Svätí mučeníci Arménskej genocídy

Sviatok 24. apríla (Východné Cirkvi)

Pred sto rokmi začala jedna z najkrvavejších masakier modernej doby, v ktorej prišlo o život jeden a pol milióna arménskych kresťanov. V nedeľu 12. apríla pápež František počas omše, ktorú celebroval vo Vatikáne, neváhal uznať túto tragickú udalosť za genocídu, a to napriek tvrdeniam tých, ktorí sa ju za takú stále zanovito zdráhajú uznať. 23. apríla Arménska apoštolská cirkev svätorečila hromadne jeden a pol milióna mužov, žien a detí, ktorí zomreli z dôvodu ich etnického pôvodu a náboženstva. Nasledujúci deň, 24. apríl sa od tohto roka tak stáva „Pamätným dňom“ " týchto obetí, ako to vyhlásil arménsky patriarcha Karekin II. v encyklike, ktorou oficiálne otvoril oslavy stého výročia genocídy. Zdôraznil, že oslavy sa budú konať počas celého roka a „každý deň roka 2015 bude dňom spomienky a oddanosti nášmu ľudu, duchovnou cestou k pamätníku našich mučeníkov. V roku 1915 a nasledujúcich rokoch jeden a pol milióna našich synov a dcér podstúpilo smrť, hlad, choroby; boli deportovaní a nútení kráčať až do úplného vysilenia. Stáročia tvorivosti a úspechov boli zničené v jedinom okamihu. Tisíce kostolov a kláštorov bolo znesvätených, národné inštitúcie a školy zničené. Naše duchovné a kultúrne poklady boli vykorenené a vymazané“. Tento ľud bol však s odvahou viery a talentu, ktoré ho charakterizujú, schopný „vstať z mŕtvych“ a znova zažiariť, ako povedal patriarcha. „Vkladajúc nádej v Teba, Pane, náš ľud bol osvietený a posilnený. Tvoje svetlo zapálilo talent nášho ducha. Tvoja sila nás zamerala na naše víťazstvá. Tvorili sme, keď iní ničili naše výtvory. Pokračovali sme žiť, keď iní chceli, aby sme zomreli“. Storočnica umožňuje oslavu aj tohto vzkriesenia.

Prenasledovanie rozpútané Turkami v rokoch 1915 až 1918 voči arménskemu národu žijúcemu v Anatólii a ostatných častiach Osmanskej, je snáď prvým príkladom systematického potláčania etnicko-náboženskej menšiny v modernej dobe. Táto kampaň eliminácie, ktorá vzišla nielen z otvorene rasistickej ideológie samozvanej „modernistickej a progresívnej“ strany Mladoturkov[1], ale mala svoje najhlbšej korene aj vo vrodenej, ale hanebnej neznášanlivosti, ktorú osmanskí moslimovia a Kurdi z Anatólie vždy dávali najavo voči arménskej kresťanskej menšine, ktorá jednoducho bola nositeľkou iných náboženských a kultúrnych hodnôt.

Poďme však pekne po poriadku a pokúsme sa pochopiť dôvody a genézu jedného z najstrašnejších a najmenej publikovaných prejavov etnicko-náboženskej neznášanlivosti dvadsiateho storočia. Vyhladzovanie Arménov, ku ktorému došlo v rokoch 1915 až 1918, v skutočnosti predstavuje len vyvrcholenie dlhej kampane prenasledovania a diskriminácie, ktorá začala v druhej polovici devätnásteho storočia v rámci chátrajúcej Osmanskej ríše. V rokoch 1894 až 1896 Abdülhamid II.[2], posledný vládca, či skôr despota, Vysokej Porty[3] (tur. Bâb-ı Âli), dal zelenú vyhladzovaciemu programu, ktorý v mnohých ohľadoch môže byť porovnávaný s tým nacistickým proti židovskému národu. Počas tohto obdobia začala turecká vláda aplikovať voči Arménom - už aj tak dosť diskriminovaným v mnohých oblastiach občianskeho života, ale napriek tomu schopných ešte celkom slušné žiť - rad zákonov určených nielen k „zlepšeniu“ občianskej izolácie menšiny, aby nimi v podstate nariadila a umožnila jej legálne vyhladzovanie: manéver, ktorý bol do veľkej miery realizovaný tak, aby na Arménov – ľud či národ tradične veľmi aktívny a vzdelaný - zvalil zodpovednosť za zlyhanie absolútne nedostatočnej a zastaranej vládnej politiky sultánov. Prenasledovanie Arménov je skutočne potrebné chápať aj ako výsledok týchto zložitých a traumatických historických procesov, ktoré od druhej polovice XIX. storočia a prvých tridsiatich rokoch XX. viedli k rozpadu Osmanskej ríše.

