Ateista na pochod za život? Prečo nie...

1,778
Kultúra života

Veľa neveriacich si asi myslí, že človek musí byť veriaci na to, aby odmietal úmyselný potrat. Po prvé,  sú to najmä katolíci, ktorí túto tému otvárajú a nakoniec aj chystaný pochod za život v Košiciach iniciujú katolícki biskupi. Po druhé, zdá sa, že človek potrebuje niečomu uveriť, azda autorite pápeža alebo Biblii, aby získal presvedčenie, že potrat treba vždy odmietnuť.

Pre neveriaceho človeka  predsa svet nie je taký jednoduchý ako pre veriacich. Keďže sa chce riadiť iba svojim vlastným rozumom a nie tým, čo mu povie pápež či Biblia, má asi pocit, že vec je zložitejšia, než ako to vidia veriaci. Nikto predsa nechodí na potrat s chuťou – ale môžu nastať situácie (znásilnenie, ťažká choroba plodu, veľmi zlá rodinná situácia), kedy skrátka na ženu nebudeme nástojiť, že dieťa musí za každú cenu vynosiť. Vlastne je zvláštne, že veriaci, ktorí sa často a radi zaštiťujú súcitom s blížnym, sú v tomto prípade akýsi zaslepení pred utrpením ženy a chcú ju nútiť k niečomu proti jej vôli. Ako keby povyšovali akýsi abstraktný princíp pred konkrétnou situáciou trpiacej ženy tu a teraz.  

Na druhej strane neveriaci, ktorí sa spolieha iba sám na seba, pri uvažovaní o potratoch reálne čelí neistote a pochybnostiam o tom, čo je správne. Potrat ako taký sa mu nepáči, ale zároveň sa necíti byť oprávnený rozhodovať za ženu a to obzvlášť v ťažkej situácii.

Neveriaci  to teda majú v rozhodovaní ťažšie ako veriaci, ale napriek tomu aj neveriaci človek, ak je konzistentný a logický v premýšľaní, by mohol a mal odmietnuť súčasnú potratovú prax a žiadať právo na život aj pre nenarodených.

Argument proti potratom je jednoduchý a jasný: ak je embryo či plod ľudskou bytosťou a ak je úmyselné zabitie nevinnej ľudskej bytosti vraždou, tak potom úmyselný potrat je vražda. Asi nie každý, kto si tento argument prečíta, precitne. Nielen neveriaci majú zväčša tendenciu prvú premisu odmietnuť. Embryo, či plod predsa nie je človek ako my. Aj keď okrem Karola Sudora už žiadny neveriaci zbehlý v literatúre nepochybuje, že ľudský život začína počatím (oplodnením ženskej bunky mužskou spermiou), mnohí silno pochybujú o tom, že ľudské oplodnené vajíčko, malú zygotu , embryo, či plod, môžeme nazvať zároveň osobou. A keďže iba osoby majú právo na život, úmyselné zabitie embrya či plodu nie je vražda. Teda argument proti potratom neplatí.

Ale naozaj neplatí? Lebo ak prijmeme stratégiu hľadať kritéria osoby na základe podobnosti s prejavmi už vyvinutého zdravého človeka, potom musíme pripustiť dôsledky, ktoré nechceme: povoliť potraty nielen počas prvých 12 týždňov, ale počas celého tehotenstva a dokonca aj pripustiť zabíjanie novorodencov zhruba do jedného roka. Nič z toho by nebola vražda. Blbosť? Nie celkom. Tie najznámejšie definície osoby od Tooleyho či Singera (najznámejšie postavy bioetiky v diskusii o potratoch) definujú osobu ako pretrvávajúci subjekt zážitkov. Osoba je osobou iba vtedy, ak si je jednak vedomá svojej existencie a zároveň má schopnosť mať plány a túžby do budúcnosti. Je podľa nich jasné, že aby mal niekto túžby, musí mať schopnosť tieto túžby vyjadriť a pomenovať. Dokiaľ sa teda dieťa nenaučí reč aspoň v minimálne podobe, dovtedy si skrátka neuvedomuje svoju existenciu natoľko, aby sme ho mohli považovať za osobu. Infanticída je teda morálne v poriadku.

