- Požehnanie neplatných zväzkov narúša pravú hodnotu manželstva a rodiny.
- Pastorácia musí byť založená na pravde, nie na tolerancii hriechu.
- Homosexuálne praktiky sú vážnym porušením Božích prikázaní a morálky.
- Skutočné milosrdenstvo vedie k pokániu, nie k schvaľovaniu hriechu.
Pôsobivé výroky vlastných učiteľov sa študentom zvyčajne vryjú do pamäti. Keď spomínam na svoje študentské časy na teologickej fakulte v Paderborne, vybaví sa mi klasický citát profesora Reinharda Marxa z jeho prednášok o kresťanskej sociálnej náuke: „Kto sa ožení s duchom doby, zajtra bude vdovcom!“ Slovný zásah do čierneho. Znie to v ušiach – a zostáva v pamäti. V súčasnosti sa však bývalý prednášajúci opäť ocitá v pasci vlastných slov, ktoré sociológovi nastavujú zrkadlo.
Nedávno bolo oznámené, že kardinál Marx má v úmysle zaviesť vo svojej diecéze usmernenia „Segen gibt der Liebe Kraft“ („Požehnanie dáva láske silu“) vo svojej diecéze pre páry, ktoré nemôžu uzavrieť sviatostné manželstvo. Brožúra z takzvaného Synodálneho procesu sa tak má stať „základom pastorácie“ a má sa rovnako vzťahovať na rozvedené a znovu zosobášené páry, páry rovnakého pohlavia aj queer páry. Smernica biskupa získala na dôležitosti ustanovením, že žiadny pár by nemal byť odmietnutý. Zdá sa však, že tento vnútorný list nebol určený na zverejnenie, keďže v úradnom vestníku sa neobjavilo žiadne oznámenie.
ČÍTAJTE: Kardinál Marx zavádza „požehnania“ podľa dokumentu Fiducia Supplicans pre „páry všetkých rodových identít“
Na tomto pozadí je jasné, prečo pápež Benedikt XVI. v roku 2021 kontaktoval svojho nástupcu vo funkcii arcibiskupa Mníchova a Freisingu, „aby vyjadril svoje ‚veľké obavy‘ v súvislosti so synodálnym procesom v Nemecku.“ Pápež bol presvedčený, že „táto cesta by ‚spôsobila škodu a skončila zle, ak sa nezastaví.‘“ Sám pápež Benedikt to zdôraznil vo svojej apoštolskej exhortácii Sacramentum caritatis, vzhľadom na situáciu rozvedených a znovu zosobášených osôb, že &#„v každom prípade sa treba vyhnúť požehnávaniu týchto zväzkov, aby medzi veriacimi nevznikol zmätok ohľadom hodnoty manželstva.“ Tu je potrebná skutočná pastorálna starostlivosť, zakorenená v pravde.
Každá ľudská bytosť je chcená Najvyšším a povolaná do bytia ako osoba. Preto si človek nemôže určiť ani zmeniť svoje vlastné pohlavie. Božím požehnaním potvrdený poriadok stvorenia hovorí: „Stvoril ich ako muža a ženu a povolal ich v manželstve k úzkej jednote života a vzájomnej láske.“x201D;[1] Pre „manželské zväzok muža a ženy, založený Stvoriteľom a obdarený vlastnými zákonmi, je už zo svojej podstaty zameraný na spoločenstvo a blaho manželov, ako aj na plodenie a výchovu detí.“”“[2]
Ľudia, stvorení na obraz Trojjediného Boha, ktorý je večnou láskou, sú povolaní k čistote (porov. Mt 5, 8). Desatoro jasne ukazuje cestu a chráni toto povolanie. Z toho vyplýva, že sexuálne vzťahy mimo manželstva platného pred Bohom predstavujú závažné porušenie šiesteho prikázania a hlboko poškvrňujú zúčastnených. Varovanie pred sexuálnou nemorálnosťou vyjadrené v Novom zákone (porov. 1 Kor 6, 18–20) nemožno ignorovať, ak nechceme synodálnym spôsobom klamať a zavádzať ľudí.
