Siedmi bratislavskí kňazi vyzvali opozičné KDH, aby nepodporovalo na úrad prezidenta Ivetu Radičovú, ale Františka Mikloška. Nasledovali vzrušené reakcie a nový náboj prezidentskej kampane.
Dôvod, pre ktorý sa ozvali katolícki kňazi z Bratislavy a následne desiatky ďalších z celého Slovenska, je ochrana nenarodeného ľudského života. „V súčasnosti naša vlasť prechádza zložitým obdobím triedenia duchov v otázke zápasu medzi civilizáciou lásky a kultúrou smrti. Jedným z významných medzníkov toho, kam sa vnútorne aj navonok uberie Slovensko, sú nadchádzajúce prezidentské voľby,“ píšu v liste. Hneď v úvode treba povedať dve veci. Téma, ktorú podpísaní kňazi otvorili, presahuje význam súčasnej prezidentskej kampane a spôsob, ako sa do verejného života zapojili, je od pádu komunizmu novátorský a dlhoočakávaný. Nech už prezidentské voľby dopadnú akokoľvek, zdá sa, že náboženská pravica má na Slovensku miesto.
.Ficov pakt
Názor, že cirkev do politiky nepatrí, je jedným z najsilnejších dedičstiev komunizmu. Je to o to zaujímavejšie, že najviac sa o jeho prelomenie zaslúžil bývalý komunista a súčasný predseda vlády Robert Fico. Krátko po voľbách uzavrel s biskupmi pakt o neútočení a vzájomnom rešpekte, a aby neboli pochybnosti o jeho motívoch, následne ho opakovane porušil. Ficovi, samozrejme, nešlo o žiadne obnovenie postavenia náboženstva vo verejnom priestore. Jeho cieľom bolo podriadenie cirkvi jeho záujmom a rozdelenie slovenských veriacich tak, aby medzi nimi získal potrebnú voličskú podporu. Bol v tom úspešný, a ako ukázal prieskum Štatistického úradu, už pred voľbami stranu Smer podporovala väčšina veriacich, ktorí v nedele a sviatky pravidelne navštevujú bohoslužby.
Bol to paradox, ale o takej podpore, akej sa dostalo napríklad od biskupa Tondru a kardinála Korca premiérovi Ficovi, sa doteraz žiadnemu politikovi ani nesnívalo. Biskupské listy pred voľbami boli spravidla vyhýbavé a všeobecné. Vyjadrenie pred poslednými voľbami prezidenta sa obmedzilo na vyhlásenie, aby veriaci nevolili bývalého komunistu. Bolo to o to zvláštnejšie, že relevantní nekomunisti kandidovali iba dvaja, pritom iba jeden z nich mal kresťanský program. Biskupi však pred tým zavreli oči.
.voľby 2009
Zdá sa, že to sa v roku 2009 mení. Situácia medzi kandidátmi je prehľadná ako nikdy doteraz. Prvý, kto na to upozornil a začal tým zaujímavú transformáciu postavenia cirkvi v spoločnosti, bol spišský biskup Andrej Imrich. Na rozdiel od iných biskupov sa nevyhol položenej otázke a verejne odpovedal, že bude voliť Mikloška. Nasledovalo oživenie kampane na pôde rôznych farských či laických komunít a minimálne pre časť verejnosti dostali voľby novú tému. Záujem o túto tému nezačala žiadna marketingová kampaň organizovaná volebným štábom, ale jednotlivci a organizácie zospodu spoločnosti. Vyvrcholením bol list siedmich bratislavských kňazov spomínaný v úvode.
Tí sa síce dopustili jednej chybičky (do toho, či nejaké predsedníctvo odstúpi, alebo nie, im naozaj nič nie je), ale inak bol list vecný, s oporou v tradícii a učení cirkvi. Napokon, otázka, ako sa má správať kresťan na verejnosti, nie je v dejinách cirkvi ničím nová. Menia sa iba kulisy a témy. Napríklad otázka, či a za akých okolností majú byť katolíci potrestaní exkomunikáciou, teda zákazom prijímania sviatostí, je stará ako cirkev sama. Riešil ju apoštol Pavol, sv. Ján Chryzostom či sv. Bazil Veľký, sv. Timotej Alexandrijský, sv. Augustín či František z Assisi.
