7.3 Ježiša pribíjajú na kríž
„Nad hlavu mu dali nápis s označením jeho viny.“ (Mt 27,37)
Ježiša, obraz bolesti, vystreli kati na kríž. Jeho pravú ruku položili na dieru vyvŕtanú v pravom ramene kríža a rameno pevne priviazali. Jeden z nich si mu potom kľakol na prsia a druhý držal zatvárajúcu sa ruku. Ten prvý priložil dlhý hrubý klinec so zaostreným koncom k Ježišovej pravici a zatĺkol ho mocnými údermi kladiva.
Pán skríkol od bolesti a jeho krv postriekala ramená katov.
Počítala som údery kladiva, ale nezapamätala som si, koľko ich bolo.
Kladivá katov boli celé zo železa. Vyzerali ako drevené stolárske kladivá, ale boli väčšie. Pri pohľade na klince sa Ježiš zachvel. Boli také dlhé, že keď ich človek chytil do päste, vyčnievali hore aj dole asi jeden palec. Keď Ježišovi pribili ruky na kríž, klince vyčnievali zo zadnej strany ramena kríža.
Keď mu kati pribili pravú ruku k drevu kríža, zistili, že druhá ruka nedosiahne až k diere vyvŕtanej na ľavom ramene kríža. Na ľavú ruku mu teda priviazali povraz a vzopierajúc sa nohami o kríž ťahali ju z celej sily, až kým ju dostali nad otvor.
Ježiš strašne trpel, pretože mu úplne vykĺbili rameno.
Kati mu kľakli na ramená a na prsia a pribili mu ľavú ruku, z ktorej hneď vystrekla krv.
Spasiteľove bolestné vzlyky bolo počuť aj napriek hlučným úderom kladiva.
Svätá Panna prežívala muky ukrižovania spolu s Ježišom. Bola bledá ako mŕtvola a z úst jej vychádzali prerývané bolestné stony. Odviedli ju trochu ďalej, ku zbožným ženám, lebo farizeji sa jej posmievali.
Mária Magdaléna bola ako zmyslov zbavená. Driapala si tvár, oči a líca mala krvavé.
Približne v jednej tretine kríža odspodu pripevnili drevený podstavec, ktorý mal Ježišovi podopierať nohy, aby na kríži viac stál, než visel. V tomto kuse dreva urobili dieru, do ktorej mali zatĺcť klinec. Do dreva kríža vydlabali miesto na päty.
Kati vystreli Pánove nohy, ktoré sa násilným napnutím ramien vytiahli do výšky, a priviazali na ne povrazy. Nohy však ani tak nedosiahli až k drevenej podpere. Kati opäť spustili krik a nadávali mu. Niektorí z nich navrhovali vyvŕtať nové diery pre ruky, lebo premiestniť drevenú podperu by bolo ťažšie. Iní sa desivo zasmiali:
„Keď sa nechce vystrieť, my mu pomôžeme!“
Na pravú nohu mu priviazali povraz a násilne ju ťahali, až kým dosiahla na drevenú podperu. Vypnutie tela bolo také hrozné, že Ježišovi zaprašťalo v prsiach a on nahlas zvolal:
„Bože môj! Bože môj!“
Priviazali mu hrudník a ramená, aby sa mu nevytrhli ruky z klincov. Potom mu priviazali ľavú nohu, natiahli ju nad pravú a pribili ju oveľa dlhším klincom k drevu kríža. Klinec prebil obidve Pánove nohy i drevenú podperu. Priklincovanie nôh bolo kvôli vypätiu celého tela najstrašnejšie.
Napočítala som tridsaťšesť úderov kladivom, sprevádzaných bolestným nárekom Pána.
Naokolo som videla mnoho plačúcich anjelov.
Svätá Panna sa vrátila na popravisko. Keď počula nárek svojho Syna a údery kladiva a videla, ako mu pribíjajú nohy ku krížu, opäť klesla do náručia svojich spoločníčok. Hneď pribehli farizeji na koňoch a zahrnuli ju nadávkami. Jej priatelia ju teda odniesli ďalej.
Ježiš sa neprestajne modlil žalmy a úryvky z Prorokov, ktoré sa vzťahovali na rôzne chvíle jeho utrpenia. Prerušovali ich len jeho bolestné vzlyky.
Modlila som sa tieto žalmy spolu s ním, teraz som však taká zdrvená bolesťou, že ich neviem zopakovať.
