- Mikrochimerizmus ukazuje, že život dieťaťa môže pretrvávať v matke navždy.
- Potrat môže zanechať biologické stopy, ktoré matka nosí celý život.
- Žena, ktorá potratila, môže cítiť emocionálny konflikt z pretrvávajúcich buniek.
- Biológia nezohľadňuje, či bol život dieťaťa žiadaný alebo ukončený.
Všetko to začalo článkom.
Na tom nebolo nič zvláštne. Pred spaním si na telefóne neustále niečo čítala. Recepty. Nekrológy. Články o chorobách, ktoré ju začínali trápiť teraz, keď mala 68 rokov. Tento bol o tehotenstve. Takmer ho prešla bez povšimnutia. Takmer.
Niečo o bunkách, ktoré prechádzajú medzi matkou a jej nenarodeným dieťaťom. O tom, ako niektoré z týchto buniek môžu zostať v matkinom tele celé desaťročia. Našli ich v pečeni, v srdci, dokonca aj v mozgu. Nazvali to mikrochimerizmom. Znel to ako niečo z tých sci-fi románov, ktoré rád čítal jej manžel. Alebo ako horor. Ale toto bola veda. Čítala ďalej. Tieto bunky mohli prežiť ešte dlho po skončení tehotenstva. Niekedy až do konca života matky.
Prestala čítať.
Štyridsaťšesť rokov. Toľko času už uplynulo. Býval čas, keď si počítala výročia. Potom sa roky nahromadili a výročia sa stali skôr obyčajnými dňami.
Mala 22 rokov. Bola vystrašená. Sama (hoci teraz si uvedomovala, že nie úplne sama). Dohodla si termín. Spomínala si na čakáreň. Časopis s roztrhanou obálkou. Sestra, ktorá ju oslovila drahá. Spomínala si, ako jej povedali, že to čoskoro skončí. A tak sa aj stalo. Aspoň tak tomu verila.
Znova zdvihla telefón. Plodové bunky boli zistené v materských tkanivách desaťročia po tehotenstve. Tú vetu si prečítala niekoľkokrát. Potom jej napadla otázka. Otázka, ktorú si želala, aby jej nenapadla. Zostávajú fetálne bunky v tele po potrate? Položila telefón obrazovkou nadol na nočný stolík. A potom jej napadla ďalšia myšlienka. Ak boli bunky jej dieťaťa stále v nej, potom tam boli aj včera, aj predvčerom a každý deň odvtedy, čo sa snažila na to nemyslieť.
Vstala z postele a išla do kúpeľne. Svetlo bolo nemilosrdné. Odhaľovalo voľnú kožu pod bradou, opuchnuté oči, tvár ženy, ktorá prežila dlhý a podľa väčšiny ľudí šťastný život. Stála pred zrkadlom. Na jej odraze nebolo nič nezvyčajné. Samozrejme, že nie. Čo vlastne očakávala? Priložila ruku na brucho. Bolo to smiešne. Bunky, ak vôbec existovali, mohli byť kdekoľvek. Odtiahla ruku.
Na chvíľu mala absurdný pocit, že ju niekto sleduje. Nie z dverí. Nie spoza sprchovej záclony. Odniekiaľ oveľa bližšie. Z vnútra.
Zhasla svetlo. V tme si spomenula na niečo, čo lekár povedal potom, skôr sám pre seba ako pre ňu: Všetko je preč. Verila mu. 46 rokov mu verila.
Ide o pozoruhodný biologický jav nazývaný mikrochimerizmus. Počas tehotenstva prechádzajú bunky medzi matkou a dieťaťom cez placentu. Niektoré z buniek dieťaťa môžu zostať v tele matky celé desaťročia a usadiť sa v jej orgánoch a tkanivách ešte dlho po skončení tehotenstva.
Možno ešte pozoruhodnejšie je, že výskum naznačuje, že bunky pochádzajúce z jedného tehotenstva sa môžu niekedy prostredníctvom matky preniesť na dieťa počaté o roky neskôr. Mladší brat alebo sestra môžu v sebe niesť bunky súrodenca, ktorého nikdy nepoznali.
Existuje však ešte jeden dôsledok. Taký, nad ktorým sa uvažuje podstatne menej príjemne. Bunky potrateného plodu v tele živého človeka.
Žena, ktorá úmyselne a zámerne ukončí život svojho nenarodeného dieťaťa, môže napriek tomu naďalej nosiť bunky tohto dieťaťa vo svojom tele. Rovnako ako akékoľvek ďalšie deti, ktoré bude mať. Po celé roky. Možno desaťročia. Tehotenstvo sa skončilo. Dieťa je preč. Ale niečo z toho dieťaťa môže doslova zostať v tele matky.
Tým nechceme naznačiť, že každý potrat zanecháva takéto bunkové dedičstvo. Veda však potvrdila, že fetálne bunky môžu pretrvávať dlho po ukončení tehotenstva, vrátane tehotenstiev, ktoré nevedú k živému pôrodu.
Žena sa môže rozhodnúť ukončiť život svojho dieťaťa, len aby zistila, že biológia zachovala niečo z toho života, ktorý sa rozhodla ukončiť. Možno ukončila tehotenstvo. Možno to dieťa nikdy nedržala v náručí. Ale možno to dieťa bude nosiť v sebe po zvyšok svojho života. Zdá sa, že ľudské telo nie vždy rešpektuje konečnosť našich rozhodnutí.
Pre matku, ktorá prekonala spontánny potrat alebo porodila mŕtve dieťa, môže byť v tomto zistení niečo hlboko utešujúce. Dieťa, ktoré nosila, milovala a stratila, mohlo po sebe zanechať niečo viac než len spomienky. Niečo hmatateľné. Niečo z tela toho dieťaťa, čo je stále prítomné v jej tele. Ruky, ktoré nikdy nedržali jej dieťa alebo ho držali len príliš krátko, môžu byť prázdne. Ale jej telo môže stále niesť malú biologickú stopu života, za ktorým smúti.
Samozrejme, dieťa to nevráti späť. Nemôže to zmierniť hrôzu tejto straty. Ale smrť možno nevymažala každú fyzickú stopu puta medzi matkou a dieťaťom. A v tejto možnosti je istá nežnosť.
Môžu existovať ľudia, ktorí v tomto objave nájdu akúsi skreslenú formu útechy za potrat. Tvoje dieťa žije ďalej vo tebe, môžu povedať, akoby pretrvávanie niekoľkých buniek nejako kompenzovalo zničenie dieťaťa, z ktorého pochádzajú. Prítomnosť buniek dieťaťa v tele matky však nezruší skutočnosť, že toto dieťa chýba v jej náručí. Ani nemení okolnosti tejto neprítomnosti, najmä ak bol život dieťaťa zámerne odsúdený na smrť.
Pre jednu matku môže byť myšlienka, že niečo z jej dieťaťa stále žije v nej, zdrojom útechy. Pre inú smútok. Pre ďalšiu zase nepríjemnú pripomienku. Biológia však nerozlišuje medzi dieťaťom, ktoré bolo žiadané, a tým, ktoré nebolo. Medzi životom, za ktorým sa smúti, a životom, ktorý bol úmyselne ukončený.
Tie isté bunky. Ten istý biologický jav. Dva veľmi odlišné príbehy.
Niekedy si telo pamätá to, čo by myseľ radšej zabudla.
Richard Dur je dobrovoľným výkonným riaditeľom organizácie Prolife Alberta a ocenený politický konzultant so skúsenosťami s volebnými kampaňami po celom Kanade.