Euro-mena vo svojej pôvodnej podobe už neprežila, už nie je len jedna, ale rozdelila sa. Dnes už máme „nemecké euro“ (= považované za stojace a padajúce na Nemecku) a „cyperské euro“. Cyperské euro je dokonca jednou z najpodivnejších mien na svete. Nesmie sa vyvážať z krajiny, len v symbolických množstvách, pre vyberanie hotovosti z účtu platia podobné pravidlá. Navyše sa odobrila jeho ľubovoľná konfiškácia podľa uváženia EÚ.
Cyprus krachol výlučne „vďaka“ existencii eurozóny a svojho a gréckeho členstva v nej. Jeho model fungoval pred vstupom do EÚ v roku 2004 aj do eurozóny (len rok pred nami, v 2008). Koleso šťastia sa zlomilo na nákupe gréckych štátnych dlhopisov ako „pomocou“ svojim gréckym bratom. Grécko by sa však nemohlo ani len vzdialene tak zadlžiť, ak by nebolo v zóne s „nulovým rizikom“. Bez eura v Grécku by dnes Cyprus nemal problém – keď tak o niečo nižší výnos z úrokov. Avšak, dnes je Cyprus v troskách, lebo dôvera v jeho model bola zlikvidovaná.
Poučením z toho je, že nikdy sa netreba spoliehať na niečo veľké, (zdanlivo) silné, niečo zhora (eurozóna, EÚ, štátny aparát), ale len na to, čo si sami vlastnými silami vybudujeme.
Keby sa Cyperčania zariadili podľa môjho niekdajšieho blogu (Ako sa zabezpečiť pred druhým kolom krízy) a skonvertovali si v tom čase peniaze do iných aktív, osobitne fyzického zlata, nemali by teraz takýto problém. Na tomto príklade vidíme, že zlato je v skutočnosti nedocenené svojou aktuálnou svetovou cenou, jeho hodnota je v uchovávaní hodnôt pred vyčíňaním politikov. Tým, že dnes nezohráva veľkú úlohu pre vlády, narozdiel od peňazí, nesnažia sa ho regulovať.
V súčasnosti je doba, kedy sa každý kto má aké také prostriedky musí zamýšľať, čo s nimi, aby si ich uchránil.
Okrem individuálnej úrovne by som chcel načrtnúť aj celkový obraz. Ak by napríklad väčšina ľudí v jednom štáte mala peniaze investované vo svojich malých podnikoch, ktoré by ich živili, volili by také typy strán, ktoré by tento ekonomický model podporovali a nie ich ožobračovali (ako to robí súčasná vláda na Slovensku).
Talianska ekonomika je napríklad založená na malých podnikoch. A vďaka tomu majú Taliani vyššie súkromné úspory a nižšie firemné zadlženie ako inde v Európe. Problém má „len“ vláda. Problém vznikol v minulosti pôsobením komunistických skupín v Taliansku, podporovaných zvonka. Vláda, aby obmedzila podporu pre komunistov, zaviedla štedrý sociálny systém a vysoké dôchodky. To spôsobilo dnešný problém Talianska, inak veľmi bohatej krajiny. Úspech Berlusconiho je v tom, že vždy podporoval (nehádzal polená pod nohy) drobným podnikateľom. Pre nich to bol to výhodný obchod, lebo za ukradnuté milióny z ich daní mali relatívny pokoj od štátu. Porovnajme to so Slovenskom, kde výmenou za rozkrádanie daní je systematická likvidácia drobných podnikateľov. Tých nie je dosť, aby mali politickú váhu.
Montiho Taliani odmietli, lebo – napriek svojmu pozitívnemu imidžu v zahraničí – defacto iba zavádzal vyššie dane a otváral Taliansko pre vstup oligopolov namiesto klasických rodinných podnikov. Mierne šetrenie v štátnej správe nebol dostatočný argument.
Som presvedčený o tom, že viac malých firiem by pomohlo Slovensku nielen ekonomicky, ale následne aj politicky. Súčasná vláda sa snaží o definitívne podriadenie celej ekonomiky Slovenska do rúk niekoľkých finančných skupín, ktoré budú rozhodovať o živote a smrti obyvateľov. A to doslova – hrá sa napríklad o ovládnutie zdravotníctva.
Ak máte nejaké prostriedky a chcete si ich ochrániť, môžete ich dať do napríklad do spomínaného fyzického zlata. Ak chcete vytvoriť vyššiu formu ochrany – politickú váhu – investujte do svojej firmy a poraďte tak aj iným. U nás bude mať politický reprezentant tejto vrstvy skôr sulíkovskú, ako berlusconiovskú podobu.
Aj keď podmienky pre živnostníkov sú nastavené likvidačne, využite čo najviac výhody s.r.o. a nevzdávajte to. Optimalizácia daní je správna vec, podpora štátneho aparátu je podporou finančných skupín – zbrani proti vám. Výťažok investujte opäť – takto skutočne podporíte svoju krajinu a pozitívne tendencie v nej.
Krajina, plná malých firmičiek so šikovnými a na seba odkázanými ľuďmi, farmičiek, kde ľudia z okolia chodia kupovať zdravé ovocie a zeleninu – namiesto “ropných” výrobkov v supermarketoch z dotovaných mega skleníkov kdesi v Holandsku alebo Španielsku – je silnou a zdravou krajinou.
Krajina so silným štátnym aparátom ovládaným oligarchami (miestnymi a európskymi) je slabou a biednou krajinou. Podporte to prvé!
Autor: Jozef Rajtár