Potom, čo sa Carihradská vláda musela vzdať (následkom vojny s Talianskom v rokoch 1911 - 1912 a prvej balkánskej vojny v roku 1913) veľkej časti svojich území (Líbye, Albánska, Macedónska a časti ostrovov v Egejskom mori), vstúpila do fázy veľmi akútnej krízy. Obávajúc sa kompletného rozpadu Ríše, najprv Vysoká porta a potom Strana Mladoturkov, začali prejavovať stále podozrivejší postoj voči menšinám (gréckej, bulharskej, židovskej, beduínskej a arménskej). Tieto boli zodpovedné - podľa carihradských vládnucich kruhov – za strojenie úkladov proti Ríši a podkopávania jej základov. A spolupáchateľkou tohto zdeformovaného a falošného pohľadu bola arménska menšina, ktorá budila najväčšiu pozornosť. Ale dôvodom toľkej nedôvery zo strany Turkov voči Arménom boli takisto konkrétne úvahy a obavy medzinárodného politického charakteru. Vysoká Portatotiž videla v tejto menšine, ktorá väčšinou žila na severe východnej Anatólie, možného ak nie istého spojenca ortodoxného Ruského impéria, najhrozivejšieho a tradičného nepriateľa Vysokej Porty. Toto impérium sa už do doby Petra Veľkého[4] (1682-1725) a Mikuláša I.[5] (1825-1855) vždy snažilo vytlačiť Turecko z pohraničných oblastí Kaukazu získaním sympatií arménskych komunít už znechutených znášaním despotickej Osmanskej nadvlády. V období osemnásteho a devätnásteho storočia Rusi kontrovali Turkom viacerými vojnami. V roku 1876 cárske sily, ktoré zasiahli na podporu Bulharska, donútili Konštantínopol ku ponižujúcej kapitulácii a k podpísaniu Sanstefanskej mierovej zmluvy[6], dokumentu, ktorý potvrdil okrem iného odstúpenie niektorých oblastiach severnej Anatólie obývanej Arménmi Rusku. Avšak Zmluva sa nikdy nestala plne funkčnou tiež kvôli tlaku zo strany britského premiéra Benjamina Disraeliho[7], ktorý bol vždy proti nadmernej vojenskej a politickej ruskej expanzii najmä na Balkáne. A po zásahu ďalších, voči Rusku nepriaznivých, západných mocností (Francúzska a Pruska), bol dokument čiastočne upravený odstránením klauzuly o ochrane arménskej menšiny. V podstate žiadna západná veľmoc sa nechcela zastať kresťanskej populácie, radšej sa orientovala smerom k „reál politike“. Aj keď o niekoľko rokov neskôr článok 61 následnej Berlínskej zmluvy z roku 1878, schválil, aspoň na papieri, právo na prežitie tejto nešťastnej komunity. Nezáujem európskych krajín umožnil despotickému sultánovi Abdülhamidovi zmeniť krehkú ústavu z roku 1876, zrušiť všetky základné slobody a zaviesť v krajine nové, prísnejšie zákony proti náboženským menšinám a ustanoviť vysoko efektívnu tajnú políciu poverenú rozdrvením novovzniknutého Arménskeho hnutia za nezávislosť.  Nespokojný sultán zároveň povzbudil moslimské kurdské kmene ku migrácii do tradične arménskych vidieckych oblastí východného Turecka a poštval ich proti kresťanom. Kurdi, podporovaní tajnou políciou a armádou Osmanskej ríše, sa začali usádzať na arménskom území a násilím vyháňať miestne obyvateľstvo. Arméni boli stále viac nútení presúvať sa na severovýchod smerom do ruských kaukazských oblasti: čo si Veľká Porta, so smutne známym zlým úmyslom, vyložila ako akt zrady proti nej a dohodu s cárskym nepriateľom. Bolo to v čase, kedy sa Arménske hnutie za nezávislosť začalo trieštiť do rôznych politických skupín a tajných spoločností ako Armenakan[8] (založený v roku 1885), sociálno-demokratická strana Hunchak[9] (1887) a najradikálnejšie „hnutie“ Dashnak[10] (1890) s cieľom bojovať proti Turkom. Na reakciu sultána však nebolo treba dlho čakať. Despota z Konštantínopolu zorganizoval členov kurdských kmeňov do tzv. regimentov kavalérie Hamidiye[11], čo boli legálne ozbrojené bandy lupičov oprávnené vládou prenasledovať a masakrovať Arménom vo Východnej Anatólii.

