- Oslavy „mesiaca hrdosti“ sú nevhodné pre katolícke školy a spôsobujú pohoršenie.
- Podpora LGBTQ identity rozdeľuje komunitu a narúša duchovné spoločenstvo v Cirkvi.
- Katolícke školy by mali ponúkať súcit a pravdu o Božej láske, nie ideológie.
- Výchova k svätosti je kľúčová pre autentické katolícke vzdelávanie a duchovný rast.
V reakcii na žiadosť organizácie The Cardinal Newman Society o usmernenie týkajúce sa osláv „mesiaca hrdosti“ na katolíckych školách a vysokých školách varoval otec Colin J. Blatchford, zástupca riaditeľa organizácie Courage International, že takéto oslavy nie sú pre katolícke inštitúcie vhodné a spôsobujú „škandál“.
Organizácia Cardinal Newman Society nedávno zdokumentovala podujatia a propagačné akcie v rámci „mesiaca hrdosti“ na vysokých školách, medzi ktoré patrili DePaul University, Georgetown University a University of Notre Dame. Takéto podujatia povzbudzujú študentov k účasti na aktivitách, ako sú „Big Gay Bingo“ a „Pride Parades“, a podporujú študentov, ktorí sa identifikujú ako LGBTQ.
ČÍTAJTE: Škola bola nútená zaplatiť 95 000 dolárov za prenasledovanie študenta kvôli pocte Charlieho Kirka
Spoločnosť Cardinal Newman Society tiež poukázala na znepokojujúcu skutočnosť, že katolícke vysoké školy prevádzkujú centrá zdrojov pre LGBTQ, ktoré ponúkajú množstvo materiálov na podporu študentov v ich LGBTQ príťažlivosti a „identitách“, pričom im chýbajú zdroje o učení katolíckej cirkvi týkajúce sa ľudskej sexuality a nebezpečenstiev rodovej ideológie.
Courage International je katolícke apoštolát, ktoré ponúka zdroje a poradenstvo mužom a ženám, ktorí pociťujú príťažlivosť k rovnakému pohlaviu. Ich program EnCourage poskytuje pastorálnu starostlivosť rodinným príslušníkom a priateľom osôb, ktoré sa identifikujú ako LGBTQ.
Na rozdiel od iných programov a zdrojov, ktoré propagujú „hrdosť“ na neusporiadanú sexuálnu príťažlivosť a rodovú zmätenosť, prístup organizácie Courage je zakorenený v učení Cirkvi a v „Päť cieľov Courage“:
Okrem toho, že to spôsobuje „škandál“, povedal otec Blatchford, že keď katolícke školy a vysoké školy podporujú LGBTQ „hrdosť“, „vedie to k rozdeleniu a kmeňovému mysleniu“.
„Ak sme rozdelení do rôznych skupín s odlišnými morálnymi zásadami alebo pravidlami, nemôže existovať ‚spoločenstvo‘ ani v Cirkvi, ani v spoločnosti,“ uviedol.
Namiesto toho by podľa otca Blatchforda mali katolícke školy a vysoké školy riešiť príťažlivosť k rovnakému pohlaviu a zmätok v otázke pohlavia s autentickým súcitom zakoreneným v Božej láske.
„[M]ali by sme vstúpiť do ich utrpenia a urobiť si ho svojím,“ povedal. „Touto láskyplnou obetou z našej strany [študenti] spoznajú Božiu lásku a keď si s nimi vybudujeme vzťah, môžeme im ukázať, že sú milovaní a že Boh má plán pre ich život.“
Nižšie je uvedený rozhovor organizácie The Cardinal Newman Society s otcom Blatchfordom
Newman Society: Je vhodné, aby katolícka škola alebo univerzita propagovala oslavy „Mesiac hrdosti“? Prečo áno alebo prečo nie?
Otec Blatchford: Nie, pretože antropologické základy „Mesiaca hrdosti“ zahŕňajú dualistický pohľad na človeka a radikálnu autonómiu. Každý z posledných štyroch pápežov hovoril o nutnosti uznať dôstojnosť ľudskej osoby a o tom, že nič na tejto zemi nedokáže dostatočne definovať, kým sme, okrem toho, že sme „milované dieťa Božie“.
Všetky ostatné označenia či identity vylučujú časti ľudskej osoby ako dobré. Príbeh nášho života, vzhľadom na našu povahu ako bytostí s rozumom a stvorených pre medziľudské vzťahy, sa píše v súčinnosti s ostatnými a musí sa zvažovať voči pravde reality.
Keď povyšujeme svoj názor nad pravdu, robíme zo seba bohov a stávame sa zodpovednými za všetky naše úspechy i utrpenia. To vedie k zúfalstvu, keď uviazneme na mieste, kde nechceme byť, pretože sme príčinou vlastného utrpenia a nedokážeme to napraviť, ani hľadať pomoc mimo seba.
Aký vplyv to má na študentov, keď katolícka škola alebo univerzita povzbudzuje týchto mladých ľudí, aby boli „hrdí“ a oslavovať LGBTQ „identitu“?