Veliteľ rímskej stráže pribil na kríž Pilátov nápis, ale pretože sa Rimania smiali z nápisu „židovský kráľ“, niektorí farizeji sa vrátili do mesta, aby ešte raz požiadali Piláta o iný nápis.
Medzitým nepretržite kopali jamu, do ktorej mali postaviť Ježišov kríž. Bola totiž stále malá a zem príliš tvrdá.
Kati vypili Veronikino korenisté víno a boli z neho úplne opití. Vnútro ich však pálilo až do zbláznenia. Nadávali Ježišovi, že je čarodejník, a zúrili nad jeho trpezlivosťou.
Viackrát potom zbehli z Kalvárie, aby sa napili oslieho mlieka a uhasili páľavu v žalúdku. Pod Kalváriou boli ženy, ktoré predávali oslie mlieko.
Keď vztýčili kríž s ukrižovaným Ježišom, bolo asi štvrť na jednu.
V tej istej chvíli zaznel z chrámu zvuk trúby, ktorý oznamoval, že veľkonočný baránok bol zarezaný.
7.4 Vztýčenie kríža
Keď kríž vztýčili a nechali ho zapadnúť do jamy, pádom sa celý zatriasol. Ježiš nahlas zastonal od bolesti, jeho rany sa rozšírili, začali silnejšie krvácať a vykĺbené kosti narazili o seba. Z hlavy ovenčenej tŕňovou korunou sa liala krv.
Kríž upevnili v jame štyrmi klinmi pri päte kríža ‒ z pravej a z ľavej strany, spredu a zozadu.
Bol to ohromujúci pohľad, keď sa kríž za posmešného kriku farizejov, katov a obďaleč stojaceho ľudu vztýčil do výšky a s rachotom zapadol do jamy.
K Ježišovi doliehali nielen urážky a posmech, ale aj bolestný plač jeho verných. Matka, zbožné ženy a všetci, ktorí mali čisté srdce, pozdravovali nárekom vyzdvihnuté vtelené Slovo.
Keď Ježiša pribíjali na kríž a následne potom kríž zdvíhali, zbožné ženy zhrozene kričali:
„Že týchto lotrov zem nepohltí! Že ich nestrávi oheň z neba!“
Ježišovi nepriatelia odpovedali na tieto slová posmechom a urážkami.
Kati pristavili ku krížu rebrík a odviazali povrazy, ktorými priviazali Ježišovo sväté telo ku krížu, keď ho naň pribíjali. Obnovil sa krvný obeh a krv náhle začala prúdiť do rán, čo Pánovi spôsobovalo obrovské bolesti.
Ježiš omdlieval od bolesti, sklonil hlavu na prsia a asi sedem minút visel ako mŕtvy.
Nastalo hlboké ticho. Všetci vyzerali byť zaskočení novým, ešte nepoznaným pocitom.
Utíchli posmešné výkriky aj bolestný nárek. Ticho prerušil zvuk trúb z chrámu.
Všetci, ktorí boli čistého srdca, vystierali ruky k Ženíchovi všetkých duší.
Dokonca aj peklo vydesil rachot padajúceho kríža a ešte raz zaútočilo svojimi zbraňami ‒ posmechom a kliatím.
Medzi dušami v predpeklí však zavládla úzkostlivo očakávaná radosť.
Mnohé srdcia si spomenuli na slová Jána Krstiteľa: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta.“
Ježišove nohy boli v takej výške, že jeho priatelia ich mohli objať a pobozkať. Tvár mal obrátenú na severozápad.
7.5 Ukrižovanie dvoch zločincov
„Vedno s ním viedli na popravu ešte dvoch zločincov.“ (Lk 23,32)
Kým pribíjali Pána na kríž, dvoch lotrov nechali na východnom svahu Kalvárie pod dohľadom stráže. Oboch odsúdili za vraždu mladej Židovky a jej detí.
Lotor na ľavej strane bol starší. On navádzal toho, ktorý sa potom obrátil, na zlo a bol jeho majstrom.
Volali sa Dizmas a Gezmas. Dizmas je ten, čo sa obrátil.
Patrili k lúpežnej bande z egyptského pohraničia. V ich tábore prenocovala Svätá rodina pri úteku do Egypta. Dizmas bol malomocný, ale sa uzdravil, keď ho matka okúpala vo vode, v ktorej predtým Panna Mária vykúpala malého Ježiška.15
Zázračné uzdravenie bolo plodom milosrdenstva a lásky, ktorú jeho matka preukázala voči Panne Márii.
Boh na Máriino orodovanie uzdravil telo tohto nešťastníka a jeho duchovné uzdravenie nastalo na kríži.