Ale akArméni, ktorí zostali na osmanskom územia dopadli zle, tak ani tí, ktorým sa podarilo nájsť útočisko v oblastiach ruského Kaukazu, si nemohli byť istí svojou bezpečnosťou. V roku 1881, po atentáte na cára Alexandra II.[12], liberálny ministerský predseda arménskeho pôvodu Loris Melikov[13] musel podať demisiu, pretože bol považovaný za neschopného zvládaťrastúcu nespokojnosť gruzínskych a arménskych nacionalistov na Kaukaze. Po odchode Melikova, následné vlády v Petrohrade začali dávať najavourčitépodozrenie, ak nie až nepriateľstvo vočiArménom, ako tým, ktorí žili v Turecku, tak aj tým, ktorí sa usídlilina území cárskeho impéria. V roku 1903 sa cár Mikuláš II. dokonca pokúsil zabaviť majetok Arménskej národnej cirkvi a nariadil uzatvorenie ich škôl a ďalších inštitúcií na území ruského Zakaukazska. Táto drastická zmena ruského kurzu umožnilo sultánovi Abdülhamidovizvýšiť tlakvočinenávidenej menšine, pričom zámienkou saokrem iného stali aj niektoré závažné a nezmyselnéatentátyspáchané v rokoch1890až 1894 extrémistami Arménskeho hnutia za nezávislosť. Situácia nadobúdala rýchly spád. V roku 1894, stúpenec Hunchaku, istý Murat, presvedčil arménsku horskú populáciu oblasti Sassun, aby neplatili miestnym kurdským náčelníkom odporné „Hafir“ - príspevok za ochranu. Toto bola vlastne vydieranie legalizované tureckou vládou v prospech Kurdov, ktorí satýmto spôsobom mohli obohacovať na úkor arménskych roľníkova horalov.

11. marca 1895 Veľká Británia, Francúzsko a Rusko pobúrené vystupňovaním protiarménskych opatrení, náhle zmenili svoj postoj a nariadili sultánovi udeliť kresťanskej menšiny určitú formu hoci obmedzenej autonómie. Žiadosť bola Abdülhamidom zamietnutá a on naopak zintenzívnil represívnu politiku a dal voľný priebeh skutočným masakrom Arménov, dokonca aj vo veľkých mestách Impéria. Podľa svedectiev získaných talianskymi, francúzskymi, britskými a americkými diplomatmi pri viacerých príležitostiach, turecké a kurdské oddiely drancovali dediny, kradli dobytok, znásilňovali ženy a deti, často nútili arménskych hodnostárov zhromaždiť sa do ich kostolov, ktorým potom zadebnili dvere a kostoly podpálili. V rokoch 1894 až 1896 osmanské a kurdské zlikvidovali tým najbarbarskejším spôsobom do 250 000 Arménov. Táto vlna násilia dosiahla takú úroveň, že primäla Anglicko, Francúzsko a Spojené štáty žiadať odvolanie sultána. Ale cár a aj cisár Wilhelm II.[14], ktorý v roku 1889 uskutočnil štátnu návštevu v hlavnom meste na Bospore, sa namiesto toho rozhodli zachovať voči sultánovi neutrálny postoj. Postoj cisára pramenil z veľmi špecifických politických a ekonomických úvah. Wilhelm II. v skutočnosti túžil dokončiť výstavbu železničnej trate Berlín-Bagdad: tepny, ktorá by po dokončení umožnila Nemecku zvýšiť svoje obchodné aktivity s Tureckom ale predovšetkým rozšíriť jej sféru vplyvu na Stredný východ, do Mezopotámie a v Perzskom zálive.

Poslednádekáda panovania Abdülhamidabola charakterizovaná vnútorné veľmi neistou politickou, hospodárskou a sociálnou situáciou, ktorá niesla so sebou problémy schopné viesť k vážnym nepokojom. Ku koncu XIX. storočia, v niektorých solúnskych kruhoch, skupina mladých armádnych dôstojníkov, slobodomurárov, spolu s niektorými tureckými politickými exulantmi v tajnej spoločnosti Únie a Pokroku, začali pripravovať sprisahanie proti starej absolutistickej moci. Následne tzv. Hnutie Mladoturkov šlo oveľa ďalej, volali po odstránení sultána a po ambicióznom, rýchlom a radikálnom procese sociálno-politickej, hospodárskej a kultúrnej modernizácie Impéria. Vzbura, vedená skupinou mladých dôstojníkov naklonených princípom západnej spoločnosti, vypukla v roku 1908 v Monastire. 23. júla toho istého roka Ústredný výbor jednoty a pokroku nariadil sultánovi, aby okamžite obnovil ústavu z roka 1876 (ktorá bola zrušená už v roku 1878), a nariadil armáde, aby pochodovala na Konštantínopol. Sultán tentoraz ustúpil, ústava bola oficiálne obnovená 24. júla 1908. Nasledovalo krátke obdobie eufórie s veľkými oslavami v Konštantínopole, Damasku, Bagdade a v mestách a regiónoch obývaných etnickými a náboženskými menšinami (arménskou, židovskou, slovanskou a arabskou), ktoré videli vo vojenskej vzbure proti sultánovi začiatok nového obdobia charakterizovaného väčšou slobodou. Spočiatku mladí tureckí dôstojníci vskutku vyhlasovali, že moslimovia, kresťania a Židia by už nemali byť vyčleňovaní a všetci by mali prispievať spoločne a v úplnej rovnosti ku skvelej hospodárskej a sociálnej obrode Osmanského národa.