Stvoriteľ nám dal svoje prikázania, aby nás zachránil a viedol k večnému životu. Na základe jasného biblického posolstva preto neustále magisterium Katolíckej cirkvi vždy vyhlasovalo, že homosexuálne praktiky patria medzi ťažké hriechy, ktoré predstavujú závažné porušenie cudnosti (porov. KKC 2396) a sú dôrazne odmietnuté Svätým písmom (porov. Gn 19, 1–29; Lv 18, 22; Rim 1, 24–27; 1 Kor 6, 9–10; 1 Tim 1, 10). Katechizmus nám pripomína, že vina Sodomitov „volá k nebu“ (porov. KKC 1867).
Keďže mnohí predstavitelia takzvaného Synodálneho procesu často tvrdia, že chcú pozorne počúvať hlasy žien, nedávny sviatok ponúkol na to osobitnú príležitosť. Obraciame sa totiž k svätej učiteľke Cirkvi, Kataríne Sienskej, ktorá bola vyhlásená za patrónku Európy. Vo svojom slávnom diele „Dialóg o božskej prozreteľnosti“ svedčí o tom, ako dôrazne Pán odsudzuje homosexuálne činy: „Tí úbohí páchajú ešte horšie činy a dopúšťajú sa prekliateho hriechu proti prírode. A ako slepí blázni, ktorých rozum je zahmlený, nevnímajú skazenosť a biedu, v ktorej sa topia. Je to ohavnosť nielen pre Mňa, ktorý som najvyššia večná čistota (v skutočnosti tak odporná, že kvôli tomuto jedinému hriechu som svojím božským súdom zničil päť miest, keďže Moja spravodlivosť to už nemohla zniesť), ale aj pre démonov.“x201D;[3]
Skutočné milosrdenstvo, nasledujúc Dobrého pastiera, preto s úprimnou láskou hľadá stratenú ovcu (porov. Lk 15, 4–7), skôr než bude neskoro. Nepokrytecky nepotvrdzuje stav viny človeka, ale snaží sa ho priviesť k pokániu v záujme večnej spásy – od smrti hriechu k životu v milosti. Náuka a pastorácia sa nemôžu navzájom protirečiť. Skutočná pastorácia hľadí na vôľu Pána a usiluje sa o spásu človeka. Pri tom nemožno požehnať hriech. To by bolo do očí bijúce zneužitie najsvätejšieho mena Božieho. Otvorené rúhanie, ktoré presahuje aj hriechy v raji. Stvoriteľ sa však nedá zosmiešňovať (porov. Gal 6, 7).
Dokument „Požehnanie posilňuje lásku“ zrádza tak Pána, ako aj ľudstvo. Čo si má hlboko zranená manželka – ktorá po tom, čo pri oltári povedala „Áno“ pri oltári, bola zradená a opustená svojím manželom – čo si má myslieť o synodálnej cirkvi, ktorá teraz požehnáva jeho zväzok s novou láskou? Žena, ktorá zostala sama, je opäť ponížená, teraz ešte oveľa horšie. Cudzoložstvo je v podstate tolerované, lebo požehnanie, odvodené od slova benedicere, neznamená nič iné. Každý rozumný človek môže okamžite rozpoznať túto dekadentnú pokryteckosť a odvráti sa od škandalózneho tanca okolo zlatého teľa.
V tomto čase predpovedaného odpadlíctva (porov. 2 Tes 2, 3) nás posilňuje svedectvo svätého apoštola Pavla, ktorý z lásky k Pánovi a pre spásu duší obetoval svoj život za pravdu evanjelia a je mocným orodovníkom za Cirkev:
„Bratia, napodobňujte ma a všímajte si tých, ktorí sa správajú podľa vzoru, ktorý máte v nás. Ako som vám už predtým povedal a teraz vám to so slzami pripomínam, mnohí žijú ako nepriatelia Kristovho kríža. Ich koniec je záhuba. Ich bohom je ich žalúdok. Ich sláva je v ich hanbe. Ich mysle sú upriamené na pozemské veci. Ale naše občianstvo je v nebi a odtiaľ očakávame nášho Spasiteľa, Pána Ježiša Krista. On premení naše ponížené telá, aby sa stali podobnými jeho oslávenému telu mocou, ktorá mu tiež umožňuje podriadiť si všetko.“ (Fil 3,17–21).
ČÍTAJTE: Kardinál Marx obviňuje „koordinovaných reakcionárov“ na internete za odpor voči Synodálnej ceste