Dizmas v podstate nebol zlý. Časom sa spustil. Nespomínal si na Ježiša, ale Ježišova trpezlivosť ho hlboko dojala. Kým čakal na vlastné ukrižovanie, povedal svojmu spoločníkovi:
„S tým Galilejčanom zaobchádzajú hrozne. Svojím novým zákonom musel spôsobiť väčšie zlo než my, ale je veľmi trpezlivý a má veľkú moc nad ľuďmi.“
Gezmas mu odvetil:
„Akú moc by mohol mať? Ak je taký mocný, ako hovoria, dokázal by nám všetkým pomôcť.“
Takto sa zhovárali, keď prišli kati a povedali:
„Teraz ste na rade vy!“
Odviazali ich a odvliekli k ich vlastným krížom. Mali pritom naponáhlo, lebo obloha potemnela a vyzeralo to, akoby sa blížila búrka. Ku krížom upevnili priečne ramená. Obliekli im dotrhané tuniky, dali im piť ocot s myrhou a kopancami a bitkou ich prinútili vystúpiť po schodíkoch. Na kríže ich vytiahli pomocou lán, ktoré prehodili cez priečne ramená kríža. Ku krížom ich priviazali povrazmi z lyka tak pevne, až im prašťali kosti a kĺby a svaly im krvácali.
Pri vystupovaní na kríž Dizmas povedal:
„Keby ste boli s nami zaobchádzali tak ako s tým úbohým Galilejčanom, už by ste nás hore nemuseli vyťahovať.“
____________________
15
Táto udalosť je opísaná v diele Das Leben der heiligen Jungfrau Maria, Mníchov 1854. Tal. preklad: La Madonna nelle visione di Anna Caterina Emmerich, vybrané úryvky zostavil Annibale Mancini, Vydavateľstvo Paoline, Modena 1956; La vita della Madonna, zostavil Vincenzo Noja, Vyd. Ancilla, Conegliano 1997; porov. P. Giovetti, La monaca e il poeta. Anna Katharina Emmerich e Clemens Brentano, San Paolo, Cinisello Balsamo (Milano) 2000, s. 137‒139.
7.6 O Ježišove šaty hádžu lós
„Potom hodili lós a rozdelili si jeho šaty.“ (Lk 23,34)
Ježišove šaty kati rozdelili na viaceré kôpky, aby si ich rozdelili. Plášť, ktorý bol dolu rozšírený, roztrhli na dlhé pásy. Rozdelili si aj jeho spodné rúcho, opasok a dlhé biele vlnené šaty.
O nezošívané rúcho sa rozhodli losovať16, lebo roztrhané by im už nebolo nanič.
Už chceli hodiť lós, keď tu prišiel posol od Nikodéma a Jozefa z Arimatey a povedal im, že dolu pod kopcom sú kupci, ktorí chcú kúpiť Ježišove šaty. Kati hneď zobrali všetky jeho šaty a utekali ich dolu predať. Tak sa tieto sväté relikvie dostali do rúk kresťanov.
__________________
16
Podľatradície predstavuje Ježišovo rúcho utkané v jednom kuse nerozlučnosť a všeobecnosť Cirkvi.
7.7 Ježiš medzi dvoma zločincami
„Ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava.“ (Lk 23,33)
Plná bolesti som hľadela na nášho Pána na kríži.
Moje srdce bolo plné horkosti a hlbokej lásky k nemu. Vyzeral ako mŕtvy.
Hlavu akoby mi zvierala tŕňová koruna a akoby som prichádzala o rozum. Ruky a nohy ma pálili ako rozžeravená pec, údy a vnútornosti ma nesmierne boleli. Tieto hrozné muky neboli nič iné než číra láska k Ježišovi. V temnote som videla len môjho ukrižovaného Ženícha, ktorý prinášal útechu všetkým dušiam.
S nežným súcitom som kontemplovala môjho Pána so strašnou tŕňovou korunou, krv, ktorá mu tiekla do očí, pootvorené ústa, zakrvácané vlasy a bradu, hlavu sklonenú na prsia. Aj keď sa neskôr prebral, kvôli veľkej korune mohol zdvihnúť hlavu len s veľkými bolesťami. Hruď mal široko roztiahnutú a pod ňou mal hlbokú priehlbinu, brucho mal vpadnuté a tenké. Ramená, lakte, zápästia a nohy mal vykĺbené. Údy mal natiahnuté a svaly tak strašne napnuté, že sa mu dali spočítať všetky kosti.