V roku 1909, po neúspešnom kontrarevolučnom pokuse vedenom zástancami absolutistického Abdülhamidovho režimu, dôstojníci „modernisti“ vedení Taalat Pašom[15] definitívne zosadili Abdülhamida, donútilo ho odovzdať vládu jeho bratovi Muhammadovi (Mehmet) V.[16] a tento v snahe vyhnúť sa ťažkostiam, s radosťou potvrdzuje smernice revolučných dôstojníkov, ktorí však už medzi tým začali vypracovávať programy so silným nacionalistickým a rasistickým obsahom, ktoré rušili všetky sľuby slobody (hneď po páde AbdülhamidaMladoturci uviedli do života parlamentný systém, ktorý umožňoval kresťanom, Židom a Arabom vstupovať do verejnej správy a slúžiť v armáde). Avšak po porážke Talianskom v roku 1912 a nezdaroch v rámci Prvej balkánskej vojny, 26. januára 1913 bol v Konštantínopole nový prevrat. Enver Paša[17], Taalat Paša a Ahmed Džemal Paša[18] prevzali násilím moc a vytvorili akýsi typ triumvirátu. Mladoturci veľmi rýchlo opustili liberálne a parlamentné ideály a začali komplexný proces „poturčovania“ Osmanskej ríše (politická stratégia, ktorá bola zameraná na princípy „panturkizmu[19]“, ideologického trendu „osmanského znovuzrodenie“ "podporovaného Ziya Gökalpom[20], stúpencom francúzskeho sociológa Emila Durkheima[21]). U Mladoturkov presiaknutých touto doktrínou ospevujúcou cnosti tureckých štátnikov, bojovníkov a vodcov ich slávnej minulosti sa začal ich nikdy úplne nezmiernený postoj intolerancie voči menšinám Impéria, najmä arménskym kresťanom, prejavovať extrémne. Na jar roku 1914, tesne pred vypuknutím Prvej svetovej vojny, vláda Mladoturkov začala vedecky plánovať to, čo sa čoskoro ukázalo ako prvá naprogramovaná „genocída“ v modernej dobe. Po vstupe Osmanskej ríše do vojny (29. októbra 1914) na strane centrálnych mocností, arménska komunita chcela Konštantínopolu dokázať svoju vernosť k Osmanskému národu. V lete roku 1914 v Erzerume na ôsmom zjazde Dashnaku, vodca najsilnejšieho arménske hnutia za nezávislosť vyzval všetkých svojich členov, aby si plnili svoje povinnosti ako vojaci a lojálni občania Impéria. V priebehu niekoľkých týždňov narukovalo do tureckých ozbrojených síl 250.000 Arménov, čo už od nešťastnej vojenskej kampane rozpútanej v decembri Enverom Pašom proti Rusom na Kaukaze dokazuje ich absolútnu lojalitu voči vláde, ktorá však v tom čase už dokončovala prípravy skutočného a prekvapivého masakru proti nim.