Koľko neveriacich má dostatok nietzscheovskej odvahy na to, aby spolu so Singerom a Tooleyom, akceptovala nevyhnuté dôsledky úvahy, že osobou je až človek, ktorý si uvedomuje svoju vlastnú existenciu? Neviem, ale mám pocit, že väčšina by nemala problém s pomenovaním úmyselného zabitia nevinných malých detí či starých a chorých ľudí ako vraždy. Preto by sa väčšina neveriacich najskôr uchýlila k stratégii hľadať iné kritéria osoby, zhruba také, aby definícia osoby konzervovala súčasný status quo. Čiže aby bol vlk sýty aj koza celá: aj možnosť potratov a akože sloboda pre ženy aj ochrana maličkého človiečika, hoci až po 12 týždni. 

Pokusy nájsť to „správne“ kritérium neustále prebiehajú, lenže výsledky sú nepresvedčivé. Ktoré vlastnosti by to tak mohli byť? Schopnosť pohybu? Schopnosť cítiť bolesť? Schopnosť prežiť mimo tela matky? Našli by sme aj iné príklady, ale už toto hľadanie naznačuje, že hľadaná vlastnosť bude ešte viac arbitrárna, ako vlastnosť uvedomovať si svoju existenciu. Preto si myslím, že rozumný ateista, ak je dostatočne poctivý v premýšľaní, môže nakoniec dospieť až k poznaniu, že osobou je jednoducho každý jednotlivec ľudského druhu. A preto má aj každý jednotlivec, či už po narodení alebo kedykoľvek predtým, od prvej sekundy svojej existencie právo na život.

Samozrejme, prijatie tohto stanoviska prináša nové problémy. Je asi čudné pre ateistu či agnostika ocitnúť sa na jednej lodi s veriacimi – a neveriaceho možno až premkne zbožný strach z otázky, či na tej viere predsa len čosi nie je. Alebo možno je to celé  ešte jednoduchšie. Pripustiť  embryu možnosť rovnakého práva na život ako máme my ostatní,  znamená  prijať morálne obmedzenie pre našu osobnú slobodu a tiež prijať zodpovednosť robiť aj ťažké, náročné veci, do ktorých sa nám nechce (hoci práve neveriaci sú si dobre vedomí, že ľudský život nie je len prechádzka ružovou záhradou) – napríklad aj starať sa o dieťa a zároveň žiť z podpory s manželom alkoholikom. Alebo jednoducho nemať rekreačný sex. Alebo sa starať na plný úväzok o postihnuté dieťa. Alebo nech mi neveriaci odpustia, aj prijať dieťa, ktoré síce za to nemôže, ale prišlo na svet pri znásilnení.

Tieto možnosti si žiadny normálny neveriaci či veriaci neželá ani pre seba ani pre druhých. (Teda okrem toho rekreačného sexu. Iste nielen veriaci ale aj mnohí neveriaci si neželajú sex bez lásky či mimo manželstva.) Ale tak či onak, ako nie je správne okradnúť bohatého, aby sa pomohlo chudobnému, či chorému urýchliť smrť, aby sa pomohlo zdravému, tak nie je ani správne ísť na potrat a zabiť nenarodené maličké dieťa, aby bol život dospelého znesiteľnejší alebo jednoduchší. Nakoniec, je nehodné neveriaceho, ktorý chce sám niesť zodpovednosť za svoj život, aby sa vyvršoval na takých slabých a bezbranných ako je človiečik veľký asi ako malá dvojeurovka.  

Nikto nepochybuje o tom, že žena sa môže ocitnúť vo veľmi, veľmi ťažkej situácii. Ale ženám nepomôžeme, keď sa od nich chladne dištancujeme s poukazom na slobodu voľby, ale keď ich prijmeme v celej ženskej jedinečnosti vrátane ich špecifických schopností materstva a rodičovstva. To znamená, že budeme prispievať k vytvoreniu kultúry, ktorá bude ženy rešpektovať nielen ako pracovnú silu rovnocennú s mužom, ale umožní im,  aby mohli priviesť svoje deti  do milujúceho prostredia harmonického manželstva. A tým ženám, ktoré čakajú dieťa v nepriaznivom prostredí a za nepriaznivých okolností, budeme aktívne na blízku.  Hoci by si teda neveriaci na pro-life pochod iste vybral radšej onakvejšiu spoločnosť a preferoval iný program, vychádza to tak, že aj poctivý neveriaci má dobrý dôvod sa povzniesť nad svoje výhrady a na pochod prísť.

Juraj Šúst