Poznámka editora: Vatikán potvrdil, že Matka Tereza z Kalkaty bude svätorečená v nedeľu 4. septembra v Ríme. Neustále mám na pamäti, že naše hnutie každý deň produkuje nových a väčšinou mladých zástancov života (pro-life). Možno však nevedia akou VEĽKOU zástankyňou nenarodených detí bola Matka Tereza. Nasledujúci súvislý prejav je trochu iný ako ten z 5. februára 2010, kedy bol znovu pripomenutý. Oficiálny prejav odznel na Národných modlitebných raňajkách v roku 1994 vo Washingtone. Hillary Clintonová bola vtedy ministerkou zahraničných vecí.
Prezident Obama predniesol prejav, avšak veľmi podobný svojim predchodcom. Úprimne ma oveľa viac zaujali poznámky jeho spoločníčky, Hillary Clintonovej, ministerky zahraničných vecí, ktorá verejne obhajuje potraty (správa z 22. marca 2016, zdroj: NationalRighttoLifeNews).
Ak porovnáme, aké názory prezentuje Clintonová dnes a aké prezentovala v minulosti, zdá sa, že stretnutie s Matkou Terezou ju nenechalo úplne chladnou. Matka Tereza predniesla v roku 1994 na Národných modlitebných raňajkách silný pro-life prejav. Servítku pred ústa si nedávala, hovorila zo srdca. Za hlavným stolom vtedy sedeli Clintonová, Bill Clinton, jej manžel a vtedajší prezident rovnako podporujúci potraty a viceprezident Al Gore s vtedajšou manželkou Tipper.
Hillary Clintonová rozprávala o tom, k čomu ju neskôr Matka Tereza vyzývala a ako sa spolu podieľali na zriadení sirotinca s názvom „Dom Matky Terezy“. Hillary Clintonová možno priložila ruku k tomuto šľachetnému projektu. Je to však nič oproti slovám Matky Terezy, ktoré adresovala vplyvným ľuďom, a ktoré mali čo povedať aj zhromaždeným v hoteli Hilton pred 16 rokmi:
„Cítim, že potrat je dnes najväčšou hrozbou mieru, pretože je to vojna vedená proti dieťaťu, priama vražda nevinného vykonaná matkou samou.
Keď dovolíme matke zabiť vlastné dieťa, ako potom môžeme od druhých žiadať, aby sa vzájomne nezabíjali? Ako presvedčiť ženu, aby nešla na potrat? Tak ako dosiaľ. Presvedčíme ju jedine láskou a pripomeňme si, že láska znamená byť ochotný obetovať sa. Obeta spôsobuje bolesť. Ježiš z lásky dokonca položil svoj život. Matke, ktorá uvažuje nad potratom, by sme mali pomôcť, aby ľúbila. To znamená, aby vedela dávať, aj keď jej plány alebo voľný čas sú ohrozené, aby si vážila život vlastného dieťaťa. Otec dieťaťa, ktokoľvek ním je, sa musí tiež naučiť dávať, aj keby sa musel mnohého zriecť.
Rozhodnutím pre potrat sa žena neučí láske, ale zabíja vlastné dieťa, aby vyriešila problémy.
Ak ide žena na potrat, otcovi dieťaťa zvyknú hovoriť, že nenesie žiadnu zodpovednosť za dieťa, ktoré splodil. Je veľmi pravdepodobné, že takýto otec dostane do rovnakej situácie aj iné ženy. A takto jeden potrat vedie k mnohým ďalším.
Krajina, ktorá dovoľuje potraty, neučí ľudí láske. Učí ich použiť tie najrôznejšie druhy násilia na dosiahnutie vytýčených cieľov. Preto je potrat úhlavným nepriateľom lásky a mieru.“
Ja [autor článku] som tam osobne nebol. Ale Peggy Noonanová, redaktorka pravidelnej rubriky amerického denníka Wall Street Journal bola na mieste a neskôr napísala:
„Ako by som to opísala? Ticho. Mrazivé hlboké ticho studenej jaskyne oblých tvarov zavládlo na približne 1,3 sekundy. Hneď nato sa napravo strhol aplauz, šíril sa ďalej, silnel a v celej miestnosti ľudia zrazu tlieskali. Myslím, že potlesk trval dobrých päť alebo šesť minút. Ako tlieskali, spustila sa ešte vlna standing ovation, ktorá sa šírila sprava miestnosti až po jej ľavý kút.
Nie všetci však tlieskali. Prezident a prvá dáma, ktorí sedeli na pódiu, len pár krokov od Matky Terezy, netlieskali. Ani viceprezident Gore s manželkou. Vyzerali ako sediace sochy z Múzea Madame Tussaud. Osvetľovali ich reflektory, ale oni nemykli ani jediným svalom na tvári. Celý čas ovácií len hľadeli na rečníčku, no rozhodne nie najpríjemnejším pohľadom.“
Do srdca ani do duše Hillary Clintonovej nevidím. Objasnila však, že je metodistka a svoju vieru berie vážne, najmä známe napomenutie Johna Wesleya:
„Robte všetko dobro, čo môžete,
všetkými prostriedkami, ktorými môžete,
všetkými spôsobmi, ktorými môžete,
všade, kde môžete,
vždy, keď môžete,
všetkým, ktorým môžete,
tak dlho, ako môžete.“
Ministerka Clintonová zavtipkovala: „Tak to je teda tvrdý oriešok.“ Žiaľ dodala: „Máme tu však jeden interpretačný problém. Kto vie definovať dobro?“
Spomenul som si ako sa raz vyjadrila, keď som čítal zvyšnú časť jej prejavu. Akoby sa pýtala, čo je pravda. V tej časti poznamenala: „Každé náboženstvo má svoju verziu zlatého pravidla, ale všetky nás vedú k tomu, aby sme milovali blížnych, prijímali cudzincov a navštevovali väzňov.“
Nikdy by som sa neodvážil radiť medzi postavy v Ježišových podobenstvách. Len by som rád povedal, že podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi je moje najobľúbenejšie a naučilo ma veľa.
Možno už všetci dávno pochopili, aká dôležitá pravda sa v ňom skrýva. Ja som na to prišiel len pred pár rokmi. Ježiš nikdy nezodpovedal otázku, ktorú mu položil zákonník: „A kto je môj blížny?“
Namiesto toho, mu Ježiš odpovedá otázkou, ale rovnako aj vám či mne. „Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“
Neopýtal sa, či muž ktorého zbili zbojníci zodpovedal opisu blížneho. Či išlo o niekoho komu bolo treba pomôcť už len z morálnej povinnosti. Pýtal sa, či on (a my) berieme na seba túto povinnosť byť mu blížnym.
Je to na nás. Môžeme prejsť okolo (v tomto prípade) nenarodeného bábätka, môžeme predstierať, že je pre nás cudzincom, a preto nie je našou povinnosť chrániť ho ani sa o to pokúšať. Ak si budeme klásť otázku, kto vie definovať dobro, zamotáme sa do uzlov (potratov) ako ministerka Clintonová.
Ale ak ste odmalička vychovávaní vo veriacom spoločenstve ako Clintonová, nemôžete chcieť byť kňazom či levitom z Ježišovho podobenstva.
Vy a my musíme chcieť byť ako milosrdný Samaritán.