri je ešte horšia.
Keď sú vypustené rakety, musíme sa pýtať – Kde je Cirkev? Kde je jej jasný hlas? Kde je výzva k pokániu, ohlasovanie Krista, obrana pravdy?"
Viac ako desať rokov sme znášali pontifikát pápeža Františka, ktorý zasial zmätok tam, kde mala byť jasnosť. Dovolil, aby sa na sväté miesta dostali modly. Chválil ľudí, ktorí sa vysmievajú morálnemu zákonu. Umlčal pastierov, ktorí hovorili jasne. Začal kampaň obmedzovania tradičnej latinskej omše – omše svätých, mučeníkov, vlastnej pamäti Cirkvi’
Nynie máme nového pápeža. Pápež Lev XIV.
Mnohí dúfali, že jeho zvolenie prinesie svetlo. A stále sa za neho modlíme. Ctíme si jeho úrad. Ale musíme hovoriť pravdu – mlčanie pokračuje.
Kardinál Victor Manuel Fernandez, autor Fiducia Supplicans, dokumentu, ktorý umožňuje požehnanie párov rovnakého pohlavia, zostáva na svojom mieste.
Ten istý kardinál napísal knihu s názvom Uzdrav ma svojimi ústami: Umění bozkávání, ktorá je plná zmyselného jazyka prezlečeného za teológiu. Dlho propagoval myšlienku, že doktrína sa môže “meniť vo svojom vyjadrovaní” – zradou Krista, ktorý je ten istý včera, dnes a naveky.
Tento muž teraz dohliada na doktrínu celej Katolíckej cirkvi.
Prečo ho pápež Lev neodvolal?
A potom je tu páter James Martin, SJ – muž, ktorý potvrdzuje sprievody hrdosti, obhajuje vzťahy osôb rovnakého pohlavia a odmieta nazvať hriech tým, čím je. Za Františka bol povýšený. Za pápeža Leva zostáva nepotrestaný.
A ešte viac: Pápež Lev vymenoval biskupov, ktorí otvorene spochybňujú učenie Cirkvi o svätení žien – mužov ako Shane Mackinlay, teraz arcibiskup Brisbane, ktorý nazval ženy diakonky “možnosťou, ktorú by Cirkev mala preskúmať.
A zatiaľ čo v Cirkvi vládne zmätok, tradičná latinská omša je potláčaná. V jednej diecéze za druhou je vytláčaná z kostolov, zo života veriacich. Omša, ktorá formovala svätých, sa teraz považuje za nebezpečnú.
Aký odkaz to vysiela? Musíte tolerovať herézu, ale nesmiete kľačať pri starom oltári. Môžete hovoriť nezmysly, ale nie latinsky. Môžete spochybňovať Krédo, ale nešepkajte Confiteor v tichu úcty.
Toto je dym.
A mnohí sa pýtajú: Kde je meč?"
Keď sa vo svete odohráva vojna a v Cirkvi hnisá zrada, musíme pamätať: toto nie je len politický alebo inštitucionálny boj. Je to duchovná vojna.
Ako píše svätý Pavol:
“Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli odolať diablovým zvodom. Veď náš zápas nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti vládcom sveta tejto temnoty, proti duchom zloby na výsostiach” (Ef 6, 11-12).
Diabol organizuje chaos.
Je otcom lži a jeho lži sa teraz hlásajú mikrofónmi vo farnostiach a ozývajú sa v kanceláriách.
On je vrah od počiatku – a jeho kultúra smrti teraz vládne národom, podnecuje vojny, zabíja nenarodené deti, mrzačí deti a rozdeľuje muža proti žene, kňaza proti kňazovi.
Dokonca obrátil časť Cirkvi proti nej samej.
Nie je náhoda, že v našich časoch sú rehoľníčky postavené do čela mužských’spoločenstiev, seminárov, kňazských kongregácií. Toto nie je pokora – je to neporiadok. Porušuje to samotnú štruktúru božskej autority, ktorú dal Cirkvi sám Kristus.
Všetko toto je koordinované. Nie je to len ľudský zmätok. Je to diabolská inverzia.
Uprostred dymu a zrady však povstáva niečo tiché a mocné. Stúpa to z domovov veriacich rodín. Z latinských omší. Z kňazov, ktorí sa odvážia hlásať pravdu, aj keď sú za to potrestaní.
Toto je ten zvyšok, ktorý predpovedá Písmo a ktorého sa nepriateľ bojí.
