Silvester Krčméry sa zapísal do sŕdc tisícov ľudí najmä počas obdobia neslobody a ako významná osobnosť boja za slobodu patrí do slovenskej histórie.
Vo svojom živote sa aktívne zasadzoval za rešpektovanie ľudských práv po nástupe totality, neoblomne presadzoval náboženskú a občiansku slobodu. Jeho príbeh je inšpirujúci aj tým, že bol akoby dvakrát uväznený a pritom neuveriteľne aktívny. Prvý krát to bol komunistický režim, ktorý ho za jeho presvedčenie a angažovanosť odsúdil na 14 rokov väzenia. Tým druhým sa mu stala jeho vlastná, ťažká choroba. Na sklonku života sa mu prejavili príznaky alzhaimerovej choroby. Postupne chradol na tele. Ostatných päť rokov ostal pripútaný na lôžko a posledný rok a pol života ostal akoby uväznený vo svojom vnútri. Napriek tomu, rovnako ako v mladosti, keď bol za mrežami väzenia, i na sklonku života bol zdrojom sily a inšpirácie pre mnohých veriacich kresťanov. Jeho životný optimizmus, radosť a povzbudenie boli silou do života ostatných.
Spolu s Vladom Juklom organizovali hnutia laického apoštolátu, tzv. katolíckej akcie, čo bolo dôvodom ich prvého zatknutia ŠtB v roku 1946. Začiatkom 50. rokov boli obaja odsúdení na dlhoročné tresty odňatia slobody pričom vo väzení strávil každý viac ako 13 rokov. Tu boli vystavení rôznym formám strádania a mučenia. Po prepustení na slobodu zažili sklamanie. V 60. rokoch si Slováci na komunizmus už zvykli. Napriek tomu Silvo s Vladom nerezignovali a pustili sa opäť do práce. Založili vysokoškolský krúžok tajnej cirkvi a začali sa venovať evanjelizácii vysokoškolákov. Koncom 70. rokov už fungovala tajná cirkev ako organizovaná sieť po celom Slovensku. K verejným akciám pristúpila v polovici 80. rokov v Šaštíne a počas mierových slávností na Velehrade. Vtedy prítomní pútnici vypískali predstaviteľov oficiálnej moci. Vyvrcholením činnosti tajnej cirkvi bola púť v Nitre (1988), keď na nočnú pobožnosť prišlo viac ako 100-tisíc mladých ľudí. Na tejto púti sa prvýkrát objavila aj slovenská zástava. Aj po páde komunistického režimu naďalej kráčali po svojej línii a politické dianie sledovali s kritickým nadhľadom.
Ako som už pre Postoy.sk písal, pre mňa boli mená Silvester Krčméry a Vlado Jukl známe od detstva. Ich viera a aktivity ovplyvnili aj mojich rodičov a tým, akoby snáď ešte pred mojim narodením, predurčili aj siločiary môjho života. Bola to práve skupina okolo Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla, ktorá začala vydávať Náboženstvo a súčasnosť, ktorého prvými redaktormi boli Ján Čarnogurský, Martin Lauko (môj otec) a František Mikloško. Otec neskôr s maminou vydávali aj národnejšie orientovaný Hlas Slovenska. Tým sa stretnutia s týmito pánmi a katolícke intelektuálne prostredie stalo súčasťou môjho života.
Ešte na strednej škole, ako 15-ročný som sa stal členom KPM – Kresťanskej pracujúcej mládeže, kde som spoznal Martu Košíkovu, ktorá v tom čase túto organizáciu viedla. KPM bola organizácia napojená na Jocistov a ovplyvnená T. Kolakovičom, a Marta Košíková? Tá zasa pochádzala zo Silvovej rodiny. Kruhy sa opäť pretli. A tak, hoci nikdy nie priamo a umýselne, vždy ma moje životné siločiary pritiahli k dielu, ktoré Silvo aj Vlado na Slovensku realizovali. Neskôr, už ako študent a potom ako absolvent vysokej školy, som sa nanovo stretol s týmito dôverne známymi menami. A opäť mi vstúpili do života, pretože sa stali impulzom aj pre moju vlastnú angažovanosť, či už je to Spoločenstvo Ladislava Hanusa, ku ktorému prispel najmä nebohý Anton Neuwirth, či Fórum pre kultúru, ktoré som zakladal s Marekom Hrubčom na východnom Slovensku, či nový projekt obnovených Hanusových dni na Spišskej Kapitule, či Vajnorská vzdelávacia spoločnosť (filmový klub, projekt šach na školy, krúžková činnosť) alebo dodnes aj v politickej a občianskej angažovanosti v KDH.
"Netreba sa nám štverať po zložitých schodoch teológie či metafyziky, len jednoduchým srdcom cítime, že na živote a životnom príbehu týchto ľudí je 'niečo' mimoriadne."
Všetky moje aktivity majú jeden prameň a jednu pečať. Katolicka viera, Silvo Krčméry a Vlado Jukl. Tieto mená a najmä ich životné osudy sú podľa mňa príkladom evanjeliovej "soli", či "kvasu". V prípade mnohých svätcov sa stáva, že zázrky sa „začnú diať“ až po ich smrti. Akoby bolo potrebné odovzdať Bohu aj to posledné, aby sa sila lásky celkom prejavila. Netreba sa nám štverať po zložitých schodoch teológie či metafyziky, len jednoduchým srdcom cítime, že na živote a životnom príbehu týchto ľudí je „niečo“ mimoriadne. A ak život týchto dvoch „apoštolských dvojčiat z Pražskej Salmovskej ulice“ dokázal meniť ľudské osudy už vtedy, verím, že po ich smrti, keď spočinú v náruči nášho Otca, bude ich starostlivosť o nás a láska k nášmu národu ešte dokonalejšia.
Verím, že tak, ako učili našich rodičov prežiť v dobe neslobody a slobodu dosiahnuť, a že tak, ako neskôr sa snažili už nás učiť, ako v tej slobode správne žiť, dnes – tam z hora, nás naučia, ako tú slobodu nestratiť. Verím, že nám budú pomáhať, aby sme sa aj my stali soľou a kvasom pre ďalšie generácie. Ich zázraky v časoch kultúrnej vojny, dezorientácie pojmov, všadeprítomného pravizmu, mediálneho simulacra a nekončiaceho rozkrádania verejného majetku budeme veľmi potrebovať. Kresťanskí intelektuáli dnes nemajú pred sebou väčšej povinnosti, ako „ostať nezmenenými“ a z celého srdca sa usilovať o zjednotenie... aj to politické!
Juraj Lauko
Autor je čestným predsedom Fóra pre kultúru, jeho rodičia boli aktívnymi členmi katolíckeho disentu.
Pohrebná omša za Silvestra Krčméryho sa bude konať dnes 17. septembra o 13:30 hod. v Kostole Najsvätejšieho Spasiteľa (jezuitský kostol) na Františkánskom námestí 4 v Bratislave, celebrovať ju bude bratislavský arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský. Pochovaný bude na Martinskom cintoríne.