Konferencia biskupov Slovenska požiadala Miroslava Lajčáka, aby z pripravovanej stratégie podpory ľudských práv vypustil ružovú agendu. Viac sa treba venovať problémom rodín.
Jazyk „práv“ zakrýva boj o výsady
Je to marketingová šikovnosť tejto vlády. Na jednej strane premiér, keď sa mu to hodí, rozpráva o „vydierajúcich“ alebo „požadovačných“ menšinách. Aktivisti a intelektuáli majú následne príležitosť na rozhorčenú pózu, kým široká verejnosť súhlasne prikyvuje. Na druhej strane, za zatvorenými dverami, kam už oko voliča nedovidí, vychádzajú ministri zástupcom tých istých menšín v ústrety.
Denník Pravda teraz priniesol informáciu, že slovenskí biskupi navrhli ministrovi zahraničia vypustiť z pripravovanej stratégie ochrany a podpory ľudských práv časť o homosexuáloch. Vyčítajú jej jednostrannosť, ideologické podfarbenie a spochybňovanie tradičnej rodiny. Nad názorom biskupov sa oplatí zamyslieť. Gay-aktivisti radi o svojich politických požiadavkách hovoria jazykom „práv“. Netreba im to nutne mať za zlé. Dnes takýto slovník používa vlastne každý, kto od štátu niečo chce. To však neznamená, že ostatní musia súhlasiť.
Minulý rok v marci Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že manželstvo homosexuálov nie je nejakým ľudským právom, ktoré by si osoby rovnakého pohlavia mohli automaticky nárokovať. Doslova: „Európsky dohovor o ľudských právach nevyžaduje, aby vlády členských štátov zabezpečili prístup homosexuálnych párov k manželstvu.“ Čiže gay-aktivisti a spriaznení politici tak trochu zavádzajú, keď z tejto politickej požiadavky robia otázku ľudských práv. Homosexuáli majú rovnaké práva ako všetci ostatní. To, o čo sa hrá, sú výsady. Dokonca aj veci ako dedenie po partnerovi a podobne sa dajú upraviť už v rámci existujúcich zákonov.
Pokušenie domýšľavosti
Na druhej strane, zrejme v skutočnosti ani nejde o nejaké dedenie alebo navštevovanie partnera v nemocnici. Registrované partnerstvá sú len kóta, ktorú treba dobyť, aby z nej bolo možné ľahšie ostreľovať úplne iné ciele. A tými sú sloboda slova, sloboda vierovyznania, sloboda svedomia, vedeckého bádania, či dokonca umeleckého prejavu – a to vždy, keď je uplatňovanie zmienených slobôd v rozpore s ružovou ortodoxiou.
U nás sa im to zatiaľ nedarí, no v niektorých západoeurópskych krajinách, kde už včera riešili to, čo my budeme u nás riešiť až zajtra, je situácia iná. Tamojšie skúsenosti môžu byť pre slovenskú debatu veľmi podnetné. Nemecký denník Die Welt nedávno uverejnil zaujímavý komentár. Jeho autor homosexuálnym manželstvám fandí a považuje ich (minimálne v Nemecku) za nezastaviteľné. No aj on kriticky priznáva, že:
„U časti organizovaného teplého hnutia, uvedomujúcej si výnimočný význam ich boja proti diskriminácii, sa vyvinulo avantgardné povedomie, ktoré presahuje oprávnené žiadosti rovného zaobchádzania v právnej a spoločenskej oblasti. Tomuto avantgardnému povedomiu už nestačí, že je teplý a lesbický životný štýl majoritou iba trpený a akceptovaný. Skôr požaduje, aby sa spoločnosť k zdanlivo mimoriadnej emancipačnej hodnote tohto životného štýlu nadšene prihlásila. Na heterosexualitu hľadí táto takzvaná avantgarda s istým pohŕdaním – ako na výraz zaostalosti.“
Čosi podobné skonštatoval aj iný nemecký komentátor v článku, ktorý je taktiež inak pozitívne naklonený homosexuálnemu hnutiu. Podľa autora, toto hnutie vstupuje do svojej tretej fázy. Prvou fázou bolo obdobím útlaku gayov, druhou fázou bolo obdobie heroického odporu. Treťou fázou je pokušenie arogantnej domýšľavosti. Slovami samotného autora:
„Kým doteraz išlo o to, vyvzdorovať si na väčšine toleranciu pre menšiny, dnes je heslom, že nechceme byť proste len akceptovanou menšinou. My sme lepší, pretože sme modernejší, mnohorakejší ľudia. Takí ako my by mali chcieť byť všetci.“
A o niečo nižšie dodáva:
„Teraz už nejde o to utláčanej menšine dopomôcť k jej právu. Teraz ide o to idey väčšiny vykúpať v kyseline, a vyraziť jej z rúk moc definovať pojmy.“
Netreba paušalizovať
Pochopiteľne, verejnosť by mala ostro rozlišovať medzi samozvanými aktivistami za výsady pre gayov (kam patria aj mnohí heterosexuálni frikulíni) a gaymi samotnými, medzi ktorými k tejto agende môže existovať veľmi diferencované spektrum postojov – vrátane jej úplného odmietania.
V našej blízkosti môže byť veľa ľudí, ktorí majú homosexuálnu inklináciu a možno jej aj v súkromí nechávajú voľný priechod, no okoliu ju nevešajú na nos so zapnutým majákom na hlave a už vôbec si kvôli tomu nevynucujú nárok na zvláštne zaobchádzanie, zákonné výsady alebo zvelebovanie. Ich blízki si ich vážia predovšetkým kvôli ich profesionálnym a charakterovým vlastnostiam, nie kvôli ich sexuálnym preferenciám. Takýmto diskrétnym jednotlivcom všetka česť.
Aj medzi heterosexuálmi majú rôzni ľudia v oblasti intímnych partnerských vzťahov rôzne preferencie a rôzne chúťky, ktoré by ich okolie možno považovalo za výstredné aj vtedy, keď ide o konsenzuálne praktiky, neškodiace žiadnej zo zúčastnených strán. A teraz čo?! Začneme pre nich prijímať zvláštne zákony len preto, že sa nejaký aktivista postaví na tribúnu, aby zo svojich preferencií robil politikum a tvrdil, že je nejakým spôsobom ukrátený o ľudské práva?