Prof. Róbert Letz: Vojtaššák si uvedomoval, že katolíci musia byť aktívni

Bratislava 5. augusta (TK KBS) V týchto dňoch (4. augusta 2015) sme si pripomenuli 50. výročie úmrtia Božieho sluhu, biskupa Jána Vojtaššáka. Pri tejto príležitosti prinášame rozhovor s prof. Róbertom Letzom, vedúcim Katedry histórie Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Pán profesor, venujete sa aj cirkevným dejinám 20. storočia. V čom spočíva význam biskupa Jána Vojtaššáka pre slovenskú spoločnosť a prečo by sme si ho mali pripomínať?

Význam biskupa Jána Vojtaššáka pre slovenskú spoločnosť je zrejmý. Ide o osobnosť, ktorá venovala všetky svoje sily v prospech slovenského katolicizmu a slovenského národa. Platí to o každom úseku života biskupa Vojtaššáka, no osobitne by som chcel vyzdvihnúť obdobie po roku 1945, keď sa jasne postavil proti nastupujúcemu komunizmu, ktorý považoval za mimoriadne nebezpečenstvo pre Cirkev i pre národ. Za tento postoj bol vo vykonštruovanom politickom procese v roku 1951 odsúdený na 24 rokov väzenia a prakticky až do svojej smrti sa stal väzňom a vyhnancom. Napriek všetkým prežitým príkoriam ostal verný svojmu presvedčeniu a nikdy sa neprestal považovať za biskupa svojej diecézy. Vyzdvihol by som jeho odvahu vyznať vieru aj v sťažených a z vonkajšieho pohľadu beznádejných podmienkach. Biskup Vojtaššák sa zaslúžil o rozmach slovenského katolicizmu od začiatku 20. storočia, najmä po roku 1918. Z tohto pohľadu bol zakladateľskou osobnosťou. Na Slovensku viedol Katolícku charitu, bol aktivistom a zakladateľom mnohých cirkevných spolkov a inštitúcií. Podporoval rehole a stavbu cirkevných škôl. Osobitnú pozornosť si zaslúži jeho vklad do vysokej školy bohosloveckej v Spišskej Kapitule, ktorá sa stala kľúčovým ohniskom katolíckeho intelektuálneho života, keď sústredil také osobnosti ako Ladislav Hanus, Jozef Špirko, Štefan Barnáš, Ferko Skyčák, Jozef Kapala ši Valentín Kalinay.

Niektoré sekulárne médiá biskupa Vojtaššáka vykresľujú ako kontroverznú
osobnosť v súvislosti s jeho postojmi k židovskej otázke. Ako podľa Vás zvládol obdobie Slovenského štátu?