Jeho sväté telo bolo pokryté hroznými čiernymi, modrými a žltými škvrnami. Z rúk mu dolu ramenami stekala krv. Krv mu vytekala aj z prebodnutých nôh a zmáčala spodnú časť kríža.
Vytekajúca krv bola najprv červená a nakoniec bledá a vodnatá.
Hoci Ježišovo telo bolo tak zohavené a vyzeralo ako odkrvené, zachovalo si neopísateľný jas majestátnej moci.
Napriek utrpeniu a mučeniu si telo Božieho Syna uchovalo svoju krásu, telo veľkonočného Baránka, ktorý zomieral pod ťarchou hriechov ľudstva.
Ježiš mal široký a mohutný hrudník, nemal ho zarastený ako Ján Krstiteľ.
Jeho kolená boli pevné a robustné ako kolená človeka, ktorý veľa putuje a často sa kľačiačky modlí. Nohy mal dlhé a svalnaté. Chodidlá mal pevné, ušľachtilého tvaru, kožu na chodidlách mal stvrdnutú od mnohého chodenia. Ruky mal pekné, s dlhými a jemnými prstami.
Krk mal dlhší, mohutný a svalnatý, nie príliš veľkú hlavu, vysoké a široké čelo, oválnu tvár a bledú pleť, podobnú svätej Panne. Jeho pohľad bol čistý.
Ježiš mal hnedé vlasy so zlatistým odtieňom, dlhé po plecia. Nosil krátku rozdvojenú bradu. (Toto je jediný opis Pána ktorý máme. Turínske plántno dokresľuje toto svedectvo. Editor)
Teraz, na kríži, mal vlasy sčasti vytrhané, zlepené zrazenou krvou, jeho telo bolo samá rana17 a bol taký vychudnutý, že ani úplne nezakrýval drevo kríža.
Ježišov kríž tvorili brvná hnedej a žltkastej farby, kmeň bol tmavý ako drevo, ktoré dlho ležalo vo vode. Kríže lotrov boli od Pánovho kríža vzdialené natoľko, aby pomedzi ne mohol prejsť človek na koni.
Dvaja lotri predvádzali nechutné divadlo, hlavne Gezmas, ktorý bol naľavo. Neprestajne klial a nadával.
Viseli tam dolámaní, tváre mali modré a oči podliate krvou.
Boli tak silno priviazaní, že kričali od bolesti.
____________________
17
Porov. Iz 1,6: „Od päty po temä nič na ňom celého: puchlina a jazva a rana čerstvá...“
7.8 Ježišovo prvé slovo na kríži
Keď kati ukrižovali zločincov, pozbierali si svoje nástroje a odchádzajúc sa ešte posmievali Ježišovi a nadávali mu.
Aj farizeji na koňoch prešli okolo Ježiša, zasypali ho urážkami a odišli.
Stovku rímskych vojakov vystriedalo na rozkaz Abenadara, veliteľa arabského pôvodu, iných päťdesiat.
Po Ježišovej smrti sa Abenadar dal pokrstiť a prijal meno Ktezifón. Poddôstojník sa volal Kassius a aj on sa stal kresťanom a dostal meno Longinus.
Na vrch prišlo iných dvanásť farizejov, dvanásť saducejov, dvanásť zákonníkov a niekoľko starších z ľudu. Medzi nimi boli niektorí, čo išli požiadať Piláta, aby zmenil nápis. Boli namrzení, lebo Pilát ich nechcel ani len prijať. Tí, čo boli na koňoch, obišli kruh popraviska a odohnali svätú Pannu, ktorú nazvali nehanebnicou.
Ján ju odviedol do náručia Márie Magdalény a Marty.
Farizeji, ktorí sa postavili pred Ježiša, pohŕdavo potriasali hlavami a vysmievali sa mu:
„Hanbi sa, ty luhár! Ako zrúcaš chrám a za tri dni ho znovu postavíš? Vždy si chcel pomáhať iným a teraz nevieš pomôcť sám sebe. Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!“
Aj rímski vojaci sa mu posmievali:
„Ak si židovský kráľ, tak si teraz pomôž!“
Ježiš visel na kríži v mdlobách. Gezmas vtedy riekol:
„Teraz ho opustil diabol.“
Jeden z vojakov vzal palicu, napichol na ňu špongiu namočenú v octe a zdvihol ju k Ježišovým perám. Ježiš trochu ochutnal. Vojak povedal:
„Ak si židovský kráľ, pomôž sám sebe!“
Pán trochu zdvihol hlavu a povedal:
„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia!“
Potom sa ďalej ticho modlil.
