Lotte a Sophie Nys nikdy nezabudnú na deň, keď im ich sestra Tine povedala, že chce zomrieť. Bolo to na Štedrý deň v roku 2009 niekde v Belgicku. Mala tridsaťsedem rokov a bola veľmi nešťastná. Žila s priateľom, ale vzťah im stroskotal. Otvorili sa staré rany – už v mladosti mávala psychiatrické problémy a teraz sa opäť cítila nechcená a nemilovaná. Svojím rodičom a sestrám preto povedala, že chce ísť na eutanáziu.
V Belgicku je eutanázia povolená v prípade nevyliečiteľnej psychiatrickej poruchy, preto si Tine myslela, že má právo zomrieť. O štyri mesiace neskôr, 24. apríla 2010, túto mladú ženu legálne usmrtil lekár za prítomnosti jej otca, matky a dvoch sestier. Tie sa vyjadrili, že išlo o “zvrátenú” krutosť.
Tinina blízka priateľka, žijúca v Amerike, zverejnila na internete poďakovanie tejto mladej žene za to, že bola milujúcou krstnou mamou jednému z jej piatich detí, spomínala, ako Tina dúfala, že sa raz vydá a bude mať vlastné deti a zároveň sa čudovala, čo sa mohlo tak pokaziť a prečo jej nikdy nezavolala. „Vedela si predsa, že by som ťa bola zastavila!“
Až takmer po šiestich rokoch sa Lotte a Sophie rozhodli, že zverejnia svoj príbeh plný hnevu, ľútosti a nepochopenia. Prečo chcela Tine zomrieť? Prečo jej nikto nepomohol, keď sa trápila s depresiami a beznádejou? Prečo traja doktori dali zelenú eutanázii, keď očividne neurobili všetko preto, aby poskytli nádej tejto fyzicky zdravej mladej žene? Dokonca aj v Belgicku, kde sú nariadenia čoraz uvoľnenejšie, vyvolal príbeh o Tininej smrti škandál. Medzi politikmi a psychiatrami sa už teraz hovorí, že zákon sa musí buď zmeniť, alebo pozornejšie uplatňovať a monitorovať. Tentoraz sme sa ocitli na príliš tenkom ľade.
Lotte a Sophie Nys rozpovedali svoj smutný príbeh na spravodajskom programe belgickej televízie “Terzake”. Obidve sa pamätali na uštipačnosť a nedbanlivosť lekára, ktorý vykonával eutanáziu. Ich svedectvo už vyvolalo diskusiu v belgickej tlači.
Sestry nie sú proti eutanázii. V Belgicku sa totiž po rokoch mediálneho nátlaku podarilo obyčajných ľudí do určitej miery presvedčiť, že “milosrdná smrť” je dobrá, keď ukončí mučivé trápenie človeka na konci života. Pritom sa nikto nikdy nepozastavil nad prípadmi eutanázie u mentálne chorých alebo deprimovaných ľudí, u manželských párov, kde jeden partner nechcel žiť dlhšie ako ten druhý alebo u ženy, ktorá sa bála, že úplne oslepne a preto sa dožadovala práva zomrieť... Médiá síce zverejnili tieto prípady, no u verejnosti nevyvolali žiadne pobúrenie. Svedomie ľudí postupne otupieva a stráca citlivosť.
U pôvabnej Tiny, ktorú nikto neliečil viac ako pätnásť rokov, išlo o niečo iné. Keď sa rozhodla zomrieť, celkom otvorene vyhľadávala doktorov, ktorí by boli ochotní vyhovieť jej žiadosti. Jedného na vykonanie eutanázie a dvoch ďalších, vrátane psychiatra, ktorí mali potvrdiť, či sú podľa zákona splnené všetky kritériá. Krátko po Tininej smrti sa však rodina dozvedela, že doktori vôbec spolu nekonzultovali mentálny stav pacientky.
Taktiež sa dozvedeli, že jej pôvodné psychiatrické problémy by ju neoprávňovali požiadať o eutanáziu. Dva mesiace pred smrťou si zaobstarala novú diagnózu – autizmus. Táto nová diagnóza už postačovala na vykonanie eutanázie. Tinina rodina sa nikdy nedozvedela, prečo jej po stanovení tejto dosť závažnej diagnózy nikto neposkytol lekársku pomoc.
V rozhovore pre televíziu “Terzake” jedna zo sestier uviedla, že niekoľko hodín pred naplánovaným zákrokom im Tine zavolala a bola veľmi rozrušená. „Netrúfam si na to. Nedokážem to urobiť,“ povedala im. Sestra spomína ďalej: „Nedala sa utešiť. Chcela som od nej počuť len jediné – že tam nepôjde! O štyri hodiny neskôr keď sme k nej prišli, jej strach a obavy sa vytratili. Domnievam sa, že užila nejaký liek, čo však v tej chvíli nemohol nikto skontrolovať.“
Samotný zákrok prebiehal hrozným spôsobom. „Doktor pristupoval k veci dosť ľahostajne a nedbanlivo, mierne povedané,“ spomína Tinina staršia sestra. Vtedy sa s rodinou stretol po prvýkrát. S eutanáziou ich oboznámil priam neuveriteľným spôsobom - použil príklad domáceho miláčika, ktorý trpí: „Tiež by ste ukončili jeho trápenie“, povedal im.