Na začiatku roka 1915, počas tajného zasadania Výboru jednoty a pokroku, výkonný tajomník Nazim uzavrel tieto práce slovami: „Sme vo vojne; a nemohla by sa nám naskytnúť lepšia príležitosť pre vyhladenie celého arménskeho obyvateľstva. V dobe, ako je táto, je veľmi nepravdepodobné, že by došlo k zásahu zo strany veľmocí a k protestom zo strany tlače; a ak sa tak stane, všetci sa ocitnú zoči-voči hotovej veci“. Ďalší z prítomných, Hassan Fehmin, dodal. „Sme v ideálnych podmienkach, aby ste mohli vyslať na kaukazský front všetkých mladých Arménov schopných nastúpiť do zbrane. A akonáhle tam budú, môžeme ich chytiť do pasce a ľahko ich vyhladiť, keď budú zovretí medzi ruskými silami, ktoré budú pred nimi a špeciálnymi silami, ktoré my umiestnime za nich“. K tomuto dátumu Výbor rozhodol, že „vyhladením Arménov“ by mala byť poverená osobitná trojčlenná komisia, v ktorej okrem výkonného tajomníka Nazima budú Behaettin Shakir a minister verejného vzdelávania Shoukri, pod priamou kontrolou Taalata Pašu. Komisia potom zasa zriadila takzvanú „špeciálnu organizáciu“ (Teshkilate Makhsusa[22]), ktorej súčasťou sa stali veľké skupiny bývalých väzňov a  zločincov, ktorým bola prisľúbená sloboda za ich nekalé služby. Na začiatku jari 1915 tureckí predstavitelia vyslali armádu a  kurdské bandy proti bezbranným arménskym dedinám, ktoré boli vydrancované a spustošené. Následne ozbrojené kurdské gangy, oddiely armády a polície začali zatýkať – a obviňovať zo spolupráce s ruským nepriateľom - všetkých predstaviteľov rôznych arménskych strán. V priebehu niekoľkých týždňov bolo uväznených desiatky tisíc kresťanov, ktorí boli podrobení otrasným a zdokumentovaným mučeniam. Moslimskí Kurdi zúrivo napádali najmä kňazov, ktorým horúcimi kolíkmi vylupovali oči a kliešťami vytrhával nechty a zuby. Očití svedkovia potvrdili, že Gevdet Bey[23], šéf mesta Van a švagor ministra obrany Envera Pašu, rozkázal, aby jeho muži pribíjali na nohy obetí podkovy a potom týchto nešťastníkov nútili zvŕtať sa v smrteľnom tanci. 24. apríla 1915 v Konštantínopole počas masívneho zatýkania bolo uväznených asi 500 exponentov Arménskej hnutia a následne boli uškrtení drôtom. Podľa oficiálnej správy konzula Spojených štátov v Ankare, v júli 1915 dvetisíc vojakov z arménskeho etnika, veteránov z kaukazskej kampane, bolo Turkami odzbrojených a poslaných v reťaziach do oblasti mesta Kharput pod zámienkou výstavby cesty. Ale keď sa arménski vojaci ocitli v údolí, boli obkľúčení práporom tureckej polície a zmasakrovaní. Všetky telá boli potom nahádzané do hlbokej jaskyne. Rovnaký osud postretol ďalších 2 500 arménskych vojakov, ktorí boli zavedení do kameňolomu pri meste Diyarbakir a tam zavraždení oddielom, ktorý tvorili kurdskí vojaci a milície. Stále podľa správ amerických diplomatov, obete boli mučené, zbavené šiat a ponechané zhniť v lome. V júni 1916, po zlikvidovaní okolo 150.000 vojakov arménskeho pôvodu, sa Turci rozhodli „zbaviť“ aj tretiny arménskych robotníkov zamestnaných na výstavbe a údržbe dôležitej železničnej trati Berlín-Konštantínopol-Bagdad. Ale v tomtočase nemeckí a rakúski spojenci, ktorí už dlho vyjadrovalisvoje sklamanie nad hrozným krviprelievaním, konečne oficiálnou formou odsúdili turecké zverstvá. Nemecký veľvyslanec v Konštantínopole, gróf Paul von WolffMetternich[24] sa ponáhľal do Vysokej Porty a priamo obvinil Taalat Pašu a ministra zahraničných vecí Halila Kuta (Pašu([25]zo zbytočných ukrutností a dokonca aj zo sabotáže. Avšak ani tieto energické protesty nepohli osmanskýmivodcami.

Vtedy mnohí arménski dôstojníci a poddôstojníci, ktorí prežili masaker, sa pokúsili v horách zorganizovať odpor. V apríli 1915 sa v meste Van niekoľkým tisícom arménskych civilistov podarilo odzbrojiť miestnu tureckú posádku a zabarikádovať sa v centre mesta, kde mnoho dní odolávali osmanskému a kurdskému protiútoku až do príchodu divízie ruského jazdectva, ktorá v máji týchto zúfalcov oslobodila z obliehania. Rovnaký úspech mal historický a dnes slávny odpor na horskom masíve Musa Daghu[26] blízko Antióchie. Na tejto náhornej planine sa usadilo okolo 4 000 Arménov odhodlaných nepredať lacno svoju kožu. Dobrých štyridsať dní sa bránili útokom pravidelným útvarom osmanskej armády a „dobrovoľníkom“ tureckých civilistov, zaznamenajúc tak jednu z najhrdinskejších stránok histórie arménskeho ľudu. Nakoniec, práve keď sa už zdalo, že podľahnú prevahe protivníka, tí, ktorí prežili, boli zachránení včasným príchodom francúzskeho námorného oddielu do İskenderunského zálivu, ktorému sa podarilo ich do značnej miery zachrániť (Epopeju Musa Daghu neskôr opísal Franz Werfel[27] vo svojom slávnom historický román „Štyridsiatich dní Musa Daghu[28]“). Bohužiaľ, ďalšie pokusy odporu nemali rovnaké šťastie. Na Urfe celá arménska posádka, zložená z vojenských veteránov a civilistov podľahla drvivej prevahe osmanských síl, ktoré po bitke zmasakrovali všetkých obrancov, ktorí zostali nažive vrátane zranených.