Keď to Gezmas počul, zakričal:
„Ak si Kristus, tak pomôž sebe aj nám!“
Keď to povedal, pokračoval vo výsmechu.
No Dizmas, zločinec z pravej strany, bol hlboko dojatý, keď počul, že Ježiš sa modlí za svojich nepriateľov.
Panna Mária začula hlas svojho Syna a ponáhľala sa ku krížu. Spolu s ňou išiel Ján, Salome a Mária Kleofášova, ktorí ju nedokázali zadržať.
Stotník im nebránil a nechal ich prejsť.
Hneď ako sa Matka priblížila ku krížu, posilnila ju Ježišova modlitba. V tej istej chvíli Dizmas osvietený milosťou spoznal, že Ježiš a jeho Matka mu v detstve už pomohli, a mocným hlasom zvolal:
„Ako ho môžete urážať, keď sa za vás modlí? Mlčal, trpel a modlí sa za vás a vy ho hanobíte! On je Prorok, náš Kráľ, je to Boží Syn!“
Tieto káravé slová z úst vraha na kríži vyvolali veľký zmätok. Mnohí dvíhali kamene, aby ho ukameňovali, ale Abenadar im to nedovolil. Rozohnal ich a obnovil poriadok.
Dizmas sa otočil k svojmu spoločníkovi, ktorý neprestával urážať Ježiša, a povedal mu:
„Nebojíš sa Boha, ty, ktorý si bol rovnako odsúdený? My trpíme spravodlivo, lebo sme si to zaslúžili za svoje skutky, ale tento nespravil nič zlé. Mysli na svoju poslednú hodinu a obráť sa!“
S dojatím vyznal Ježišovi všetky svoje hriechy a poprosil ho:
„Pane, ak ma odsúdiš, zaslúžim si to, ale zmiluj sa nado mnou!“
Ježiš mu odvetil:
„Dosiahneš moje milosrdenstvo.“
Tak dostal Dizmas milosť hlbokej ľútosti.
Toto všetko sa odohralo medzi dvanástou a pol jednou popoludní. Kým sa dobrý lotor kajal, v prírode sa diali zvláštne znamenia, ktoré všetkých napĺňali strachom.
7.9 Zatmenie slnka ‒ Ježišovo druhé a tretie slovo na kríži
„Bolo už okolo dvanástej hodiny a nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní.“ (Lk 23,44)
Až do desiatej, keď Pilát vyhlásil rozsudok, padali chvíľami krúpy. Potom sa nebo vyjasnilo a svietilo slnko. Na poludnie pokryli oblohu husté červenkasté mraky. O pol jednej popoludní, čo u Židov zodpovedá takzvanej šiestej hodine, nastalo zázračné zatmenie slnka.
Z Božej milosti som videla mnoho podrobností tohto javu, nedokážem ich však primerane opísať.
Môžem povedať len to, že som bola ako mimo zemegule a videla som rôzne hviezdne dráhy, ktoré sa zázračne križujú. Mesiac vyzeral ako ohnivá guľa.
Potom som bola opäť v Jeruzaleme, odkiaľ som videla na východnej strane slnka tmavú škvrnu, ktorá ho čoskoro celkom zakryla.
Stred tejto škvrny bol žltkastý a okolo bola červená žiara ako žeravý prsteň.
Obloha naraz úplne stemnela. Ľudí i zvieratá zachvátil strach. Zvieratá sa rozutekali a vtáky hľadali útočisko a v kŕdľoch zlietali na kopce. Boli také vystrašené, že sa dali chytiť rukou. Ulice mesta zahalila hustá hmla, ľudia blúdili po uliciach. Mnohí sa chúlili s prikrytou hlavou v kútoch, iní sa bili do pŕs a bedákali. Aj farizeji hľadeli s obavami na oblohu. Červenkastá tma ich natoľko vystrašila, že dokonca prestali urážať Ježiša. Istotne sa snažili vysvetliť si tieto javy ako prirodzené.
Mnohí sa však nedali presvedčiť a zalamujúc rukami kričali:
„Nech padne jeho krv na jeho vrahov!“
Padli na kolená a prosili Pána o opustenie. Trpiaci Ježiš k nim obrátil svoj zrak.