Nemal ani náležité vybavenie, aby jej smrtiacu dávku pichol injekčne. Keďže nevedel, kam má položiť vrecko s infúziou, umiestnil ho na okraj kresla, kde ležala Tine. Už umierala, keď ju vydesilo vrecko, ktoré jej spadlo na tvár. Doktor nemal náplasti, ktorými by Tine prichytil ihlu na ruke a preto požiadal nášho otca, aby ihlu počas celého zákroku pridŕžal. „Otcovi sa celý čas triasli kolená,“ zlomeným hlasom spomína Tinina staršia sestra. Mladšia sestra pokračuje a dodáva, že keď bola Tine mŕtva, doktor požiadal rodičov, aby stetoskopom pre istotu skontrolovali, či jej už naozaj nebije srdce. „Bolo to neuveriteľne zvrátené,“ hovorí. „A neľudské“, dodáva druhá.
Krátko po zákroku sa rodina stretla s troma doktormi, ktorí súhlasili s eutanáziou a nahrali si ich rozhovory. Jeden doktor sa vyjadril, že by “privítal”, keby sa Tine rozhodla inak, ale bolo to jej “rozhodnutie”. „Som trocha nahnevaný na doktora, ktorý jej podal tú smrtiacu dávku“, dodal. Všetko sa zbehlo tak rýchlo. „Potrebujeme to naliehavo prediskutovať,“ povedal. „Zrejme musíme nejako zastaviť ľudí, ktorí to, svojím spôsobom, radi robia.“
Ľudia, ktorí sa “svojím spôsobom” vyžívajú v podávaní smrteľnej injekcie?!
Tinina rodina s tým však nebola spokojná. Išli za belgickou komisiou pre eutanáziu, ktorá kontroluje všetky zákroky a dohliada nad tým, či boli splnené všetky zákonné a lekárske podmienky. Všetky zákroky sa musia komisii nahlásiť doporučeným listom do štyroch dní. Komisia však nemala žiadny spis týkajúci sa Tininej smrti. Rodina sa na to sťažovala u doktora, ktorý jej podal smrtiacu dávku. Povedal im, že sa to „zrejme stalo z nedbanlivosti”.
Keď komisia napokon dostala jej spis, uzniesla sa, že jej smrť bola v “súlade so zákonom”, aj napriek tomu, že jej nikto neponúkol liečbu jej údajného autizmu, a že rozhodnutie zomrieť bolo výhradne “jej rozhodnutím”. Komisia sa uspokojila so skutočnosťou, že zákrok schválili traja doktori.
Stále prebieha proces súdnej sťažnosti na týchto troch doktorov.
Joris Vandenberghe, člen predstavenstva Flámskej asociácie pre psychiatriu, vyjadril svoje obavy:„Je to veľmi znepokojujúce,“ povedal. „Zo zákona totiž vyplýva, že po podaní žiadosti o eutanáziu je potrebný ešte minimálne jeden mesiac na jej preskúmanie. V takomto prípade je však aj rok krátka doba.“A dodal, že pri ľuďoch trpiacich mentálnou poruchou, by mala byť latka nastavená ešte vyššie. „Zákon o eutanázií je určený predovšetkým ľuďom, ktorí sú nevyliečiteľne chorí. V tomto prípade sa ale jedná o ľudí, ktorých sužujú psychické problémy. Nebolo by rozumnejšie, keby komisia každý takýto prípad ešte pred vykonaním zákroku dôkladne prediskutovala?
Kresťanský demokrat, senátor Steven Vanackere na základe tohto príbehu požiadal, aby sa belgické zákony o eutanázii zmenili. „Súčasný zákon nemá dostatočné ochranné opatrenia pre extrémne prípady,“ povedal Vanackere a dodal, že ľudia, ktorí zákon zaviedli bez toho, že by zohľadnili takéto zložité prípady, teraz profitujú z jeho ochrany.
Liberálny senátor Jean-Jacques De Gucht je zas naopak, so zákonom spokojný. Je presvedčený, že doktori konajú vždy podľa svojho svedomia a okrem toho je to vždy pacient, ktorý sa sám rozhoduje.
Aj keď Tinin prípad spustil vlnu námietok voči belgickému zákonu o eutanázii, kresťanskí demokrati ani len nespochybňujú oprávnenosť tohto legálneho zabíjania – dokonca ani v prípadoch pacientov s mentálnymi poruchami. Vanacker prichádza s návrhom, aby s eutanáziou po zohľadnení povinnej liečby, museli súhlasiť viac ako traja lekári.
Zástupca stredopravicovej strany MR dokonca priznal, že by sa o tejto téme malo znova diskutovať, keďže právne požiadavky na ukončenie života sú voľnejšie a začína sa uvažovať o rozšírení zákona aj na neurodegeneratívne ochorenia.
Vo štvrtok večer flámsky denník De Standaard uviedol, že lekára, ktorý pri eutanázii usmrtil Tinu Nys, obvinili dve pacientky zo sexuálneho zneužívania.