Na jeseň roku 1915 po eliminovaní najmladšej a najbojovnejšej časti arménskeho národa, osmanské Ministerstvo vnútra začalo plánovať vyhladenie všetkých dospelých vo veku nad 45 rokov, ktorí boli do tej doby ušetrení, pretože boli považovaných za užitočných pre práce na poliach. Ako o tom svedčí úryvok z úradnej depeše zaslanej ministrom Taalatom Pašom tureckému guvernérovi Aleppa 15. septembra 1915. „Už ste boli informovaní, že vláda sa rozhodla vyhladiť celú arménsku populáciu ... Je nevyhnutná vaša maximálna spolupráca ... Žiadne zľutovanie s nikým, ani so ženami, deťmi, invalidmi... Akokoľvek tragické by sa mohli zdať metódy vyhladzovania, musíte konať bez akýchkoľvek škrupulí svedomia a s maximálnou rýchlosťou a efektivitou“. Pre zníženie nákladov a pre maximálnu racionalizáciu operácie, vláda Mladoturkov začala masové deportácie (z ktorých však niekedy boli ušetrení lekári alebo technici užitoční pre vládu, ako sa to stalo v meste Kayseri) s cieľom sústrediť do niekoľkých izolovaných lokalít všetkých ešte žijúcich Arménov. Jedným z vybraných miest bola pustá a chudobná sýrska oblasť Deir al-Zor, kde po pešom stokilometrovom pochode boli celé arménske rodiny zavraždené tým najhroznejším spôsobom, napriek protestom skupiny nemeckých a rakúskych dôstojníkov, ktorí boli svedkami týchto tragických udalostí. Tieto deportácie boli tiež navrhnuté tak, aby uľahčili vyvlastnenie arménskych nehnuteľností. Bolo upustené od predchádzajúcej praxe ničenia dedín, mnohí vodcovia zo Strany Mladoturkov a mnohí policajní funkcionári a velitelia smutne známych kurdských jazdeckých gangov sa takto mohli obohatiť (arizácia na turecký spôsob).

V zime 1915 nemecký diplomat v Konštantínopole, gróf Paul Wolff Metternich - ktorý, ako už bolo povedané, nikdy neprestal protestovať proti „krutému a kontraproduktívnemu správanie Osmanov voči kresťanským menšinám“ - odsúdil v liste zaslanom do Berlína, tieto „hrozné praktiky“ a znova obvinil Mladoturkov zo „zrady voči spoločnej nemecko-osmanskej veci“. Nemecký veľvyslanec konal takým priamym spôsobom, aby primäl Envera Pašu a Taalata Pašu, aby požiadali Berlín o jeho nahradenie, ku ktorému skutočne došlo v roku 1916. Ako svedectvo rozsahu „vyvlastnenie“ nemecký spisovateľ a historik Johannes Lepsius[29] vo svojom diele „Deutschland und Armenien“ po skončení vojny v roku 1919 odhaduje, že v roku 1916 „zisky oligarchie Mladoturkov a ich lokajov z majetkov ulúpených Arménom dosiahli astronomickú sumu jednej miliardy mariek.