Ako sa tma stupňovala, mnohí opustili kríž. Ostala pri ňom len Panna Mária a Ježišovi najvernejší. Kajúci Dizmas sa obrátil k Ježišovi s bojazlivou nádejou:
„Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva!“
Ježiš mu odpovedal:
„Veru, hovorím ti, ešte dnes budeš so mnou v raji.“
Ježišova Matka, Mária Magdaléna, Mária Kleofášova a Ján sa dívali na Pána. Panna Mária v duchu prosila svojho Syna, aby jej dovolil zomrieť s ním. Ježiš na ňu vážne a súcitne pozrel, potom obrátil zrak k Jánovi a povedal jej:
„Žena, hľa, tvoj syn. Bude ti ešte viac synom, než keby si ho bola porodila.“
Potom povedal Jánovi:
„Hľa, tvoja matka!“
Ján objal Ježišovu Matku, ktorá sa teraz stala aj jeho Matkou.
Po tejto poslednej vôli svojho Syna upadla otrasená Panna Mária pod krížom do bezvedomia. Zbožné ženy ju podopreli a posadili na hrádzu naproti krížu.
Ján sa stal Božím synom, lebo už v ňom žil Kristus. Nečudo, že Pán dal Jána za syna tej, ktorú anjel pozdravil slovami „milosti plná“, lebo meno Ján znamená „Pán je milostivý“.
7.10 Chrám počas zatmenia ‒ Pilátova úzkosť
Vystrašení ľudia zmätene blúdili ulicami alebo sa zavreli v domoch.
Piláta som videla v Herodesovom dome. Boli na terase, z ktorej sa predtým Herodes pozeral, ako zberba týra Pána. Vydesene pozorovali oblohu.
Boli presvedčení, že to, čo sa deje, súvisí s Ježišovým odsúdením.
Neskôr odišli sprevádzaní strážou do Pilátovho paláca. Vystrašení prešli opusteným námestím. Pilát sa na Gabbathu, na ktorej odsúdil Ježiša, ani len nepozrel.
Vošiel do svojho paláca a dal zvolať starších zo židovského ľudu, aby mu povedali svoj názor na znamenia, ktoré sa diali na oblohe. Pilát tvrdil, že ukrižovanie Ježiša, ktoré si vymohli Židia, vyvolalo hnev ich Boha a je príčinou zvláštnych znamení v prírode. Lenže Židia všetko ďalej vysvetľovali ako prírodný jav. Mnoho iných sa však obrátilo. Napríklad stráže, ktoré padli na zem pred svätým Pánovým menom.
Pred Pilátovým palácom sa zhromaždil veľký dav a kričal:
„Nespravodlivý sudca! Nech padne jeho krv na jeho vrahov!“
Boli to tí istí, čo ráno kričali: „Ukrižuj ho!“
Chudák Pilát volal, že on nemá nič spoločné s odsúdením Galilejčana, že to Židia chceli jeho smrť a že to bol ich kráľ a prorok, a nie jeho.
Aj v chráme zavládla úzkosť práve pri zabíjaní veľkonočného baránka. Keď nastala tma, prítomných sa zmocnil strach. Zem sa niekoľkokrát zachvela, chrámová opona sa roztrhla a po uliciach chodili vzkriesení mŕtvi.
Veľkňazi sa všemožne snažili upokojiť ľud. Dokonca zapálili všetky sviece, ale zmätok sa len stupňoval.
Bola stále väčšia tma. Na severozápadnom predmestí Jeruzalema, blízko hradieb, sa prepadlo niekoľko hrobiek.
7.11 Ježišova opustenosť ‒ Štvrté slovo na kríži
„Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo.“ (1 Pt 2,24)
Na Kalvárii spočiatku nepostrehli zväčšujúcu sa tmu, lebo tu vládol veľký ruch. Kati stavali kríže a kliali, dvaja zločinci na krížoch kričali, farizeji na koňoch sa posmievali Ježišovi, rímski vojaci sa striedali a opití kati hlučne odchádzali... Nasledovala Dizmasova ľútosť a zúrenie farizejov.
Keď však tma hustla, desivo zapôsobila na prítomných, ktorí sa ustarostení vzdialili od kríža.
Potom Ježiš odporúčal svoju Matku Jánovi a Pannu Máriu odniesli, lebo omdlela.
Nastala chvíľa ticha. Väčšina prítomných upierala oči na oblohu a na hviezdy, ktoré červenkasto svetielkovali. Niektorí hľadeli na Ukrižovaného a dosiahli milosť pokánia. Ich svedomie sa prebudilo k pravému životu.
Napokon všetci odišli a okolo kríža zavládol pokoj. Okolo trpiaceho opusteného Ježiša som videla zástupy anjelov.
To bola jediná útecha predtým, než zostal v tme sám.
