Untitled-12-810x500.png

Pápež Lev XIV. v novom apoštolskom liste bagatelizuje Filioque

92
lifesitenews
Kultúra smrti
  • Pápež Lev XIV. zdôrazňuje význam Nicejského vyznania viery bez Filioque.
  • Ekumenizmus by mal smerovať k zmiereniu, nie k vyjednávaniu dogiem.
  • Teologické spory, ako Filioque, nemôžu byť považované za bezvýznamné.
  • Katolícka cirkev musí chrániť pravdu viery pred nejasnými interpretáciami.

Pápež Lev XIV. v novom apoštolskom liste pripomína Nicejské vyznanie viery v jeho pôvodnej podobe - bez Filioque - ako základ kresťanskej viery a zdôrazňuje prvenstvo ekumenickej cesty.

V nedeľu 23. novembra pápež zverejnil apoštolský list venovaný 1700. výročiu Nicejského koncilu In Unitate Fidei (“V jednote viery”), v ktorom navrhuje obnoviť dynamiku ekumenického vyznania viery.

“Máme tú istú vieru v jediného Boha, Otca všetkých ľudí; spoločne vyznávame jediného Pána a pravého Božieho Syna, Ježiša Krista, a jediného Ducha Svätého, ktorý nás inšpiruje a poháňa k plnej jednote a spoločnému svedectvu evanjelia. Skutočne, to, čo nás spája, je oveľa väčšie ako to, čo nás rozdeľuje,” napísal pápež.

V texte, ktorého cieľom je podporiť jednotu kresťanov s odkazom na prvé vyznania viery, pápež Lev XIV. cituje Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery z roku 381 v jeho pôvodnej podobe, bez Filioque. Táto plne vedomá voľba je súčasťou širšieho diskurzu o ekumenizme ako ceste zmierenia, ktorého zámerom je vytvoriť budúci spoločný základ s východnými cirkvami.

“Musíme preto zanechať,” uzatvára pápež, “teologické spory, ktoré stratili svoj raison d’être, aby sme rozvíjali spoločné porozumenie a ešte viac spoločnú modlitbu k Duchu Svätému, aby nás všetkých zhromaždil v jednej viere a jednej láske.”

“To neznamená ekumenizmus, ktorý sa pokúša o návrat do stavu pred rozdelením, ani vzájomné uznanie súčasného status quo rôznorodosti cirkví a cirkevných spoločenstiev,” pokračoval. “Je to skôr ekumenizmus, ktorý hľadí do budúcnosti, ktorý sa usiluje o zmierenie prostredníctvom dialógu, keď sa delíme o svoje dary a duchovné dedičstvo.”

Písal pre Pelikán+, katolícky komentátor Murray Rundus označil túto pasáž “za jednu z najviac znepokojujúcich a mätúcich častí dokumentu.”

“Tu spočíva hlavný problém, ktorý mám s textom a ktorý podľa mňa vnáša prvok zmätku do vzťahov katolíkov a pravoslávnych. Ak Filioque a dogmy súvisiace s inštitúciou pápežstva už neodôvodňujú odluku, potom buď treba tieto dogmy považovať za vyjednávateľné, alebo odluku považovať za morálne indiferentnú. Obe možnosti sú nezlučiteľné s katolíckou ekleziológiou,” povedal Rundus.

PREHLIADNITE SI: Mladý konvertita vyzýva pápeža Leva, aby bol verný, prestal byť ‘zmätený a abstraktný’

Radikálna vernosť, blog tradičného katolíckeho Substaktu, tiež kritizoval túto pasáž: “To vyvoláva znepokojujúcu otázku: Ktoré kontroverzie? Filioque? Pápežský primát? Apoštolská sukcesia? Transsubstanciácia? Ospravedlnenie? Mariánske dogmy? Každý z týchto takzvaných sporov vyústil do neomylného učenia, ktoré definovala Cirkev pod vedením Ducha Svätého. Dogmatická pravda nikdy nestráca svoj zmysel.”

Pápež Lev osobitne zdôrazňuje, že Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery stále predstavuje základné a nevyhnutné teologické puto medzi všetkými kresťanskými konfesiami.

Odvolávajúc sa na text z roku 381, predstavuje ho v podobe všeobecne uznávanej starovekou Cirkvou, pričom poznamenáva, že latinský dodatok “Filioque” —, ktorý sa v pôvodnej verzii nenachádza — je “predmetom pravoslávno-katolíckeho dialógu.Pápež pripomína, že táto vsuvka sa do rímskej liturgie dostala až neskôr, v roku 1014, zásahom pápeža Benedikta VIII.

Pápež v apoštolskom liste tiež opakuje, že pravda viery, “spoločné dedičstvo kresťanov, si zaslúži, aby ju vyznávali a chápali stále novým a aktuálnym spôsobom” všetci bez toho, aby zaujímali privilegované stanovisko.

Tento prístup je posilnený odkazom na dokument Medzinárodnej teologickej komisie Ježiš Kristus, Boží Syn, Spasiteľ. 1700. výročie Nicejského ekumenického koncilu, ktorý bol zverejnený 3. apríla 2025.

Dokument uvádza, odvolávajúc sa na článok uverejnený v L’Osservatore Romano dňa 13. septembra 1995, že “Katolícka cirkev uznáva koncilovú, ekumenickú, normatívnu a neodvolateľnú hodnotu Symbolu vyznávaného v gréčtine na Druhom ekumenickom koncile v Konštantínopole v roku 381,” bez Filioque.

Dodáva ďalej, že “nijaké vyznanie viery vlastné konkrétnej liturgickej tradícii nemôže odporovať tomuto vyjadreniu viery, ktorú učí a vyznáva nerozdelená Cirkev.”

Prvý nicejský koncil (325) definoval konsubstanciálnosť Syna s Otcom, aby sa postavil proti arianizmu, zatiaľ čo Konštantínopolský koncil (381) doplnil učenie o Duchu Svätom, potvrdil jeho božstvo a uctievanie spolu s ostatnými dvoma osobami. Až o niekoľko storočí neskôr, medzi 8. a 11. storočím, latinský Západ vložil do liturgických symbolov — nie do koncilových kánonov — výraz “Filioque,” aby zdôraznil jediný božský pôvod Ducha Svätého v rámci Trojice. Východ, ktorý sa na tomto vývoji nezúčastnil, spochybnil jeho legitímnosť, považujúc ho za jednostranný zásah do ekumenických textov.

Na konci 17. storočia, najmä v Škótsku a Anglicku, niektorí kresťania zaviedli takzvaný “latitudinariánsky prístup,” ktorý redukoval vieru na “niekoľko všeobecných”článkov, považujúc za dostatočné dodržiavať prvé vyznania viery pre spásu. Tento názor, ktorý sa stal základom neskorších pokusov o ekumenický dialóg, odsúdil pápež Pius IX. v Sylabe omylov (1864) ako nebezpečnú úchylku, pretože vyprázdnil bohatstvo a presnosť katolíckej náuky a ponechal priestor pre nejasné výklady a názory, ktoré sú v rozpore so zjavenou pravdou.