Príbeh slovenskej matky Ivany Boórovej, ktorej britskí sociálni pracovníci doslova uniesli dvoch synov, Samka a Martina, donútili ju rozbiť vlastné manželstvo a jej rodinu zruinovali psychicky aj finančne, je neuveriteľný.
Ivana má v Británii licenciu na starostlivosť o cudzie deti, dokonca si môže otvoriť škôlku, ale už dva roky sa nemôže starať o svoje maloleté deti (viac v pôsobivom dokumente TV JOJ), ktoré majú natrvalo skončiť u adoptívnych rodičov. Aj keby Ivana napokon zvíťazila nad kafkovskou mašinériou, bez trvalejších citových následkoch na deťoch to neostane. Čo je horšie, podľa všetkého nejde o jednotlivý exces, teda o tragické, no predsa len náhodné nedopatrenie, ale o taký systém „starostlivosti o deti“, ktorý komentátor denníka The Daily Telegraph Christopher Booker označuje za šokujúci a bezohľadný.
Koľko z bezmála 40 slovenských detí, ktoré uviazli vo výnosnom biznise s adopciou, ukradol britský štát rodičom podobným spôsobom, bez akéhokoľvek vážnejšieho dôvodu? A koľkých ďalších detí a ich rodičov, britských, poľských či pakistanských, sa to ešte týka? Desiatok, stoviek..., stále málo?
Británia sa správa šialene aj na opačnom konci systému – pri selekcii adoptívnych rodičov. Známy je prípad manželov Johnsonovcov, ktorý sa po prijatí akéhosi zákona z roku 2007 nemôžu uchádzať o adopcie. Predtým už vychovali viac detí a nikto im nepovedal, že by robili čosi zle. Veď na tom, či ste dobrý alebo zlý adoptívny rodič, či vám ide o zverené dieťa alebo o zarobené peniaze, v dnešnej Británii tak nezáleží. Johnsonovci sú kresťania, ktorí v dotazníku úprimne odpovedali, že neschvaľujú homosexuálny životný štýl. Úrady aj súd rozhodli, že párom, ktorých postoje sú v rozpore s moderným učením o homosexualite, nemožno zverovať deti - tieto rozhodnutia výslovne podporil aj konzervatívny premiér David Cameron.
A potom je tu vrchol šialenstva, ten je už staršieho dáta: Británia je jedna z mála krajín, kde zákony umožňujú zabiť úplne zdravé dieťa až do šiesteho mesiaca tehotenstva (24. týždňa). Pred štyrmi rokmi sa časť britských politikov pokúsila znížiť túto hranicu na 20. týždňov, alebo aspoň na 22. týždňov. Bez úspechu, väčšina poslancov žiadnu zo zmien nepodporila.
Zdravé dieťa, ktoré váži 500 gramov, meria 30 centimetrov, nemá v tomto kúte sveta právo na život. Pokiaľ má šťastie a narodí sa, sociálny pracovník ho môže svojim rodičom vziať bez toho, že by bolo preukázateľne týrané či vážne zanedbané. A tak dieťa skončí u adoptívnych rodičov – samozrejme, u takých, ktorí sa predtým kvalifikovali na úrade, kde odprisahali, že uznávajú homosexuálny životný štýl a v tomto duchu budú zverené dieťa aj vychovávať.
A vraj najväčším britským problémom sú verejné financie a pokles HDP.
Dokumentárny film TV JOJ "Bez detí neodídem" možete pozrieť online.