Pán v tme zavŕšil svoje ľudské poslanie a v dôvernej modlitbe sa obracal k nebeskému Otcovi. S láskou ho prosil a odporúčal mu svojich nepriateľov, odriekal žalmy, ktoré sa napĺňali. Sužovala ho úzkosť ako biedneho človeka, ktorému je odopretá každá ľudská i božská útecha. Keď sa viera, nádej a láska vyčerpá a je vystavená skúške, človek prežíva bolesť, ktorú nemožno vyjadriť slovami.
Úplne opustený Ježiš v hustnúcej tme daroval sám seba a všetky svoje nekonečné zásluhy za nás, hriešnikov, aby sme už nemuseli sami zostupovať do vnútornej tmy.
Okolo tretej hodiny Ježiš zvolal:
„Eli, Eli, lema sabaktani!“, čo znamená: „Bože môj! Bože môj! Prečo si ma opustil?“
Keď počuli tento srdcervúci výkrik, jeden z tých, čo sa mu posmievali, povedal:
„Volá Eliáša!“
Iný sa pridal:
„Uvidíme, či Eliáš príde a pomôže mu z kríža!“
Svätá Panna znovu bežala ku krížu, nasledovaná Jánom, Máriou Kleofášovou, Máriou Magdalénou a Salome.
Išlo tade na koňoch tridsať cudzincov pochádzajúcich z okolia Joppe. Keď uvideli Ježiša na kríži, rozhorčení kričali:
„Keby v tomto krutom meste nebol chrám, malo by ľahnúť popolom! Takú vinu si vzalo na seba!“
Židia, ktorí ostali v blízkosti kríža, reagovali na toto opovržlivé zvolanie hlasnými námietkami.
Títo Židia sa spontánne rozdelili na dve skupiny. Z jednej sa ozýval bolestný nárek a z druhej urážky a kliatby.
Farizeji stíchli, lebo sa obávali vzbury ľudu. Požiadali stotníka Abenadara, aby dal zavrieť najbližšiu mestskú bránu. Od Piláta a Herodesa žiadali posily.
Po tretej hodine popoludní sa obloha vyjasnila a mesiac sa vzdialil od slnka na opačnú stranu. Slnko však bolo zahalené hmlou, bolo bez jasu a malo červenkastú farbu. Pomaly sa objavili slnečné lúče a hviezdy zmizli, no naďalej bolo šero.
Keď sa rozvidnelo, Ježišovým nepriateľom sa vrátila odvaha, ale stotník Abenadar prikázal, aby bolo ticho, a obnovil poriadok.
7.12 Ježišova smrť ‒ Piate, šieste a siedme slovo
„Potom Ježiš vo vedomí, že je už všetko dokonané, povedal, aby sa splnilo Písmo: »Žíznim.«“ (Jn 19,28)
Keď sa znovu rozvidnelo, ukázalo sa sväté Pánovo telo na kríži ‒ bledé, zoslabnuté a pre veľkú stratu krvi ešte belšie ako prv.
Ježiš zomieral. Jazyk mal úplne vyschnutý. Povedal:
„Som smädný.“
Ale keď jeho priatelia len smutne pozerali a nič nerobili, poprosil:
„Nemohli by ste mi dať aspoň hlt vody?“
Zarmútený Ján mu odvetil:
„Ach, Pane, zabudli sme na to!“
Táto zábudlivosť najbližších priateľov Ježiša natoľko sklamala, že zašepkal:
„Aj moji najbližší museli na mňa zabudnúť a nepodajú mi piť, aby sa naplnilo Písmo.“
Ježišovi priatelia ponúkli vojakom peniaze, aby mu dali trochu vody, ale tí to nespravili. Jeden z nich namočil špongiu do octu a primiešal doň žlč a chcel mu to dať piť. Stotník Abenadar mu to však nedovolil. Vytrhol vojakovi špongiu z rúk, vyžmýkal ju a namočil do čistého octu. Potom do nej vsunul krátku yzopovú rúrku. Špongiu napichol na hrot svojej kopije a priložil ju Ježišovi k ústam. Ježiš povedal niekoľko slov, z ktorých si spomínam len na tieto:
„Keď už nebudem mať hlas, prehovoria ústa mŕtvych!“
Nastala Pánova posledná hodina. Zápasil so smrťou ako obyčajný človek. Celé telo mu zalial studený pot a prerývane dýchal.
Ján stál pod krížom a utieral mu nohy šatkou.
Mária Magdaléna zlomená bolesťou sa opierala o chrbát kríža. Panna Mária stála medzi Ježišovým krížom a krížom kajúceho lotra podopieraná Salome a Máriou Kleofášovou.