Kňazské bratstvo svätého Petra, Spoločnosť svätého Pia X., Inštitút Krista Kráľa Zvrchovaného kňaza a ďalšie veriace komunity latinskej omše – nehovoriac o nespočetných tichých farnostiach po celom svete sa stali útočiskami viery a úcty. Možno nie dokonalé, ale verné. Nie revolučné – ale zakorenené.
Tieto spoločenstvá nehľadajú moc. Hľadajú Krista. Nesnažia sa “vrátiť čas späť.” Snažia sa spomenúť si na to, čo Cirkev učila predtým, než sa pokúsila zabudnúť.
Neopustili Cirkev. Zostali verní tomu, čím Cirkev je – svätá, hierarchická, apoštolská, mariánska a eucharistická.
Tento zvyšok rastie. Pretože veriaci hladujú.
Ak je bojisko globálne a duchovné, potom stredobodom odporu musí byť eucharistické.
Svätá Eucharistia nie je symbol. Nie je spoločenským lepidlom klubu spoločenstva. Je to Telo, Krv, Duša a Božstvo nášho Pána Ježiša Krista. Je to naozaj Emanuel, Boh s nami. A to sa znesväcuje.
Koľko svätostánkov sedí každý deň ignorovaných? Koľkí prijímajú nášho Pána nedbalo, s hriechom stále priliehajúcim k duši? Koľko kňazov sa správa k svätej omši ako k divadelnému predstaveniu?
A predsa zostáva.
Sväté Srdce stále čaká. Stále miluje. Stále krváca.
Aká musí byť naša odpoveď?
Odpustenie.
Sväté hodiny. Pôst. Skutky lásky. Návštevy svätostánku. Omše obetované v tichu a zbožnosti. Malé skutky, ktoré otriasajú peklom.
Svätý páter Pio povedal:
“Ľahšie by bolo pre svet prežiť bez slnka, ako sa zaobísť bez svätej omše.”
A predsa je omša vysmievaná, ignorovaná a na mnohých miestach – potláčaná. Veriaci sa jej však nesmú vzdať. Musia okolo nej budovať svoj život.
V tejto vojne je oltár naším bojiskom a adorácia naším mečom.
V každom veku temnoty stojí Panna Mária pri veriacich. Ona je novou Evou. Kráľovná nebies. Matka Cirkvi.
Byla pri kríži, keď apoštoli utekali. Teraz je s nami, pod krížom trpiacej Cirkvi.
Ve Fatime nás varovala pred omylmi Ruska – omylmi, ktoré sa rozšíria a pohltia svet v krvi a skaze. Tieto chyby vidíme aj teraz: ateizmus, materializmus, rozpad rodiny, rodový zmätok, vojny.
Takisto sľúbila, že nakoniec zvíťazí jej Nepoškvrnené srdce.
Ale najprv – žiadala o pokánie, ruženec, zasvätenie a pokánie.
Nevolá nás k úteche. Ona nás volá do boja.
S Máriou po našom boku a s Kristom v Eucharistii sa nebojíme.
Moji bratia a sestry, vojna sa začala. Nielen rakety. Nielen herézy. Vojna o duše.
Musíme bojovať – nie násilím, ale pravdou. Nie hnevom, ale láskou. Nie heslami, ale evanjeliom.
Povoľte mi hovoriť jasne:
Neopúšťajte Cirkev, nech trpí akokoľvek.
Nenasledujte vlkov, nech je ich tón akokoľvek jemný.
Nenechajte sa umlčať strachom, ani podplatiť pohodlnosťou.
Buďte verní.
Zoberte svoj ruženec ako meč. Choď na spoveď. Choď na adoráciu. Vráť sa k úcte. Vráťte sa ku Kristovi. On vás volá. On čaká.
Nie je čas na útek. Je čas stáť.
Ako povedala svätá Johanka z Arku:
“Nebojím sa … Na to som sa narodila.”
Takisto ako vy.
Dym je hustý. Ale meč je vytasený.
Nynie je hodina boja – tam, kde zúri bitka najviac.
A tak, milí priatelia, vysoko dvíhame kríž.
Zverujeme sa Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a istému vedeniu Ducha Svätého. V tomto čase vojny, zmätku a ticha nech nás nájde vernými – horiacimi pravdou, zakotvenými v láske a ukotvenými v Kristovi.
Nech oheň jeho lásky pohltí všetok strach.
Nech jeho svetlo prenikne temnoty.
A nech jeho pravda kraľuje v jeho Cirkvi a vo svete.
A teraz vám žehnám:
V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.
Biskup Joseph E. Strickland