V nedeľu, 29. mája, slávili katolíci sviatok Najsvätejšieho Tela a Krvi Kristovej, známy aj ako Božie Telo. Vždy to býval významný sviatok Cirkvi so slávnostnou procesiou a so všetkým, čo k nemu patrilo - naozaj veľkolepá slávnosť rovnakého významu ako má Veľká noc, Vianoce, či Zoslanie Ducha Svätého.
Úctou k Najsvätejšej sviatosti oltárnej potvrdzujeme svoju vieru v Eucharistiu. Žiaľ, mnohým ľuďom už tento sviatok nič nehovorí a nedeľnú slávnosť prežívajú ako každý iný bežný deň. Čo sa deje? Prečo je to tak? Prečo tak veľa katolíkov venuje tomuto sviatku tak málo pozornosti? Môže to byť tým, že v skutočnosti vôbec nechápeme aký neuveriteľný dar a láska sa nám dáva v Eucharistii?
Eucharistia je srdcom našej katolíckej viery. Ak neveríme v Eucharistiu, nie sme katolíkmi. Kde inde získame prístup k toľkej milosti? Kde inde sa stretneme s Kristom takým konkrétnym spôsobom?
Veríme, že Ježiš je skutočne prítomný v Eucharistii. Ježiš, ktorého prijímame nie je totiž len akýmsi symbolom. Nie je ani zriedenou verziou Ježiša z evanjelií, ktorého pripravili o jeho moc. Nie! Ježiš je tu naozaj reálne prítomný, v celej svojej sláve a s celou svojou mocou. Ten istý Ježiš, ktorý vzkriesil Lazára a veľa iných ľudí z mŕtvych, je prítomný v Eucharistii. Ten istý Ježiš, ktorý nasýtil niekoľkotisícový zástup dvoma rybami a piatimi bochníkmi chleba, je aj dnes stále prítomný pri každej svätej omši a očakáva nás, aby sme ho aj my mohli prijať a tiež sa nasýtiť. Ten istý Ježiš, ktorý uzdravil chromého a nespočetné množstvo ďalších ľudí, je prítomný pri každom slávení Eucharistie. Je to ten istý Ježiš, ktorý chodil po vode a utíšil búrku. Akú posvätnú bázeň to v nás vzbudzuje!
A Ježiš ide ďalej. Vášnivo po nás túži a chce, aby sme ho prijímali; chce sa nám celý darovať. Chce, aby sme si vytvorili k nemu dôverný vzťah. Miluje nás totiž nekonečnou láskou a Eucharistiu ustanovil preto, aby mohol byť stále s nami. Nestačilo mu len položiť život za našu spásu. Chcel nám darovať seba samého. Jeho láska k nám je taká veľká a mocná, že nekonečné hodiny trpezlivo čaká, kým ho navštívime v Bohostánku.
Čo viac nám má ešte dať? Nič na zemi sa nevyrovná tomu, čo nám Boh dáva skrze Eucharistiu.
V Eucharistii k nám túži prichádzať tak často, ako sa len dá. Chce nás zahrnúť svojou láskou a požehnať v takej miere, že si to nedokážeme ani predstaviť. Každé sväté prijímanie je priam Niagarou milostí; prameňom, ku ktorému môžu pristúpiť všetci, čo sa v pravde otvoria jeho láske.
Predsa však aj napriek tomu, že pravidelne prijímame sväté prijímanie, nedeje sa s nami takmer nič. Odchádzame z kostola takí istí, akí sme doň vošli. Ako je to možné? Možno ti odpovede na nasledujúce otázky pomôžu dôkladnejšie sa pripraviť na prijatie milostí Eucharistie:
Som na vine ja? Chcem veci riešiť po svojom? Nenamýšľam si vo svojej pýche, že aj tak viem najlepšie ja, čo je pre mňa dobré, čím vlastne odmietam milosti, ktoré mi chce darovať Boh? Nevyhľadávam iba fyzické dobrá a neodmietam duchovné milosti, ktoré by mali mať vždy prednosť?
Chcem sa naozaj zmeniť? Pripravil som sa na prijatie tejto sviatosti svätou spoveďou? Chcem aby Ježiš požehnal uskutočnenie mojich predstáv a túžob alebo chcem robiť to, čo chce on? Bojím sa, že stratím kontrolu nad svojím životom?
Túžim po osobnom a blízkom vzťahu s Ježišom? Sústredím sa naozaj na Ježiša alebo ma rozptyľujú ľudia v mojom okolí? Túžim po naozajstnom vzťahu s ním alebo sa obávam vpustiť ho do svojho srdca?
Dôverujem Ježišovi? Verím, že chápe, čím prechádzam a že vie, čo je pre mňa najlepšie? Nebojím sa toho, že ak by o mne naozaj všetko vedel, zavrhol by ma? Uvedomujem si intenzitu jeho lásky a to, že nemusím byť dokonalý? Chápem, že ma miluje takého aký som, v podmienkach, v akých žijem a že mi chce dať niečo lepšie ak mu dovolím, aby ma svojou milosťou zmenil?
Neprestávam chápať pravý zmysel svätej omše? Nevykonávam vonkajšie úkony natoľko automaticky, že zabudnem odovzdať Ježišovi svoje srdce? Nezaujímam sa príliš o farskú „politiku“ a aktivity? Som až tak zvedavý kto na svätej omši je a kto nie, že celkom zabudnem, že svätá omša je pre mňa časom, kedy sa mám stretnúť s Ježišom?
Nemám negatívne pocity voči druhým ľuďom? Nesťažujem sa v jednom kuse na dopravu, hudbu, tlačenice, či nedostatok pozornosti, namiesto toho, aby som sa otvoril Ježišovej láske?
Dokážem sa sústrediť? Alebo som natoľko zaujatý problémami doma a v práci, že sa zabudnem otvoriť tomu, ktorý má odpoveď na všetko? Neodbiehajú mi počas svätej omše myšlienky k tomu, čo treba kúpiť alebo k tomu, do akého fastfoodu vezmem deti? Nerozmýšľam skôr nad výsledkom dnešného popoludňajšieho futbalu, či nad pointou včerajšieho filmu?
Ešte sa po tomto všetkom čudujeme, že máme zo svätého prijímania tak málo? Myslíme si, že Ježišovi ide o toto? Pre toto ustanovil Eucharistiu?!
Musíme mať neustále na pamäti, že sme povolaní byť ľudom Eucharistie. Ježiš chce byť stredobodom nášho života, chce byť s nami, tešiť nás a upokojovať, posilňovať, hojne požehnávať a uzdravovať.
Potrebujeme si uvedomiť, že v Eucharistii je prítomný nekonečný a všemohúci Boh; Boh večnej lásky a milosrdenstva, ktorý chce pre nás len to najlepšie a ktorý netúži po ničom inom, len nás požehnávať. Pamätajme aj na to, že Najsvätejšia sviatosť oltárna si zasluhuje našu najväčšiu pozornosť, úctu a lásku, ako aj dôstojnú a disciplinovanú duchovnú a rozumovú prípravu na jej prijatie.
Rozhodnime sa teda sláviť sviatok Najsvätejšieho Tela a Krvi Kristovej v duchu odčinenia našich minulých urážok Boha v Eucharistii a v duchu veľkej vďačnosti za tento vznešený dar. Ak sa budeme znova nábožne zúčastňovať na slávení Eucharistie, naplní nás tento sviatok, ako aj všetky ostatné sväté omše, „všetkým nebeským požehnaním a milosťou“.