Vtedy Ježiš povedal:
„Dokonané je!“
Zdvihol hlavu a mocným hlasom, ktorý prenikol nebo i zem, zvolal:
„Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha!“
Potom Pán sklonil hlavu a vypustil ducha. Bolo krátko po tretej hodine popoludní. Videla som, ako jeho duša zostupuje do predpeklia ako žiarivá postava.
Ján a zbožné ženy padli tvárou na zem.
Bolo dokonané. Pánova duša opustila sväté telo. Ježišov posledný výkrik otriasol zemou a tými, ktorí ho počuli. Skala Kalvárie pukla a zrútilo sa mnoho domov.
Ľudia, ktorí ešte boli na Golgote, bili sa v prsia a ponáhľali sa domov. Boli otrasení, trhali si šaty a na hlavu si sypali popol.
Ján a zbožné ženy vstali a s láskou sa venovali Panne Márii.
Keď Abenadar podal Pánovi ocot, zamyslel sa. Nehybne sedel na svojom koni a nemohol odtrhnúť zrak od Ježišovej tváre.
Dokonca aj kôň sklonil hlavu a stotník mu povolil opraty.
Vtedy ho osvietilo svetlo milosti a cítil, že sa obrátil. Hrdé srdce pyšného stotníka sa zlomilo ako skala Kalvárie. Zahodil kopiju, bil sa v prsia a zvolal hlasom nového človeka:
„Pochválený buď, Bože, Všemohúci, Boh Abraháma a Jakuba! Toto bol spravodlivý človek, skutočne je to Boží Syn!“
Mnohí jeho vojaci urobili to isté, ba aj niektorí farizeji sa bili do pŕs.
Abenadar potom odovzdal koňa Kassiovi a zveril mu velenie. Rozlúčil sa so svojimi vojakmi a odišiel z Kalvárie. Videla som ho, ako odovzdal správu o Spasiteľovej smrti učeníkom v údolí Gihonu a potom sa ponáhľal do Pilátovho paláca.
Pán teda odovzdal svoju dušu Otcovi a opustil svoje sväté telo. Splatil dlh lásky za celé ľudstvo.
Kristovo telo stratilo veľa krvi a veľmi zbledlo. Jeho rany, z ktorých vytieklo množstvo krvi, vyzerali ako tmavé škvrny. Tvár sa mu predĺžila, lebo mu vpadli líca, nos sa zúžil a krvou podbehnuté oči ostali pootvorené.
Ježiš ešte raz zdvihol tŕním korunovanú hlavu a potom ju pod ťarchou bolesti znovu spustil. Belasé a stiahnuté pery sa mu pootvorili. Priklincované ruky a ramená sa mu uvoľnili.
Chrbát tesne prilipol ku krížu a celá váha tela spočívala na nohách. Kolená sa stočili na jednu stranu a prebité nohy sa trochu skrútili okolo klinca.
Svätá Panna hľadela na to sväté telo, ktoré počala z Ducha Svätého v absolútnej čistote. Pozerala naň ako na telo z jej tela, kosť z jej kostí, srdce z jej srdca, teraz zbavené všetkej krásy a odlúčené od najsvätejšej duše.
Matka ho kontemplovala s nevýslovnou bolesťou ‒ zavesené na kríži medzi dvoma zločincami, zohavené a znevážené tými, ktorých prišlo zachrániť.
Aj teraz, hoci bolo také dokaličené, sväté Pánovo telo vzbudzovalo úctu a dotýkalo sa ľudských sŕdc. Jeho bolestné umučenie a horká smrť na kríži podnietili mnohých hriešnikov, aby sa obrátili. Ježiš sám povedal: „Ak semeno neodumrie, neprinesie úrodu!“
Zločinci sa zvíjali v kŕčoch. Dizmas sa po celý čas modlil. (Písali sme o ňom pred nedávnom. Editor)
Farizeji sa povrazmi pokúšali zmerať hĺbku pukliny v skale, ale keď nedosiahli na koniec, odišli z Kalvárie. Sprevádzal ich nárek Ježišových priateľov.
Rímski vojaci odišli, aby sa pridali k tým, čo strážili mestskú bránu, aby zabránili vzbure.
Okolo Pánovho tela zavládlo ticho a smútok. Pred krížom som videla už len Ježišových priateľov.
Z okolitých dolín znepokojene hľadelo niekoľko Pánových učeníkov ku Kalvárii.
Ochladilo sa a slnečné svetlo bolo ešte zakalené.