Pre spravodlivosť treba povedať, že v niektorých prípadoch, niektorí tureckí guvernéri (vali) (ako ten v meste Angora, kde žilo 20 000 Arménov), sa ukázali ohľaduplnejší voči Arménom, dokonca neuposlúchli smernice vlády až natoľko, že v júli 1915 guvernér Ankary – ktorý sa postavil proti masakrom - bol rýchlo odstránený a nahradený horlivejším úradníkom Gevdetom, ktorý počas leta 1915 v Siirte, južne od Bitlis, „nechal zmasakrovať - o čom svedčí Rafael de Nogales Méndez[30], venezuelský žoldnier, ktorý bol v roku 1915 naverbovaný do tureckej armády - cez 10.000 Arménov, zanechajúc ich nahé telá supom a túlavým psom“. Identické záznamy sa môžu nájsť aj v dokumentoch a zápiskoch mnohých nemeckých, amerických, švédskych a tiež talianskych diplomatov. Vo vydaní novín Il Messaggero v Ríme (25. augusta 1915) bola zverejnená výpoveď generálneho konzula v Trabzone(région Pontos), Giovanniho Gorriniho. Tento potvrdil, že „z viac ako 14.000 Arménov, ktorí bývali v meste Trabzon na začiatku roka 1915 (z hľadiska náboženského toto spoločenstvo bolo tvorené kresťanmi Arménskej gregoriánskej (apoštolskej) cirkvi, katolíkmi a protestantmi) 23. júla toho istého roku bolo na žive už len 90 . Všetci ostatní potom, čo boli zbavení všetkých svojich majetkov, boli políciou a osmanskou armádou deportovaní na pustatinu alebo do údolí v zázemí, kde boli zmasakrovaní“. Medzitým neustále pokračovali deportácie Arménov do smutne známych zberných (a vyhladzovacích) táborov pri meste Deir al-Azor. Tieto bez barakov a hygienických zariadení a obohnané neprekonateľnými zátarasami z ostnatého drôtu, strážené ozbrojenými jednotkami „prijímali“ desiatky tisíc utečencov. „Čoskoro - ako rozpráva spisovateľ David Marshall Lang[31] vo svojom vynikajúcom dokumente „Arméni, ľud v exile“ - v týchto konventrákoch, ktoré boli preplnené väčšinou starcami, ženami a deťmi vypukli hrozné epidémie týfusu a kiahní, ktoré sa rozšírili zo Sýrie... Len v Aleppo, medzi augustom 1916 a augustom 1917 zomrelo na týfus asi 35.000 ľudí“. Epidémie, ktoré sa ukázali tak zničujúce, boli varovaním pre generála Otta Limana von Sanders[32], veliteľa turecko-nemeckých síl na Blízkom východe. Tie sa v roku 1916 pokúšali poskytnúť nejakú formu pomoci prostredníctvom svojej zdravotníckej služby, vždy proti vôli osmanských orgánov, ktoré zaslepené nenávisťou voči Arménom, si neuvedomovali nesmiernu katastrofou, ktorú vyvolali. V sýrskej krajine sa niekoľko stovkám dievčat a arménskych detí podarilo uniknúť smrti hladom, chorobami alebo strelám tureckých katov. Dievčatá, najmä mladšie a pekné, boli predané za niekoľko piastrov arabským usadlíkom, ktorí ich zavreli do bordelov, keď ich pred tým násilne donútili ku konverzii na islam. Na jeseň roku 1918, kedy britské jednotky pod vedením generála Edmunda Allenbyho[33] potom, čo porazili turecko-nemecké jednotky pri Megiddo, okupovali Palestínu a Sýriu, našli ešte nažive niekoľko desiatok týchto úbožiačok, všetky poznačené utrpením a pohlavnými chorobami. Ešte horší osud postihol arménske detí zadržiavané na sýrskych poliach. Väčšina z nich bola v skutočnosti odtrhnutá od svojich matiek a aj tieto boli poslané do bordelov pre homosexuálov alebo do špeciálnych detských domovov, kde mali byť vychovaní ako tureckí moslimovia (turčinovia) Halidou Edib Adivartou, monštruóznou mužatkou, ktorej guvernér Sýrie dal za úlohu „narovnať chrbticu vzdorujúcej arménskej mládeže“.

Avšak osmanská vláda sa ešte nebola spokojná s riešením „arménskej otázky“. V táboroch „kresťanskí neveriaci umierajú príliš pomaly“. V roku 1916 sa Enver Paša, Taalat Paša a Ahmed Džemal rozhodujú pre tvrdý zákrok vo svojej vyhladzovacej politike, prikazujú svojim guvernérom a policajným veliteľom „zlikvidovať zbraňami, ale ak je to možné tak úspornejšími prostriedkami, všetkých preživších v sýrskych a anatólskych táboroch“. V tejto druhej fáze masakrov sa smutne preslávil guvernér distriktu Deir al-Azor, istý Zekki, ktorý každé ráno „cválal v tábore pomedzi utečencov, zdrapil niektoré dieťa, roztočil ho a roztrieštil o skaly“. Zekki - ako píše James Bryce[34] (autor knihy „The Treatment of Armenians in the Ottoman Empire[35]“), „zavrel 500 Arménov do úzkej ohrady, postavenej na pustatine a nechal ich tam zomrieť hladom a smädom“. Ako ukážka „horlivosti“ tohto guvernéra stačí, že v lete roku 1916 jeho muži zlikvidovali viac ako 20.000 Arménov. Taalat Paša, keď sa stal veľkovezírom, šiel až tak ďaleko, že sa pred ohromeným americkým veľvyslancom Henrym Morgenthau[36] vystatoval „výkonnosťou“ tohto svojho guvernéra a mal ešte tú drzosť požiadať ho o „zoznam životných poistení, ktoré bohatší Arméni (ktorí zomreli vo vyhladzovacích táboroch) predtým podpísali s americkými spoločnosťami, so zámerom umožniť vláde zinkasovať percentná z poistných zmlúv“.