Vedie to k rozdeleniu a kmenovému mysleniu. Všetci sme „milované deti Božie“ „stvorení na Jeho obraz a podobu“ a všetci, ktorí sme boli pokrstení, sme prijali „všeobecné povolanie k svätosti“. Každý člen Cirkvi je povolaný k svätosti – toto povolanie mu bolo udelené pri krste.
Toto povolanie má dva rozmery: Po prvé, učíme sa prijímať obetavú lásku od Boha ako Jeho milovaný syn alebo dcéra. Ďalej musíme odpovedať na lásku, ktorú nám dal, tým, že ju budeme zdieľať s inými mužmi a ženami vo svete, ktorí nepoznajú Jeho lásku alebo ktorí trpia.
Tento rozmer všeobecného povolania k svätosti by sa dal nazvať „byť duchovným rodičom“. Každý pokrstený kresťan je povolaný naučiť sa prijímať Božiu lásku a potom túto obetavú lásku žiť tým, že ju zdieľa s ostatnými. Ak sa však rozdelíme do rôznych skupín s odlišnými morálnymi zásadami alebo pravidlami, nemôže existovať „spoločenstvo“ ani v Cirkvi, ani v spoločnosti.
Aký vplyv to má na Cirkev ako celok, keď veriaci, ako aj tí, ktorí nie sú v spoločenstve s Cirkvou, vidia, že katolícka škola alebo univerzita povzbudzuje študentov, aby boli „hrdí“ a oslavovať LGBTQ „identitu“?
Vyvoláva to pohoršenie, hoci v súčasnej kultúre už nie tak často. To, čo v priebehu dejín robilo katolícke vzdelávanie výnimočným, je skutočnosť, že už od útleho veku sme od mladých ľudí vyžadovali, aby prijali univerzálne filozofické princípy a uplatňovali ich vo svojom každodennom živote. Následne boli počas nasledujúcich 10–12, možno dokonca 16 alebo viac rokov vedený k tomu, ako tieto filozofické princípy čo najlepšie uplatňovať.
Keď si katolícka vysoká škola vyberá, ktoré teologické alebo filozofické učenia Cirkvi bude dodržiavať, podkopáva tým tento proces. V skutočnosti ho vyprázdňuje a poskytuje iba prázdnu emocionálnu škrupinu tam, kde by mal existovať plnohodnotný a trvalý vzťah s Bohom.
Akú radu by ste dali katolíckym školám a vysokým školám, pokiaľ ide o riešenie príťažlivosti k rovnakému pohlaviu a zmätku v otázke rodovej identity medzi študentmi?
Slovo „súcit“ pochádza z latinčiny a znamená „trpieť s niekým“. Máme Boha, ktorý trpel a dôverne pozná každý druh utrpenia, ktorým prejdeme. A hoci nám toto utrpenie nepraje, podobne ako vinár využije napätie, ktoré príroda vyvíja na vinič, aby ho orezal a ten tak priniesol najlepšie hrozno na výrobu najlepšieho vína.
Boh koná rovnako. Nepraje nám zlo ani utrpenie, ale keďže žijeme v padlom svete, využije utrpenia, ktoré do nášho života prichádzajú v dôsledku našich vlastných skúseností a činov druhých, aby nás priblížil k sebe.
Preto, a aj vzhľadom na to, že sám Kristus na seba vzal ľudské utrpenie a urobil z neho kľúč k otvoreniu nebeských brán, keď sa v živote niekoho stretneme s utrpením, nemôžeme ho tam nechať. Často však nedokážeme ponúknuť dostatočnú odpoveď ani riešenie na jeho utrpenie. Preto by sme sa, podobne ako Jóbovi priatelia, mali vžiť do ich utrpenia a prijať ho za svoje. Prostredníctvom tejto láskyplnej obety z našej strany spoznajú Božiu lásku a keď s nimi nadviažeme vzťah, môžeme im ukázať, že sú milovaní a že Boh má plán pre ich život.
PREČÍTAJTE SI: Prečo katolícinemusia akceptovať „mimoriadne prostriedky“ na konci života
V praxi to môžeme urobiť tak, že si zapamätáme tri veci, keď stretneme človeka, ktorý zápasí s týmito otázkami a ktorý nás pozýva, aby sme boli súčasťou jeho cesty viery: Po prvé, dajte mu najavo, že je milovaný. Po druhé, dajte jej vedieť, že aj keď sa to teraz tak nezdá, Boh má pre jej život jedinečný plán. A nakoniec sa opýtajte, či by bola ochotná podeliť sa o svoj príbeh.
Nemusíme sa zhodovať vo všetkom ani schvaľovať každé konanie, ale kráčame spolu smerom k Bohu. Sme skupina nedokonalých ľudí, ktorí sa prostredníctvom Božej milosti snažia priblížiť sa k Bohu.
Prevzaté so súhlasom z The Cardinal Newman Society.