O biskupovi Vojtaššákovi existuje už veľa literatúry a mediálny pohľad môže byť účelový a skresľujúci pri vyzdvihovaní jedného aspektu jeho života. Biskup Vojtaššák bol osobným priateľom Andreja Hlinku ešte z čias Uhorska. Je zaujímavé, že prvou kaplánskou stanicou Hlinku sa stala farnosť Zákamenné – Vojtaššákove rodisko. Vojtaššák spolupracoval s Hlinkom a spolu s ďalšími slovenskými kňazmi čelili maďarizačnému tlaku. Vojtaššákovou prioritou však nebola politika, hoci pri nedostatku vlastnej slovenskej laickej inteligencie sa musel aj politicky angažovať. Stál pri zrode Československej republiky, keď sa osobne zúčastnil na historickom deklaračnom zhromaždení v Turčianskom Sv. Martine v roku 1918 a podpísal Deklaráciu slovenského národa, ktorou sa politickí reprezentanti Slovenska prihlásili k myšlienke česko-slovenského štátu. Vojtaššák ako biskup sympatizoval so slovenským autonomistickým hnutím a Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou, no nebol jej členom a nezúčastňoval sa na riadení tejto strany. Keď došlo k vyhláseniu Slovenského štátu v roku 1939, biskup Vojtaššák to prijal ako v daných podmienkach optimálne riešenie pre slovenský národ. Na podnet biskupského zboru a so súhlasom Svätej stolice sa v roku 1940 stal podpredsedom Štátnej rady, ktorá bola reprezentatívnym orgánom bez praktického dosahu na politický život. Ostal v nej do roku 1943. Znamenalo to však prevzatie politickej funkcie v hektických vojnových časoch. Práve jeho výroky, ktoré torzovite zachytávajú zápisnice z rokovania v Štátnej rade, obsahujú viacero tvrdení, schvaľujúcich vtedajšiu vládnu politiku, kritiku i represívny postup voči židovskému obyvateľstvu. Biskup Vojtaššák zrejme dostatočne neodhadol dôsledky politiky, ktoré Židom v daných podmienkach hrozili. Od roku 2008 sa veľa diskutovalo o arizácii Baldovských kúpeľov, ktoré pôvodne patrili židovskému vlastníkovi. Arizácia priniesla vynútené vyvlastnenie židovských majetkov na Slovensku. Biskup Vojtaššák v roku 1940 zakázal kňazom svojej diecézy arizovať židovské majetky. Prečo potom biskupstvo cestou arizácie získalo majetok spomenutých kúpeľov? Pôvodný úmysel bol odkúpiť chátrajúce kúpele riadnou cestou. Išlo totiž o pozemok v bezprostrednom susedstve Spišskej Kapituly, ktorý by bol ideálny ako rekreačné stredisko pre starých kňazov a zamestnancov biskupstva. Kúpa sa však nepodarila. Keď sa stal núteným správcom kúpeľov právnik Cyril Salva a banka od neho vymáhala zaplatenie pohľadávky, ktorou boli kúpele zaťažené, sám v roku 1941 navrhol biskupovi Vojtaššákovi, aby biskupstvo zaplatilo dlh a kúpele odkúpilo. Biskup s tým súhlasil a kúpa sa realizovala. Baldovce boli od roku 1940 vyhlásené za židovský majetok a preto ich nebolo možné získať iným spôsobom ako arizáciou podľa vtedy platných arizačných zákonov. Je teda pochybné, že prvotná motivácia kúpy Baldovských kúpeľov bola práve tá, že išlo o židovský majetok. Biskupstvo o ne malo záujem aj predtým a to bez ohľadu na vlastníka. Na mieste je otázka, či vojnové časy a existujúce protižidovské zákonodarstvo boli tým najvhodnejším obdobím pre realizáciu kúpy kúpeľov. K postoju biskupa Vojtaššáka k židovskej otázke na Slovensku je veľmi dôležité zdôrazniť, že sa spolu s ostatnými katolíckymi biskupmi v roku 1941 po vyjdení Židovského kódexu pričinil o vydanie memoranda, ktoré odsúdilo rasizmus ako vieroučný blud a tiež v roku 1943 podpísal spoločný pastiersky list biskupov k židovskej otázke, ktorý vyzýval k záchrane Židov. Biskup Vojtaššák sám vymohol pre niekoľkých Židov tzv. prezidentské výnimky, ktoré ich chránili pred dosahom protižidovského zákonodarstva. Podľa ministra vnútra Slovenského štátu Alexandra Macha to bol emotívne ladený osobný list biskupa Vojtaššáka z roku 1943, ktorý ho presvedčil, že Židia deportovaní zo Slovenska už nežijú, že boli hromadne vyvraždení.

Spomienka na tohto Božieho sluhu je najmä v Spišskej diecéze stále živá. Čím bol pre Jána Vojtaššáka verejný život a ako do neho vstupoval?

Biskup Vojtaššák bol predovšetkým kňazom a biskupom, ktorý sa usiloval viesť svojich veriacich k plnému prežívaniu viery a plneniu náboženských povinností. Ťažisko jeho činnosti bolo v službe Cirkvi. Viedol mimoriadne skromný a asketický život. Jeho všestranný aktivizmus a neúnavný zápas s prekážkami viedol k oživeniu a renesancii katolicizmu, a to nielen v obvode jeho diecézy. Vojtaššák si uvedomil, že katolicizmus, ak chce niečo priniesť, nesmie byť pasívny a zastrašený, ale aktívny. To je jeho dôležitý odkaz aj pre dnešok.