Medzitým vo východných a severných častiach Osmanskej ríše sa situácia arménskych komunít, ktorým sa podarilo nájsť útočisko v údoliach Kaukazu, náhle dramaticky zmenila. V dôsledku boľševickej revolúcii v roku 1917 sa ruská armáda začala sťahovať z východnej Anatólie a Severného Kaukazska (Ciscaucasus) ponechajúc Arménov ich osudu. Po obsadení dôležitého opevneného mesta Kars osmanské sily mohli voľné konať a tak začali dôslednú poľovačku na ľudí, pri čom zabili asi 19.000 ľudí v priebehu niekoľkých týždňov. Rovnaký osud postihol kresťanských utečencov, ktorí utiekli do Zakaukazska, najmä do Gruzínska a do oblasti Kaspického mora pri Baku, kde boli zmasakrovaní miestnou tatárskou a čečenskou moslimskou menšinou. V septembri 1918 len v oblasti Baku boli zlikvidovaných 30 000 Arménov.

Ale vojna sa chýlila ku koncu a v hroziacom kolapse Vysokej Porty, vedúci predstavitelia tureckých masakrov začali utekať do zahraničia, aby sa vyhli najhoršiemu. Keď sa v októbri 1918 Turecko vzdalo silám Dohody, kľúčoví predstavitelia a vodcovia strany Mladoturkov a Výboru jednoty a pokroku boli zatknutí Britmi a internovaný na krátku dobu na Malte. Neskôr turecký vojenský súd odsúdil v neprítomnosti na trest smrti Envera Pašu, Ahmeda Džemala a Nazima, obvinených z naplánovania a realizácia arménskeho holokaustu v rokoch 1914 až 1918. Z emigrovaných odsúdených ale nikto neskončil v rukách zákonnej spravodlivosti. Osud, a ako sa často stáva, pomstychtivý duch človeka zasahuje tých, ktorí boli vinní z mnohých ohavných zločinov. 15. marca 1921 Taalat Paša, snáď najkrutejší z Carihradského triumvirátu, bol v Berlíne zavraždený arménskym študentom, istým Soghomonom Tehlirianom[37] (ktorý bol súdený nemeckým súdom a následne oslobodený). Osud 21. júla 1922 zasiahol aj Ahmeda Džemala, ktorý bol zabitý iným mladým Arménom v Tbilisi, v Gruzínsku. „Čudný a v mnohých ohľadoch úplne zhodný s jeho charakterom bol naopak koniec Envera Pašu, najinteligentnejšieho a „najidealistickejšieho“ z tých troch: “Malého Napoleona“ Impéria, fanatického a odhodlaného stúpenca panturkizmu“ (David Marshall Lang[38]). Našiel útočisko medzi tureckými kmeňmi ďalekého centrálneho ázijského regiónu Buchary, kde plánoval dokončiť realizáciu svojho sna, vytvorenie Veľkého tureckého národa. Na začiatku dvadsiatych rokov Enver viedol turecko-moslimskú vzburu proti sovietskej moci. Ale 4. júla 1922 bol so svojou malou armádou obkľúčený boľševikmi (zhodou okolností vedených arménskym dôstojníkom) a zabitý. S Enverovou smrťou na     vždy zapadol revanšistický projekt z jasne nacionalistickým a rasistickým základom, ktorý nielenže vtiahol Turecko do vojnovej katastrofy, ale ktorý znova oživil atavistickú ba priam tú najprimitívnejšiu a nikdy nezmiernenú nenávisť tureckého obyvateľstva voči arménskej kresťanskej menšine. Dnes, po toľkých rokoch, táto impulzívny etnická a náboženská neznášanlivosť, ktorá rozpútala prenasledovanie Arménov - paradoxne - dopadá na druhú menšinu, na Kurdov, ktorí sa z prisluhovačov masakry stávajú obeťou absurdného a nemilosrdného prenasledovanie.

Voľný preklad podľa „Alberto Rosselli: Lo sterminio degli Armeni 1915-1918“

http://www.storiaxxisecolo.it/deportazione/deportazionealtri1.htm

http://digilander.libero.it/atticciati/storia/OlocaustoArmeno.htm