Táto tradícia pretrváva dodnes a dokument o tom, prečo by napríklad malo byť zamietnuté podať sväté prijímanie politikom hlasujúcim za potraty, podpísal ešte ako kardinál aj Joseph Ratzinger. Na tom, že kňazi či biskupi strážia, kto je a kto nie je prípustný prijímať sviatosti, nie je napokon nič zvláštne. Zvláštny by bol skôr opak, najmä ak si uvedomíme, že katolíci veria, že prijímaná oblátka nie je nejakým zástupným symbolom, ale skutočným telom Ježiša Krista. O to tu však nejde. Radičová katolíčkou nie je, preto ju ani nemožno exkomunikovať. Ústrednou témou listu bolo niečo iné. A síce výzva, aby strana, ktorá sa hlási ku kresťanstvu, podporila kandidáta, ktorý nielenže je kresťanom, ale zachoval si aj svoju integritu a nestojí na strane „kultúry smrti“.
.kultúra smrti a kultúra života
Kultúra smrti je termín, ktorý zaviedol Ján Pavol II. pred pätnástimi rokmi v encyklike Evangelium vitae, venovanej kultúrno-etickým otázkam, predovšetkým potratu a eutanázii. Ján Pavol II. v tejto encyklike napísal: „Sme povolaní milovať a rešpektovať život každého človeka a vytrvalo a s odvahou sa usilovať o to, aby v našej dobe, v ktorej sa množí príliš mnoho znakov smrti, zavládla konečne nová kultúra života.“ Toto evanjelium života, ako to poľský pápež nazval, sa má hlásať v prvom rade „vnútri samotných kresťanských spoločenstiev“.
Dikcia encykliky bola pomerne naliehavá a pápež písal o potrebe obnovy tak v prostredí rodiny, ako aj intelektuálov pôsobiacich na univerzitách a všade tam, kde „sa tvorí kultúra“. Prirodzene, hlásať evanjelium života majú v prvom rade kňazi a klérus a nemajú sa zastaviť ani pred politikou a verejným životom. Je to totiž práve politika, kde sa formujú pravidlá pre celú spoločnosť. Ako napísal poľský pápež, „v súčasnej demokratickej kultúre sa veľmi rozšíril názor, podľa ktorého sa má právny poriadok spoločnosti obmedziť na prijatie a kodifikovanie presvedčenia väčšiny, a teda má byť postavený výlučne na tom, čo väčšina občanov žije a uznáva za morálne.“ Pripomína to Alexisa de Tocqueville, rovnako ako on varoval pred nebezpečenstvami vlády väčšiny a rovnako ako on nazval za istých okolností takúto vládu „tyranskou“. Zmena kultúry sa preto podľa Evangelium vitae nevyhnutne týka aj politiky.
Kritizovať kňazov, že tieto normy použili na slovenské reálie, teda nemožno dosť dobre bez toho, aby ste zároveň kritizovali Jána Pavla II. a katolícku cirkev.
.morálka podľa Radičovej
Paradoxné je, že práve vymedzenie voči Jánovi Pavlovi II. sa dotknutej Radičovej podarilo. Význam listu tak vzrástol s jej reakciou. Najskôr kňazov upozornila, že svojím vyjadrením priamo vstúpili a vážne zasahujú do predvolebnej kampane. Zaujímavé upozornenie, najmä pre tých, ktorí sledujú Radičovej kampaň. Samotná Radičová totiž v rámci kampane verejne navštívila katolíckych biskupov, čím ich do kampane aj sama vtiahla. Navyše, ako už upozornili iní, nie je známe, že by za zasahovanie kritizovala františkána Jána Krstiteľa Balázsa, ktorý verejne podporil práve poslankyňu SDKÚ.
Radičová sa však nezastavila a pokračovala. Najskôr rozlíšila rozhodovanie cirkvi od samostatného rozhodovania jednotlivcov, aby následne ponúkla definíciu etického relativizmu: „To, čo je morálne, alebo nemorálne v spoločnosti, to je vec spoločenskej dohody tej-ktorej spoločnosti,“ povedala ako reakciu na zverejnený list. Takže si to zhrňme: Ivete Radičovej prekáža verejné vyjadrenie podpory kňazov, ak podporia jej protikandidáta, verí, že k občianskej zrelosti v 21. storočí patrí, že ľudia sa rozhodujú nezávisle od učenia cirkvi, a do tretice, o tom, čo je morálne, si rozhoduje každá spoločnosť sama, spoločenskou dohodou čiže väčšinou hlasov.
Záver? Bez ohľadu na to, aké sú konkrétne právomoci prezidenta, je to najvyšší ústavný činiteľ a neexistuje krajina, kde by podobné témy v kampani neboli dôležité. A keďže vďaka médiám o kandidátoch vieme, akého majú psa či obľúbené jedlo, nie je od veci vedieť, čo si myslia napríklad o etike.